Bývalých partizánov trestali smrťou i dlhoročným väzením

Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po Novembri 1989. Dnes prinášame osudy účastníkov Slovenského národného povstania, ktorých po vojne režim odsúdil na smrť alebo poslal do väzenia.

Tri tresty smrti a päť dlhoročných väzení. Verejnosť zdúpnela. Také vysoké tresty nikto nečakal. Bývalých partizánov, zoskupených okolo povstaleckého veliteľa Viliama Žingora, odsúdili v októbri 1950 za prípravu zvrhnutia ľudovodemokra­tického zriadenia. Spolu so Žingorom popravili aj Ladislava Nosáka a Samuela Bibzu. V tzv. žingoriáde odsúdili desiatky ľudí, ktorí pár rokov predtým nasadzovali svoje životy v boji proti fašizmu.

Jozef Alexander Sitár z Martina sa ocitol hneď v prvom procese spolu so Žingorom. Za vlastizradu dostal 16 rokov. „Otec bol v Žingorovej brigáde počas Slovenského národného povstania. Nikdy mu ani len nenapadlo, že ho raz štát, za ktorý bojoval, pošle do basy. Prišli si po neho rovno do školy v Prahe, kde po vojne študoval na technickej vysokej škole,“ začína príbeh svojho nebohého otca 50-ročná Barbara Sitárová, žijúca v Prahe.

Všetci žingorovci tušili, že sa na nich niečo chystá. Ich bojový veliteľ sa netajil tým, že smerovanie republiky po vojne sa mu vôbec nepozdáva. Zvlášť to, ako si komunistická strana uchvacuje moc a vedie národ do záhuby. Medzi komunistov vstúpil v roku 1945, stal sa poslancom národnej rady a predsedom partizánskeho zväzu. O dva roky zo strany vystúpil.

„Vedenie strany mu tento počin neodpustilo. Tesne po prevzatí moci komunistami 5. marca 1948 ho zbavili všetkých funkcií a začali ho prenasledovať,“ približuje historik Múzea SNP v Banskej Bystrici Marian Uhrin, autor knihy II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika.

Žingor sa vtedy utiahol do chaty v Račkovej doline. „Vo vykonštruovanom politickom procese sa to interpretovalo ako odchod do hôr, teda príprava druhého Povstania. V novembri 1949 zatkla Štátna bezpečnosť asi dvesto ľudí z jeho okruhu. Obvinili ich z ilegálnej protištátnej činnosti. Kampaň vyvrcholila Žingorovou popravou 18. decembra 1950,“ spresňuje historik. V procese nič nezavážilo, že II. partizánska brigáda M. R. Štefánika pod velením Viliama Žingora sa počas SNP zúčastnila na mnohých bojových a diverzných akciách.

Režim sa zbavoval žingorovcov

„Keď sa Žingor verejne postavil proti komunistom, všetci okolo neho vedeli, že sa niečo bude diať a režim si jednoducho nájde zámienku, aby ich potrestal. Otázka bola, ako a kedy,“ pokračuje Barbara Sitárová.

Rozsudok jej otcovi kládol za vinu, že vydal tzv. protištátnej skupine štyri automaty, ktoré mal ešte od SNP, a tak chcel rozvrátiť ľudovodemokratické zriadenie, pričom sa spolčil s inými. Priťažujúcou okolnosťou bol aj vyšší stupeň vzdelanosti. Ján Alexander Sitár prešiel viacerými väznicami, vrátane uránových baní v Jáchymove. Prepustili ho 9. mája 1960 na amnestiu prezidenta Antonína Novotného.

„Otec bol v Žingorovej brigáde za Povstania politickým komisárom. U starej mamy na pôjde mal ukrytý celý brigádny archív. Ten pri jednej prehliadke eštebáci našli a zobrali. Pravdepodobne aj to im poslúžilo pri konštruovaní obvinení,“ dodáva pani Sitárová.

Miloš Frkáň sa so Žingorom poznali už pred vojnou. Napokon, obaja boli z Bystričky v Turci. V partizánskej brigáde pôsobil Miloš ako proviantný dôstojník. Zaistili ho v novembri 1949 a odsúdili v rámci žingoriády vo februári 1951 na štyri roky väzenia. Aj jemu priťažilo vyššie vzdelanie. Mal maturitu a širší politický rozhľad.

„Zatvorili ho pre neoznámenie trestného činu. Za vinu mu kládli, že sa v septembri 1949 stretol s Viliamom Žingorom a neudal ho, že pripravuje spiknutie proti režimu. Počas vyšetrovania otca, rovnako ako ostatných, bili a týrali, aby od neho vynútili priznanie skutkov, ktorých sa nikdy nedopustil,“ hovorí 58-ročná dcéra Irča Frkáňová, žijúca v Bratislave. Jej otec tiež po niekoľkých väzniciach skončil v Jáchymove. Vo väzení prežil 1 256 dní. Prepustili ho na amnestiu v roku 1953 s tým, že musel ešte „dobrovoľne“ odpracovať rok v ostravských baniach.

Eštebácka sieť bez úniku

Bývalí partizáni okolo Žingora, ktorým sa rozmáhajúci sovietsky komunistický model nepozdával, sa po vojne začali znova stretávať. Boli pod neprestajným dohľadom Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Tá okolo nich začala spriadať sieť, z ktorej nebolo úniku. Postupne z nich vyfabrikovali veľkú sprisahaneckú skupinu, zhromažďujúcu zbrane a chystajúcu prevrat. To, že išlo o vykonštruovaný politický proces, potvrdil súd v roku 1968 a všetkých odsúdených rehabilitoval.

Do akcie proti žingorovcom nasadila ŠtB najmenej šesť agentov. „Aktívne pracovali medzi nimi spolupracovníci ŠtB, ktorí ich zámerne a intenzívne provokovali, čo bolo plne preukázané. Činnosť týchto agentov bola systematicky a zámerne usmerňovaná zrejme preto, že vlastná tzv. protištátna skupina nevyvíjala dosť aktívnu činnosť. Skutkové tvrdenia obžaloby treba považovať za umele vykonštruované, prípadne, pokiaľ z objektívneho hľadiska niektoré skutky sa aj stali, ich iniciátormi boli agenti ŠtB,“ uvádza sa v oslobodzujúcom rozsudku z roku 1968.

Súd poukázal aj na vtedajšie inštrukcie na prípravu procesu: „Vzhľadom na význam procesu je nutné celý prípad prepracovať. K všetkým osobám treba vypočuť a pripraviť svedkov.“ Ako sa ďalej uvádza v rozsudku, „hlavná skupina ôsmich obžalovaných bola starostlivo zostavená na základe triedneho profilu zrejme zámerne, aby opodstatnenosť obžaloby bola tým presvedčivejšia“. V procese so Žingorom a spol. odsúdili takmer 30 ľudí, troch na trest smrti. Spolu s ďalšími procesmi, ktoré súviseli s tzv. žingoriádou, to bolo až takmer dvesto odsúdených osôb, mnohí dostali dlhoročné väzenie.

Osem väzňov z jednej rodiny

Povstaleckého veliteľa Alexandra Kordu mali popraviť, nakoniec mu rozsudok zmenili na doživotie. Prišili mu velezradu a vyzvedačstvo, pretože mal pripravovať spiknutie. Zomrel ako 51-ročný vo väzení v roku 1958. Aj on patril k tým, čo sa im nepáčilo smerovanie štátu.

„Strýko po vojne zostal v armáde. Potom prišiel február 1948 a všetkých dôstojníkov s takýmto zmýšľaním pozatvárali. Strýko Alexander, mamin najstarší brat, jednoducho jedného dňa zmizol. Nebolo ho pol roka. Až potom sa rodina dozvedela, že ho zatkli,“ rozpráva príbeh svojej rodiny 66-ročná Dagmar Kleinová z Bratislavy.

Prenasledovanie rodiny sa tým len začalo. Vo väzení sa ocitlo ďalších sedem jej členov. Vo vymyslených procesoch ich súdili za špionáž, vyzvedačstvo a združovanie sa proti republike. Alexandrovu manželku Helenu odsúdili na 14 rokov.

„Najprv na jeseň 1950 zatvorili môjho otca, o rok neskôr aj mamu. Mama mi rozprávala, ako išla na ŠtB, kde ju predvolali. Vzala si len kabelku. Ani vo sne jej nenapadlo, že si ju tam chcú nechať. Jeden eštebák ešte prišiel s ňou domov, aby si zobrala nejaké osobné veci. Vždy hovorievala, že bola zatvorená tri roky, tri mesiace a tri dni. Prepustili ju na amnestiu v roku 1955. Otec sa vrátil o rok neskôr,“ vracia sa do detstva pani Kleinová.

Eisenhowerov list skrývali v pivnici

Domové prehliadky v rodine Paulinyovcov z Dobrej Nivy neboli ničím výnimočným. Štátna bezpečnosť ako zámienku použila hľadanie zbraní. Štefan Pauliny, ktorý sa aktívne zapojil do Povstania, sa im jednoducho nepozdával. Bol členom Demokratickej strany a v dedine mal veľkú vážnosť.

„Otec dávnejšie spolupracoval s majorom Kordom. Už v prvý deň vyhlásenia Povstania zorganizoval v našej obci asi 40 dobrovoľníkov, ktorých po vyzbrojení ukrývanými zbraňami dali k dispozícii nie partizánskym jednotkám, ale veleniu Československej armády,“ spomína 87-ročný syn Ján Pauliny z Dobrej Nivy.

V období nemeckého nacistického besnenia Paulinyovci skrývali v podzemnom bunkri v lese neďaleko dediny židovskú rodinu. K nim neskôr pribudol aj americký letec. Štefanovi Paulinymu za to poďakoval priamo hlavný veliteľ spojeneckých síl v západnej Európe a neskorší americký prezident Eisenhower.

Vzácny list opatruje syn Ján dodnes. Je poškodený, vidno na ňom stopy po plesni. „Skrývali sme ho v pivnici medzi haraburdím, aby ho pri prehliadkach nenašli. Hneď by sme boli podozriví ešte aj zo špionáže,“ pokračuje.

Nechcel medzi komunistov

Po vojne sa Štefan Pauliny stal predsedom miestneho národného výboru, poslancom národnej rady aj predsedom Okresného národného výboru vo Zvolene. Všetko zmenil február 1948. „Otca zbavili všetkých funkcií, lebo nechcel vstúpiť medzi komunistov. Bol funkcionárom Demokratickej strany, ktorá vtedy vyhrala voľby na Slovensku. V Čechách zvíťazili komunisti, ktorí si presadili vedúcu úlohu v celom Československu. Otec tiež nesúhlasil so združstevňovaním. Tých zopár hektárov nám aj tak potom zobrali,“ približuje Ján Pauliny.

Všetko, čo Štefan urobil počas vojny v odboji, bolo zrazu vymazané. Za poburovanie proti republike ho v roku 1954 odsúdili na jedenásť mesiacov. „Oficiálne bol zavretý len raz, neoficiálne niekoľkokrát. Raz kopal zemiaky. Osem eštebákov v civile ho odchytilo na poli. Vraj, poďte s nami. Bez povolenia prekutali celý dom. Vyše dvoch hodín na mňa tlačili, aby som povedal, kde má otec ukryté zbrane. Mal síce povolenie na držanie zbraní, ale tie už predtým odovzdal. Čo sme im mali dať? Otca niekam odviedli a zrekvirovali nám statok,“ vybavuje si spomienky z mladosti.

Bez povšimnutia nezostali ani obaja synovia. Staršieho Štefana ako vojaka v roku 1954 odsúdili na 15 rokov za velezradu a poslali ho do jáchymovských uránových baní. Mladšieho Jána počas štúdia rovno z vysokej školy v Brne odvelili do pomocného technického práporu (PTP) v Ostravsko-karvinskom uhoľnom revíri.