Riskovali život, aby zachránili bezbranných

Nebojovali proti fašizmu, ale aj tak sa stali hrdinami druhej svetovej vojny. Bez zbraní pomohli bezbranným.

26.01.2017 11:00
debata (16)
zväčšiť V izraelskom pamätníku Jad Vašem je záhrada... Foto: Jad Vašem
Jad Vašem, tabuľa, spravodlivý medzi národmi V izraelskom pamätníku Jad Vašem je záhrada Spravodlivých medzi národmi. V areáli sú vytesané mená tých, čo nezištne pomohli Židom prežiť počas holokaustu.

Nielen statočne, lebo riskovali vlastný život. Aj šľachetne, pretože konali nezištne. Ocenenie Spravodlivý medzi národmi získali ďalší slovenskí Nežidia, ktorí zachránili Židov počas holokaustu. Túto poctu, ktorú udeľuje jeruzalemský pamätník Jad Vašem, dostalo po včerajšku už dovedna 565 ľudí zo Slovenska.

Spravodlivých je celosvetovo viac ako 26-tisíc. Slovenským hrdinom patrí čelné miesto v zozname ocenených v porovnaní s počtom obyvateľov v ostatných krajinách. Najnovšie pribudlo sedem mien. Manželia Hažerovci, Martiškovci a Svrbickí a Katarína Pastorková. „Ani jeden zo záchrancov nikdy nežiadal nič ako protihodnotu a s určitosťou ani neočakávali žiadnu odmenu za svoje dobré skutky. Aj v najtemnejších časoch svietia malé, ale odvážne svetielka ľudskosti,“ zdôraznil na ceremónii izraelský veľvyslanec na Slovensku Zvi A. Vapni.

Nasledujúce príbehy sú zostavené z podkladov, ktoré ambasáda poskytla denníku Pravda.

Zbierala drevo v lese, zachránila dievčatko

Ľudácky režim, ktorý najprv začal ponižovať Židov rasistickými zákonmi a neskôr pristúpil k deportáciám do nacistických koncentrákov, sa pri arizácii postaral o to, že manželia Krausovci, žijúci v Novom Meste nad Váhom, prišli o tlačiarne. Arizátor aspoň vybavil pánovi Krausovi osvedčenie, že jeho zamestnanie je dôležité pre hospodárstvo, čím sa v roku 1942 vyhol zavlečeniu do tábora smrti.

Nádej prežiť vojnu trvala dva roky, lebo potvrdenie prestalo platiť po nemeckom potlačení Slovenského národného povstania. Otec s matkou a ich dcérou utiekli do lesa. Bol to zúfalý pokus o prežitie. Náhodné stretnutie znamenalo cestu k záchrane milovaného dievčatka. Dedinčaka Katarína Pastorková, ktorá bývala v Moravskom Lieskovom, natrafila na zúboženú trojčlennú rodinu, keď v lese zbierala drevo na kúrenie.

zväčšiť Katarína Pastorková, ktorá u seba skrývala... Foto: ARCHÍV IZRAELSKÉHO VEĽVYSLANECTVA NA SLOVENSKU
Katarína Pastorková Katarína Pastorková, ktorá u seba skrývala židovské dievčatko.

Statočná žena sa ponúkla, že skryje u seba malú Mirku Krausovú. „Ak prežijete vojnu, príďte si pre svoje dieťa. Ak nie, vychovám ju ako vlastnú,“ povedala rodičom. Vdova, ktorá sa postarala o päť svojich detí, prichýlila Mirku v dome, kde žila.

Susedia vedeli, že Pastorková začína opatrovať cudzie dieťa. Pohrozila im, že ak ju udajú, podpáli im dom. Krausovci sa pridali k partizánom, vojnu prežili. Po jej skončení prišli v nádeji, že nažive zostala aj Mirka. Dúfali správne. Pastorková im vrátila zdravé dievčatko, o ktoré sa vzorne starala.

Na pamiatku lavica, na ktorej spával

Eugen Kučera sa narodil židovským rodičom v dedine Bolešov na Považí. Neskôr sa presťahovali do susedných Borčíc, kde otec pracoval v liehovare. Matka sa starala o domácnosť. Keď mal Eugen desať rokov, pribudol mu braček (bolo to v roku 1938).

Kučera spomínal v svedectve na šťastné detstvo, ktoré sa prerušilo vypuknutím vojny a prenasledovaním Židov. V roku 1942, keď sa v Slovenskom štáte začalo s deportáciami, gardisti zobrali jeho rodičov s bratom do zberného tábora v Žiline. Stadiaľ viedla cesta do koncentráku v Auschwitzi, kde Nemci zavraždili státisíce Židov. „Bol som vtedy na návšteve u tety, tak som sa vyhol gardistickému záťahu,“ uviedol Kučera.

Otec, našťastie, získal osvedčenie žiadaného zamestnanca, takže bol chránený s rodinou pred deportáciou ako „hospodársky Žid“. Nevznikol však pocit istoty: „Hlinkova garda napriek tomu robila všetko, aby nás opäť dostala do zberného tábora, preto sme sa radšej presťahovali do Bratislavy, kde otec pracoval ako stavebný robotník,“ povedal Kučera.

V roku 1944 po obnovení deportácií stratilo spomínané osvedčenie platnosť. Artur Stacha, u ktorého bývali v centre hlavného mesta, ich však naďalej nechal u seba. No niekto ich udal. Gardisti zatkli aj Stachu. Kučerov otec zahynul v koncentráku v Buchenwalde. Matka s jeho bratom prežili útrapy v inom nacistickom tábore v Bergen-Belsene.

Dospievajúci Eugen zostal napospas osudu, zmizol do Borčíc, kde sa nádejal, že nájde pomoc. Ujali sa ho manželia, ktorí ho poznali odmalička. Filip Martišek a jeho manželka Anna ako katolíci zachránili židovského tínedžera. „Bubinko, zostaneš u nás, my si ťa skryjeme,“ spomínal Kučera, ako reagovali Martiškovci, keď im všetko vyrozprával.

Úkryt sa nachádzal v zadnej izbe, odkiaľ z dôvodu utajenia celé dni nevychádzal von. „Nosili mi jedlo a všetko, čo som potreboval. Starali sa o mňa ako o vlastného syna,“ vyzdvihol Kučera správanie svojich záchrancov.

Martiškovci sú ukážkový príklad, ako riskovali svoj život tí, čo prichýlili Židov. Neskôr sa im totiž nasťahovali do domu nemeckí vojaci. Manželia to našťastie zvládli. O židovskom chlapcovi sa hitlerovci nedozvedeli, pričom je veľmi ľahké si predstaviť, čo by nasledovalo, keby vykonali dôkladnú prehliadku domu…

Kučerovi sa na celý život vryli do pamäti spomienky na Martiškovcov. „Nikdy nič za moju záchranu nepožadovali. Urobili to, lebo mali láskavé srdce. Mal som vtedy 16 rokov. Na pamiatku mi dali lavicu, na ktorej som spával, keď som sa u nich ukrýval. Tú lavicu mám dodnes vo svojom byte. Som nekonečne vďačný rodine Martiškovcov za záchranu. Za to, že riskovali svoj život, aby ma zachránili. Dlhujem im svoj život,“ napísal Kučera v svedectve.

Šesť zachránených

Je to príbeh o statočnosti, ktorý by sa dal nazvať 2+4=6. Šesť zachránených židovských životov. Ondrej Hažer a jeho manželka Helena podali pomocnú ruku dva razy. Najprv v máji 1942 a potom v septembri 1944.

zväčšiť Ondrej Hažer a jeho manželka Helena zachránili... Foto: ARCHÍV IZRAELSKÉHO VEĽVYSLANECTVA NA SLOVENSKU
Ondrej Hažer Ondrej Hažer a jeho manželka Helena zachránili šesť Židov.

Immanuel Jozef Schönfeld so ženou Johannou potreboval nájsť bezpečné utajené miesto po začatí deportácií. Dlho sa poznal s Hažerom, preto sa na jar 1942 obrátil naňho. Jeho manželka Helena pripravila balík pre pani Schönfeldovú. Hažerove dcéry jej odovzdali veci v Prešove. Do Buclovian, kde bývali s rodičmi, sa vracali na voze so ženou oblečenou v kroji. Bola ňou Schönfeldová, aby sa nenápadne, bez rizika, že ju niekto spozná ako Židovku, prepravila do úkrytu. O tri dni za ňou prišiel manžel Immanuel Jozef.

Schönfeldovci sa ubytovali u Hažerovcov v malej izbe, do ktorej im záchrancovia dali postele a piecku. Jedlo a vodu dostávali cez malé okienko v kuchyni. V noci mohli prejsť na pôjd a odtiaľ aj do záhrady. Bolo to skrývanie, ktoré sprevádzali veľmi dramatické chvíle. „Bohužiaľ, rodina sa nevyhla raziám zo strany nemeckých hliadok. Nejaký čas u nich dokonca bývali aj nemeckí vojaci, keď práve nebojovali na fronte. Jedného dňa, keď Hažerová miesila cesto v kuchyni, jeden z vojakov takmer otvoril dvere do komory, za ktorými sedeli na posteliach vyľakaní Schönfeldovci,“ uviedlo izraelské veľvyslanectvo.

zväčšiť Ondrejova manželka Helena Hažerová. Foto: ARCHÍV IZRAELSKÉHO VEĽVYSLANECTVA NA SLOVENSKU
Helena Hažerová Ondrejova manželka Helena Hažerová.

Židovský manželský pár zostal u Hažerovcov dlhých 27 mesiacov – až do augusta 1944. Vtedy sa totiž zhoršil pocit nebezpečenstva. Niekto podpálil Nemcom vojenský sklad a preto sa ich počet v oblasti zdvojnásobil. Bolo potrebné Schönfeldovcov presunúť. Hažer im vybavil falošné osobné doklady, aby mohli nasadnúť do vlaku a dostať sa do Nižnej Boce. Skrývala sa tam jedna židovská rodina, ktorej to zariadil Hažer. Schönfeldovci sa dožili skončenia vojny. Immanuel Jozef však už v roku 1946 zomrel na zápal mozgových blán. Vdova Johanna potom emigrovala do Ameriky.

Približne jeden mesiac po odchode Schönfeldovcov manželia Hažerovci stáli pred dilemou, čo urobiť so štvorčlennou židovskou rodinou. Lekár Jakub Grosswirth, ktorého žena Alžbeta tiež vyštudovala medicínu, dostal v septembri 1944 varovný telefonát, že ich Nemci odvlečú, ak neopustia svoj dom. (S manželkou mali dve deti.) Vystrašení sa dali na útek do najbližšej dediny za Bardejovom. Boli to Buclovany.

Ani jeden zo záchrancov nikdy nežiadal nič ako protihodnotu a s určitosťou ani neočakávali žiadnu odmenu za svoje dobré skutky. Aj v najtemnejších časoch svietia malé, ale odvážne svetielka ľudskosti.
Zvi A. Vapni, izraelský veľvyslanec na Slovensku

Dúfali, že im pomôže rodina, ktorej pediatrička Grosswirthová len nedávno vyliečila vážne choré dieťa. Nepochodili. Obrátili sa preto s prosbou k susedom, ktorými boli Hažerovci. „Spočiatku pán Hažer váhal. Ak by Grosswirthovcov v dedine našli, ohrozených by bolo veľa ďalších životov. Úkryt im nakoniec poskytol – postavil ho v stodole. Grosswirthovci tam boli ukrytí aj so svojimi dvomi dcérami Ilmou a Vierkou,“ opísala ambasáda záchranu židovskej rodiny.

Keď sa nepríjemne ochladilo, Grosswirthovi sa museli schovať do komory, kde však nevedeli vydržať, preto sa rozhodli odcestovať za priateľmi žijúcimi pri poľskej hranici. Hažer ich priviezol k známemu, ktorý im mal pomôcť na ceste, ale vykľul sa z neho udavač. Grosswirthovcov deportovali do koncentráku, ale útrapy vrátane týfusu našťastie prežili až do oslobodenia. Aj keď boli slabí, po vojne sa hneď vybrali poďakovať Hažerovcom za niekoľko týždňov nezištnej pomoci.

Úkryt v jame na poli

Fanny Schlosserová sa vydala v roku 1940, keď sa v Slovenskom štáte rozbiehala perzekúcia Židov. O rok porodila manželovi Izidorovi syna Hermana. O ďalší rok sa rozhodovalo, ktorí Židia pôjdu do prvých transportov do koncentrákov. Ocitli sa medzi nimi jej rodičia a štyri sestry. Všetkých ešte v roku 1942 zavraždili. „S manželom a so synom sme mali byť tiež deportovaní, ale podarilo sa nám utiecť do lesa v blízkosti našej dediny, Poruby pod Vihorlatom. Tam sme sa ukrývali od apríla do septembra 1942,“ podala svedectvo Schlosserová. Domov sa vrátili, keď sa pozastavili transporty zo slovenského územia.

V apríli 1944 vláda vydala nariadenie, že všetky židovské rodiny z východného Slovenska musia byť prevezené do pracovných táborov, ktoré sa nachádzali na západe krajiny. Schlosserovci sa dostali do tábora neďaleko Hlohovca spolu s bratom Fanny, ktorý sa volal Herman ako jej syn. „V auguste 1944 sa k táboru priblížili jednotky SS, čo mohlo znamenať buď deportáciu do koncentračného tábora, alebo okamžitú smrť. Preto sa manželia Schlosserovci so synčekom a aj Herman rozhodli pre riskantný útek,“ pripomína veľvyslanectvo.

Nasledovala dráma so šťastným rozuzlením. „Strieľali, ale nepodarilo sa im nás zasiahnuť nás. Skryli sme sa v poli vo vysokej kukurici. V noci sme blúdili a nemali sme ani tušenie, kde sa nachádzame. Po niekoľkých dňoch bez vody a jedla, v otrhaných šatách, sme stretli muža, ktorého sme požiadali o pomoc – hlavne pre nášho malého synčeka, ktorý bol nesmierne unavený a hladný. Ten muž sa volal František Svrbický a pochádzal zo susednej dediny Rišňoviec,“ spomínala Schlosserová.

zväčšiť František Svrbický s manželkou Gizelou pomohli... Foto: ARCHÍV IZRAELSKÉHO VEĽVYSLANECTVA NA SLOVENSKU
František Svrbický František Svrbický s manželkou Gizelou pomohli štyrom Židom zostať nažive.

Dobrácky dedinčan, ktorý žil s manželkou Gizelou, vlastnil malú predajňu potravín, ktorá fungovala v jeho dome. Pod pokladnicou vykopal dieru, kde sa Izidor, Fanny a Herman počas dňa skrývali. Večer, keď boli potraviny zatvorené, sa mohli voľne pohybovať po dome, v noci spávali na povale. Ani nie trojročný Herman sa neskrýval s dospelými, žil voľne v dome. Svrbický hovorieval zákazníkom, že je to synovec, ktorý prišiel na návštevu.

Tak to bolo až do decembra 1944, keď im jedného dňa Svrbický povedal, že sa šíria klebety, že ukrýva Židov. V noci ich potajomky odviedol na vzdialené pole, kde bolo veľa stohov slamy. Do jedného zo stohov vysekal otvor a za ním dieru s rozmermi asi 3×3 metre. „Mali sme jednu sviečku, ale tú sme zažínali iba na krátko, keď sa môj synovec zobudil. Keďže jama bola asi 75 cm vysoká, nemohli sme sa ani postaviť. Raz do týždňa nám Svrbický nosil vodu a varené zemiaky,“ uviedol Herman Grünwald (brat Fanny).

V apríli 1945 ich Svrbický prišiel upozorniť, že ustupujúci nemeckí vojaci by mohli podpáliť stohy. Aj s manželkou Gizelou bol odhodlaný zachrániť ich a zobral všetkých štyroch k sebe do domu.

Ťažké podmienky v jame sa podpísali pod podlomené zdravie utečencov. Fanny musel amputovať jednu nohu. Ďalší mali problémy so srdcom. No boli šťastní, že prežili.

Svedectvo Hermana Schlossera, ktorý dokumentačne doplnil matku, môže slúžiť ako zvlášť silný dôvod, aby sa zamysleli nad sebou tí, čo sa s fašistickými myšlienkami a velebením režimu Jozefa Tisa vlani prvý raz dostali do slovenského parlamentu: „Mne sa detstvo nespájalo s radosťou a detským smiechom, ale s hororom, ktorý som prežíval. Viete si predstaviť, aké to bolo žiť skrytý ako zviera bez toho, aby som mohol robiť to, čo deti bežne robia? Nič som nevidel, nemohol som sa hrať. Tieto okolnosti poznačili môj rast. Nevedel som dobre rozprávať, chodiť, bol som slabý a vychudnutý. Skúste sa zamyslieť nad tým, koľko židovských detí narodených v období 1940–1945 prežilo vojnu. Určite to nebude vysoké číslo.“

Ocenenie Spravodlivý medzi národmi

  • Navrhnuté môžu byť osoby nežidovského pôvodu na základe autentického svedectva alebo iných dokladov, ktoré jasne preukazujú podstúpenie rizika straty života, slobody a bezpečnosti v súvislosti so záchranou jedného alebo niekoľkých Židov pred smrťou alebo deportáciou počas holokaustu, a to bez nároku na akúkoľvek peňažnú alebo nepeňažnú odmenu.
  • Tí, ktorí prežili, rovnako ako ich príbuzní, sú primárne oprávnení navrhovať kandidátov na udelenie ocenenia. Na základe dokumentácie výbor historikov v Jad Vašem rozhodne o udelení ocenenia. Návrhy sa posielajú izraelskému veľvyslanectvu v Bratislave alebo pamätníku Jad Vašem v Jeruzaleme.

© Autorské práva vyhradené

16 debata chyba
Viac na túto tému: #Spravodlivý medzi národmi