Tábory nútenej práce mali prevychovať nepohodlných

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Priblížime povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, keď sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po Novembri 1989. Dnes prinášame príbehy ľudí, ktorých režim posielal do táborov nútenej práce.

22.01.2017 10:00
Hronec, lisovňa Foto:
Objekt bývalej Lisovne v Hronci spred vyše pätnástich rokov.
debata (56)

Dvaja mladíci z Bratislavy chceli spoznať svet. Pokus o emigráciu do Rakúska im nevyšiel. Vtedy 18-ročný Alojz Vinklárek a jeho kamarát skončili v tábore nútenej práce v Novákoch. Ušli. Chytili ich a znova putovali do Novák.

Martin Hagara Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Martin Hagara Martin Hagara

Láger sa nachádzal medzi Košom a Laskárom, neďaleko Novák. Tvorili ho drevené baraky obohnané ohradou. „Počas 2. svetovej vojny slúžil ako sústreďovací tábor, odkiaľ vyvážali Židov do koncentračných táborov, po vojne tu internovali predovšetkým slovenských Nemcov, ktorí tu čakali na vyvezenie do Nemecka. Niektorých skutočne odviezli, ďalší zostali doma, na Slovensku. Láger nezostal dlho neobývaný. Komunistický režim po Februári 1948 z neho urobil tábor nútenej práce, v ktorom poväčšine končili tzv. protištátne živly,“ približuje Martin Hagara, ktorý sa ako rodák z Novák venuje histórii tohto tábora. Mnohí sa tu ocitli bez súdu. „Len na základe rozhodnutia nejakých komisií, ktoré usúdili, že pre štát sú nežiaduci a treba ich prevychovať,“ dodáva miestny historik. Zaradencov prideľovali na práce v uhoľných baniach v Handlovej, na hospodárske práce v tábore i mimo neho, na stavebné a poľnohospodár­ske práce.

Chcel poznať svet, skončil v lágri

Dvoch bratislavských mladíkov zadržali 10. júla 1949 na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. Nasledovalo kruté vypočúvanie eštebákov. Chceli z nich vytĺcť priznanie. „Jeden vyšetrovateľ dokonca začal fantazírovať, že som mal byť vyškolený ako špión a potom ako diverzant vyslaný naspäť. Bolo mi neuveriteľne zle. Mne, ešte pomaly decku, išli prišívať špionáž a kadejakú podvratnú činnosť. Hovorím: Nikdy v živote mi nenapadlo takým niečím sa zapodievať. Môj cieľ bol čisto dobrodružného charakteru, poznať svet,“ napísal Alojz Vinklárek za svojho života v časopise Konfederácie politických väzňov Slovenska Naše svedectvo.

Alojz Vinklárek Foto: Archív Petra Sandtnera
Alojz Vinklárek Alojz Vinklárek

Priznanie napokon z neho vytĺkli. Dostal jeden rok nútených prác. Z ilavskej väznice ho previezli do Novák v septembri 1949. „Bolo tam ako v úli. Ženy i muži, všetci pohromade. Celý tábor strážili žandári, ubytovne boli preplnené,“ uviedol.

Spomínal na protivné ploštice, ktoré každú noc všetkým strpčovali život. V dobrom počasí si, ako mnoho ďalších, zobral skromný slamník na dvor a spával vonku. Pracoval v baniach na tri zmeny. Medzi zaistencami sa zoznámil aj s jedným Viedenčanom, ktorý sa dostal do tábora za prevádzanie Židov zo Slovenska do Rakúska. Slovo dalo slovo. Alojz, jeho kamarát Jožo a Rakúšan Fric začali kuť plány na útek. Pridala sa k nim ešte jedna Rakúšanka.

Ušli 1. októbra 1949 po obede, tesne pred odstrelom v bani. Podarilo sa im dostať až do Petržalky. Šťastie im prialo aj pri prechode cez hranice. V tú noc lialo ako z krhly, bol vietor. Pospájaní boli špagátom, pri najmenšom podozrení či zaštekaní psa ním potiahli a okamžite všetci zaľahli do blata. Nakoniec Fric v tom vedel chodiť. Dostali sa do dediny Kittsee, odtiaľ do Viedne a chceli zaklopať na dvere americkej komandatúry. „Delilo nás od toho len desať krokov. Prikročil k nám rakúsky policajt. Bol veľmi milý, ústretový a povedal lámanou češtinou, že nám pomôže dostať sa do utečeneckého tábora. Oklamal nás a previezol do ruskej zóny. 26. októbra 1949 ma vyviezli z Rakúska, v Mikulove ma prevzala naša bezpečnosť a odviezla ma znova do Novák,“ uzatvoril svoj príbeh dnes už nebohý pán Vinklárek.

Hrozný obraz zostal v ňom dodnes

Martin Hagara bol ešte dieťa, keď na vlastné oči videl život v nováckom lágri. Chodil doň raz do týždňa, v sobotu, spolu s farárom ako miništrant pochovávať mŕtvych. Bolo to v čase, keď v ňom po vojne sústreďovali slovenských Nemcov. „Pomery tam boli veľmi biedne, slabá strava, hygiena žiadna. Koncom leta 1946 sa tu rozmohol týfus. Tábor bol niekoľko týždňov v karanténe. Keď sme potom prišli pochovávať, bola to hrôza. Cintorín aj márnica boli až v poslednom, treťom tábore. Vtedy som však miesto malých jám uvidel jednu obrovskú, v ktorej mohlo byť 80 až sto mŕtvych, zasypaných vápnom. Ten hrozný obraz zostal vo mne dodnes, nedá sa vymazať,“ spomína 83-ročný pán Hagara, žijúci v Bojniciach.

V mysli sa mu vynára aj stretnutie s vychudnutou, zošúverenou ženou, ktorá sa mu prihovorila. Nespoznal ju, až keď ho oslovila menom, zistil, že je to manželka otcovho kamaráta. „Mame som povedal, že je tam pani Danková aj s dcérou. Nelenila, nabalila mi ruksak s jedlom a poslala ma do lágra. Bola presvedčená, že keby ma aj stráže chytili, nebudú strieľať po dieťati. Tajnú cestu do tábora som dobre poznal. Tiekol tam potok, nad ním bol len natiahnutý drôt, ktorý som ľahko podliezol,“ vracia sa do detstva.

Po tom, čo tábor opustili slovenskí Nemci, sa nanovo začal plniť v roku 1948. Komunistická moc ho využila na svoje zámery. „Materiálu mali naozaj dosť. Boli tu roľníci, živnostníci, kňazi, rehoľníci, intelektuáli. Veľmi dobre sa pamätám na známeho speváka Františka Krištofa Veselého, bol v tábore tri či štyri mesiace. Dôvod? Na nejakom vystúpení spieval pieseň "kdeže sa podeli moje zlaté časy“ a pri tom si pozrel na ruku, na ktorej nemal hodinky. Časy sú v ruštine hodinky. Ktosi to iniciatívne vyhodnotil ako nevhodnú narážku na Sovietsku armádu a provokáciu. Tak ho poslali do tábora," dodáva pán Hagara. Režim sa porátal s jeho otcom živnostníkom aj s ním samotným. Uviazol v sieti prenasledovania vtedajšieho zakázaného skautingu, za čo si Martin Hagara odsedel dva roky vo väzení.

Dnes po nováckom lágri niet ani stopy. Najväčší tábor svojho druhu na Slovensku zanikol koncom septembra 1951.

Detail Lisovne v Hronci. Foto: Archív Martina Weissa
Lisovňa, Hronec Detail Lisovne v Hronci.

Držal sa mamy, aby sa nestratil

Masárovcom sa uľavilo. Konečne je po vojne a bude pokoj. Netušili, že čoskoro sa ich život znova zmení na peklo. Previnili sa len tým, že otec bol živnostník a hoci sa narodili na Slovensku, mali po rodičoch nemeckú národnosť. Rodina v roku 1946 skončila v tábore nútenej práce v Novákoch. „Odvliekli nás tam nákladnými autami. Hoci som bol malé dieťa, do pamäti sa mi navždy vryl ten obrovský strach, keď sme tam prišli a všade boli vojaci. Ja som sa silno držal mamy, aby som sa nestratil, lebo nás tam bolo strašne veľa,“ vracia sa do detstva 74-ročný August Masár, žijúci v Handlovej.

Do lágra sa dostal z Bratislavy spolu s rodičmi, so sestrou a starým otcom. „Pre našu národnosť nás označili za fašistov. Ale akíže fašisti? Boli sme obyčajní ľudia, ktorí sa sem dostali vďaka svojim nemeckým predkom ešte dávno predtým. Rodičia sa v politike ani vo vojne neangažovali, otec mal svoju stolársku živnosť a snažil sa uživiť rodinu. Zobrali nám navyše dom aj všetok majetok,“ dodáva. V tábore ich držali desať mesiacov. August Masár nakoniec ako syn živnostníka v dospelosti skončil vo vojenskom pomocnom technickom prápore, kde v 50. rokoch minulého storočia sústreďovali politicky nespoľahlivých pre vtedajší komunistický režim. Horko-ťažko sa pretĺkal životom, do školy sa dostal len za učňa a bol pod ustavičným dohľadom eštebákov.

Prácou prevychovávali aj v Hronci

Ohradený komplex priemyselných budov na okraji Hronca dnes ničím nepripomína, že v ňom boli po 2. svetovej vojne násilne zatvorení ľudia. Najskôr slúžil ako internačný tábor pre Slovákov s nemeckými koreňmi, neskôr sa z neho stal tábor nútených prác. Domáci pamätníci mu hovoria Lisovňa.

„Po Februári 1948 komunistická moc vytvorila v hroneckej Lisovni tábor nútenej práce. Dostali sa do neho mnohí, ktorých označili za nežiaduce elementy a nepriateľov socializmu,“ približuje Martin Weiss z Hronca, ktorý sa zaoberá miestnou históriou.

Martin Weiss Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Martin Weiss Martin Weiss

Tábor nútenej práce v Hronci zriadili 1. októbra 1949. Z dobových dokumentov vyplýva, že bol budovaný ako mužský tábor s kapacitou 400 až 500 zaradencov. „Vytvorili ho na žiadosť vtedajších Švermových železiarní. Fungoval do 15. marca 1951. Internátnym spôsobom ubytovania s kompletným vykurovaním bol považovaný za najlepšie vybavený tábor na Slovensku. Výmery trestov sa pohybovali v priemere od šiestich mesiacov do jedného roka,“ spresňuje pán Weiss.

Tábor nútenej práce opisuje aj obecná kronika z roku 1952. „Umiestnené boli v ňom osoby trestané za čierny obchod, za zakáľačky načierno, za bezprácny zisk a iné priestupky. Presný počet trestancov nebolo možné zistiť. Odhadoval sa však na 200 až 300,“ uvádza sa v kronike. O politických zaistencoch sa nezmieňuje. Trestanci chodili pracovať do miestnej zlievarne, do železiarne v Podbrezovej i do strojárne v Piesku, prípadne sa zúčastňovali iných príležitostných prác.

„Mal som vtedy okolo 16 rokov a začal som hrávať futbal. V roku 1948 som prvýkrát ako dorastenec hral za Hronec. Tábor tam už vtedy bol. Celý areál bol oplotený. Na zápasy s nami chodievali aj zo dvaja či traja, ako sme im hovorili, basisti. Zrejme tam nebol nejaký obzvlášť tvrdý režim, keď im dovolili hrávať za dedinu futbal a keď sme cestovali na zápas, ani s nimi nešli žandári,“ spomína 84-ročný Dezider Gromus z Hronca.

Dezider Gromus Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Dezider Gromus Dezider Gromus

Záznam v obecnej kronike vykresľuje tábor v dobovom optimistickom duchu. Akoby ani ľudia neboli násilne vytrhnutí zo svojho dovtedajšieho života, hoci neraz nevedeli za čo. Viacerí, najmä z väčších miest, tu skončili po tom, čo im zhabali ich vlastné rodinné domy. „Na nádvorí mali volejbalové ihriská a kolkáreň. Konali sa im prednášky, premietali sa im filmy a povolené mali aj mnohé spoločenské hry,“ píše sa v kronike.

Areál bývalého tábora v súčasnosti vlastní súkromná spoločnosť, ktorá ho zrekonštruovala a využíva pre svoje potreby.

Pohľad historika: Stačilo len podozrenie z nepriateľského myslenia

Vladimír Varinský pôsobí ako profesor na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Vo výskumnej práci sa venuje hospodárskym a politickým dejinám v 20. storočí. V rámci represívnych opatrení totalitných režimov aj táborom nútených prác na Slovensku.

Na čo slúžili tábory nútených prác?
Išlo o donucovacie zariadenia pracovného charakteru zriadené zákonom z 25. októbra 1948, v rámci realizácie tzv. ostrého kurzu. Stručne povedané, išlo o Moskvou vynútené kopírovanie sovietskeho represívneho modelu výstavby socializmu od 9. septembra 1948. Do táborov nútených prác bolo možné internovať osoby hoci len podozrivé z nepriateľského myslenia. A to aj bez súdneho rozhodnutia, iba z rozhodnutia tajných trojčlenných komisií.

Do táborov sa dostávali aj ľudia, ktorí boli nepohodlní komunistickému režimu. Prečo?
Nešlo len o politicky nepohodlných ľudí pre vtedajší režim. Zákon definoval štyri kategórie osôb, ktoré spadali na zaradenie do táborov nútených prác. Okrem tzv. asociálov, ktorými označovali tzv. zaháľačov a pracovných ignorantov, sociálny záber dopĺňali aj tzv. hospodárski a politickí rozvratníci vo veku od 18 do 60 rokov, ohrozujúci pofebruárový režim. Ďalej to boli tzv. odsúdenci, teda riadne odsúdení podľa niektorých zákonov, ktorých po odpykaní trestu v trestnici bolo možné, na základe rozhodnutia zaraďovacích komisií, ešte umiestniť do táborov nútených prác. Poslednú kategóriu tvorili tzv. priestupkári, ktorých navrhovali na zaradenie do táborov bezpečnostní referenti okresných národných výborov.

Koľko takýchto táborov bolo na Slovensku?
Na Slovensku vznikol nepomerne menší počet táborov nútených prác ako v českej časti republiky. Celkom ich v rámci spomínaného zákona vzniklo na Slovensku šesť. Konkrétne v Novákoch, Ústí nad Oravou, Hronci, Ilave, Trenčíne a v Ruskove v Košickom okrese.

Aký zmysel mali pre režim tieto tábory?
Zmyslom táborovej koncentrácie rôznych sociálne a politicky nežiaducich osôb bola snaha chápať trest zaradenia na nútené práce ako prevýchovu prácou. Nemalé nádeje režim vkladal aj do ekonomického prínosu takto organizovanej „prevýchovy“. Zrealizovanie tohto dvojjediného cieľa sa však v praxi ukázalo ako nadmieru zložité. Výchovné zámery predpokladali aj nevyhnutné materiálne podmienky, ktoré zvyšovali náklady na prevádzku táborov nútených prác. Očakávalo sa, že túto otázku vyrieši pracovné nasadenie zaradencov. V skutočnosti boli náklady na prevádzku týchto táborov podstatne vyššie ako ich príjmy.

Kedy boli tábory nútených prác na Slovensku zrušené a prečo?
Príčin zániku bolo niekoľko. Z tých najdôležitejších, okrem už skôr spomenutej nerentability treba uviesť nízky počet zaradencov v táboroch nútených prác. Na Slovensku išlo zhruba o 7-tisíc osôb, v rámci Československa o 22– až 23-tisíc osôb. Bolo to podstatne menej, ako sa predpokladalo, rátalo sa totiž s približne 150– až 200-tisíc osobami. Svoju úlohu zohralo aj nevyhovujúce sociálno-triedne zloženie zaradencov, pretože až 62 percent tvorili robotníci, roľníci a živnostníci. Aj preto už od roku 1950 klesal záujem politických miest o takúto formu masovej perzekúcie. V októbri 1951 už existoval na Slovensku len tábor v Ruskove, ktorý zanikol 15. mája 1953, takmer o rok skôr ako posledný tábor v Čechách.

V ďalšej časti seriálu Svedectvá pravdy si budete môcť prečítať o čiernych barónoch v pomocných technických práporoch

© Autorské práva vyhradené

56 debata chyba
Viac na túto tému: #pracovné tábory #nútená práca #Svedectvá pravdy