Strhujúce filmové dokumenty zachytávajú život v tatranských oblakoch

K zvieratám tatranskej divočiny sa priblížili azda ako ešte nikto pred nimi. Filmári, ktorí majú za sebou dokumenty Strážca divočiny a Vlčie hory, nakrúcali tri roky v našich najvyšších horách a na rieke Belá. Prvý z troch filmov, o tatranských štítoch a ich zvieracích obyvateľoch, mal premiéru 9. decembra.

04.01.2017 08:00
oblaky Foto:
V oblakoch.
debata

Tím Arolla Filmu tvorí Erik Baláž, zanietený ochranca prírody a autor myšlienky, že ľudí pre divú prírodu nadchne peknými dokumentárnymi filmami, a filmári Karol Kaliský, Jožo Fiala a Adam Baštek.

Erik a Karol sú z Liptova, Jožo za zábermi cestoval z Krupiny a Adam sa do Liptovského Hrádku prisťahoval z Bratislavy. Keď ho ako dobrého fotografa prírody oslovili, či bude s nimi nakrúcať, neváhal ani chvíľu. Okamžite dal výpoveď z úradníckeho miesta na ministerstve životného prostredia a prišiel.

Všetky zábery v ich filmoch sú autentické. Nič nedorábajú so zvieratami v zajatí. Filmujú s absolútnym zanietením. No prírodopisné dokumentárne filmy sú pre nich len prostriedkom, ako ochrániť zvyšky divej prírody. Napriek tomu, že ich hlavnou ambíciou je ochrana divočiny, ako filmári žnú obrovské úspechy. Napríklad Vlčie hory vysielal aj kanál National Geographic.

Po stopách rysov

Ich najnovší film, Život v oblakoch, je prvý z troch dokumentov z tatranského prostredia. Ďalšie dva, o pralese, jeho obyvateľoch a tisícročných limbách, a o rieke Belá, ktorá tečie z Tichej a Kôprovej doliny a v Liptovskom Hrádku sa vlieva do Váhu, budú hotové čoskoro.

„Život v oblakoch je o najextrémnejších podmienkach, aké v prírode na Slovensku máme, o najvyšších horských polohách, kde je už na jeseň meter snehu a padajú lavíny,“ vysvetľuje Erik Baláž. Príbeh tatranských štítov a ich obyvateľov – kamzíkov, vlkov, rysov, medveďov, svišťov – sa odvíja od jari do zimy.

Na začiatku sa rodia malé kamzíčatá. Pred pätnástimi rokmi zostávalo v Tatrách menej ako dvesto kusov týchto endemických zvierat. Dnes ich je tisícpäťsto. V čriedach žijú sociálnym životom. Vytvárajú niečo ako škôlky: všetky mláďatá zostávajú pod dozorom niekoľkých kamzíc a ostatné si môžu urobiť iný program. Napríklad sa pásť. V službe v škôlke sa striedajú.

zväčšiť Rys je asi najplachejšie zviera našej prírody.... Foto: Karol Kaliský
rys Rys je asi najplachejšie zviera našej prírody. Nafilmovať ho bolo náročné.

„Naším cieľom bolo nafilmovať ich špecifické správanie a interakcie s inými druhmi. Napríklad získať príbeh rysa v prostredí kamzíkov. Také zábery sú veľmi vzácne,“ pokračuje Erik Baláž. „Najvzácnejšia scéna z celého filmu je práve rysia rodina. Rysy sú veľmi plaché zvieratá.“ Aby ich vôbec objavili, zapojili do práce aj Erikovho brata Braňa ako stopára. V zime stopoval rysy osemdesiat dní.

Denne prešiel dvadsať – tridsať kilometrov, v snehu, po hornej hranici lesa. Keď našiel telo kamzíka, ktorého rys ulovil, okamžite volal filmárov. Vedel, že rys sa k svojej koristi vráti, pretože naraz ju nezvládol zjesť celú. Filmári čakali na takom mieste celé dni. Nakoniec mali šťastie a rysy nafilmovali trikrát. Keď lavína zabila osem kamzíkov, získali zábery vlkov a medveďov, ktoré si ich prišli vyhrabávať spod snehu.

Pre jedného smrť, pre iného život

Práca v takomto prostredí je skutočne extrém. Filmári zostávali vo vysokohorskom teréne aj päť dní, v zime, v lete, v každom počasí. Všetku techniku, stany, spacáky a zásoby jedla si niesli na chrbtoch. Zásoby, to bola suchá strava. V zime si nosili varič, ale len na roztopenie snehu, pretože voda na pitie nikde nebola.

Niekedy tak fúkalo, že vietor polámal stan. Keď Karol Kaliský raz čakal na záber, tesne vedľa neho spadla lavína. Bolo treba filmovať bez ohľadu na okolnosti aj Silvestra. Keď Braňo Baláž našiel 31. decembra strhnutého kamzíka a všetci vedeli, že rys sa k nemu vráti, Karol Kaliský musel okamžite vyštartovať a vyšliapať si to nahor.

Hneď ráno 1. januára sa mu podarili zábery rysa. Inokedy sa ponáhľal za rysom, vybehol hore, bol mokrý a spotený, ale nemal čas prezliecť sa do suchých vecí, lebo rys už prišiel a nechcel ho vyrušiť zbytočnými pohybmi. Filmoval niekoľko hodín a potom si to mesiac odležal v posteli.

Do prostredia kamzíkov vystupujú aj jelene počas ruje. Súperia medzi sebou a stane sa, že jeden druhého zabije. Filmári natrafili na mŕtveho jeleňa, ktorého jeho sok prepichol parohmi. Medvede sa chodili na ňom kŕmiť.

„Jelenia ruja vysoko v horách, všetky farby a zvuky. Končí to smrťou jedného z jeleňov. Tá je ale pre medvede príležitosť. Čo je pre jedného smrť, prehra, to je pre iného výhra a život,“ hovorí Erik Baláž o jednom zo zvieracích príbehov.

Súboj jeleňov

O rok neskôr sa Adamovi Baštekovi podarilo nakrútiť aj súboj jeleňov. Filmári vedeli, že do príbehu o jelenej ruji ho potrebujú ako soľ. Adam vystihol ten správny deň. Na hrebeni to doslova vrelo, jelene behali hore dole. Zakrátko začal nemilosrdný súboj dvoch približne rovnako silných jeleňov. Ale ako to už býva, kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Jeleničky si zatiaľ odviedol najsilnejší jeleň, ktorému sa hárem rozrástol na 15 jeleníc.

No nie vždy sa filmárom podarilo zachytiť zaujímavé príbehy, ktoré v horách zažili. Takým bol aj lov vlka na jeleňa. Adam s Karolom o vlkovi vedeli a dohodli sa, že jeden z nich sa k nemu pokúsi priblížiť zhora. Vlk sa však ukryl do kosodreviny a Karol ho zospodu už nevidel.

Neďaleko sa popásali tri jelene, no vlk o ne nejavil záujem. Filmárom ani nenapadlo, že už o krátku chvíľu sa pokúsi jedného z nich uloviť. Kúsok od Adama sa náhle objavil jeden z jeleňov a vzápätí za ním vlk. Kým sa filmár spamätal, bolo už neskoro.

Nestihol ich zachytiť spolu. Inokedy Karol videl vlka, ako naháňa kamzíka. Ten však po krátkom strmhlavom behu dolu príkrym svahom vybehol na neprístupný skalný výbežok a vlk po chvíli pochopil, že sa ku kamzíkovi nedostane.

V oblakoch.
Napriek povesti lovcov sa tatranské medvede...
+5Rys je asi najplachejšie zviera našej prírody....

Boj o život

Erik Baláž má Tatry prechodené viac než väčšina profesionálnych ochrancov prírody. Hory dobre pozná a nesmierne si ich váži. S nadšením vodí po svojich chodníčkoch aj iných a ukazuje im stáročné vzácne stromy, aby aj ich nadchol pre myšlienku nezasahovania do prírody. Počas stoviek dní a nocí v divočine nezanechal po sebe stopy a krajinu nijako nepoškodil.

Napriek tomu pri nakrúcaní Života v oblakoch zistil prekvapivé veci, o ktorých predtým ani netušil. Napríklad o kamzíčej škôlke. Alebo o tom, ako rys loví kamzíka. „V skutočnosti je pre neho problém uloviť ho v skalách, lebo sa obaja môžu skotúľať zo strminy,“ vysvetľuje Erik Baláž. „Na zabitie kamzíka potrebuje bezpečné miesto. Je to boj aj na desať minút.“

Karol Kaliský popri nakrúcaní fotografoval. Počas stoviek dní v teréne sa mu podarili unikátne zábery divokej prírody a zvierat v nej. Dych vyrážajú vzácne zábery tých najskrytejších: medvieďa prvýkrát vychádzajúce z brloha, vĺča v horskom pralese, rysia rodinka v kosodrevine či pstruhy ukryté v hlbočinách rieky Belá. Karol odfotografoval scény, aké my ostatní pravdepodobne nikdy neuvidíme naživo. Zostavil z nich knihu Rok v divočine.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #príroda #Tatry #dokumentárne filmy