Ľudí oberali o vlastné domovy v záujme štátu

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Priblížime povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, keď sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene hovoriť až po novembri 1989. Dnes prinášame rozprávanie o ľuďoch, ktorým moc vzala strechu nad hlavou a vyhnala ich z vlastných bytov.

Dom
Vlastný dom Paulenovcov s hospodárstvom, z ktorého ich vysťahovali.
Autor:

Vysvietené okná bratislavských bytových domov s vianočnými stromčekmi sa v slzách Anny Šestákovej zlievali do rozmazanej machule. Tak ako budúcnosť jej rodiny. Manžel vo väzení na doživotie za vlastizradu, ona sama s tromi malými deťmi, bez peňazí, lebo im zablokovali účty. A k tomu ešte vysťahovanie. Oznámili jej ho 23. decembra 1952.

„Boli to strašné Vianoce. Mohli nás vysťahovať aj inokedy, nie na sviatky. Kým iní chystali vianočné jedlá, koláče a darčeky, my sme si balili veci. Bratislavu sme museli opustiť do 30. decembra,“ spomína 98-ročná Anna Šestáková z Bratislavy. Bola jednou z takmer päťtisíc ľudí, ktorých vysťahovali z ich domovov v rámci Akcie B.

Manžela odsúdili na doživotie

Anna Šestáková
Anna Šestáková
Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Chmáry nad Šestákovcami sa začali sťahovať už v roku 1951. Otec Ervín, stavebný inžinier, pracoval na povereníctve výstavby, kde mal na starosti opravu vojnou zničených ciest a mostov, Anna sa starala o tri malé deti. „Mladší syn mal v ten deň narodeniny. Čakali sme s tortou na manžela. Mal byť už dávno doma, no nechodil. Tri dni som po ňom pátrala, bola som zúfalá. Potom mi prišli eštebáci oznámiť, že bol zatknutý za protištátnu činnosť,“ vracia sa do mladosti pani Šestáková.

Ervín išiel z práce ako inokedy. Od domova ho 14. septembra 1951 delilo sotva dvesto metrov, keď pri ňom na chodníku zastalo osobné auto a násilím ho vtiahli doň. Bitkou a mučením ho v Leopoldove donútili k priznaniu zo špionáže. Osudným sa mu stalo stretnutie s kamarátom, členom Demokratickej strany, ktorý ušiel do zahraničia po tom, čo sa k moci dostali komunisti. Stretli sa, keď prišiel na návštevu do Československa. Nezostalo to bez povšimnutia Štátnej bezpečnosti. „Keď padol rozsudok, zatmelo sa mi pred očami. Manžel mi povedal, aby sme sa rozviedli, hádam nám potom dajú pokoj. Také niečo mi ani len nenapadlo. Nechcela som ho opustiť, veď sme si sľúbili byť spolu v dobrom aj v zlom,“ hlas sa jej láme.

O dva dni zastavili pred bytovým domom na Legionárskej ulici dve osobné autá. Annu, jej tri deti a mamu odviezli do zhabanej štátnej vilky v Modre-Harmónii. S ich bytom mali eštebáci svoje plány. „Vraj to bolo pre našu bezpečnosť, lebo manžel tam mal byť v byte ako "volavka“ a pri akcii by mohlo dôjsť k prestrelke," vraví pani Šestáková.

Vo vilke ich strážili dvaja. Žena a muž. Žena sa mala starať o jedlo, no veľmi sa k tomu nemala. Chlieb so salámou nebola celodenná strava pre deti. „Druhý deň som jej povedala, čo má nakúpiť a navarila som deťom riadny obed. K stolu som ich pozvala so slovami: Z tejto misy budú jesť moje deti, a keď chcete, môžete aj vy. Zdalo sa mi to úplne normálne, hoci to boli naši väznitelia. Dokonca sme im aj obšívali veci. Takí sme my boli ľudia. Už si nepomínam, ako dlho sme tam boli, no keď sme sa vrátili do nášho bytu, bolo všetko hore nohami,“ pokračuje.

Úradný dokument o nútenom vysťahovaní Anny Šestákovej s
tromi deťmi.
Úradný dokument o nútenom vysťahovaní Anny Šestákovej s tromi deťmi.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív Anny Šestákovej

Prijala ich svokra na Morave

Úradný doklad o vysťahovaní sa z Bratislavy zasiahol Annu ako blesk z jasného neba. Poslali ich do Dvorov nad Žitavou. „Boli sme sa tam pozrieť s bratom na Štedrý deň. Bol to spustnutý starý dom, polovica zbúraná. Narýchlo sme hľadali iné riešenie. Úrady nám nakoniec povolili presťahovať sa k svokre do dediny Okříšky neďaleko Třebíča. Bývala v jednej izbe v podnájme, no prijala nás. Námietky nemala ani pani domáca,“ približuje pani Šestáková. Zopár kusov nábytku a osobné veci im dopravili vlakom.

Anna sa tiesnila s 10-ročnou dcérkou a so synmi vo veku osem a štyri roky v malej izbičke. Bola však za to nesmierne vďačná. Hneď na začiatku dostala od národného výboru dve podmienky – nebude si nárokovať byt a musí sa zamestnať. Dostala sa do pletiarne pančúch. Neskôr si chodila privyrábať na brigády do družstva.

Útrapy rodiny sa predsa len skončili. Manžela Ervína prepustili z väzenia po piatich rokoch. Dosiahol totiž obnovu konania. Právna komisia pri Národnom zhromaždení vyšetrila prípad a rozhodla, že priznanie k špionáži bolo na ňom vynútené fyzickým a psychickým násilím. Doživotie mu zmenili na dvojročné väzenie, tie tri roky navyše už nikoho nezaujímali. „Boli to ťažké časy, aj deti mali problém so školami. Dcéru v Čechách odporučili na banícku učňovku, ale podarilo sa mi ju vďaka dobrým ľuďom v Bratislave dostať potajomky na zdravotnú. Nakoniec sme boli celá rodina pokope, to bolo najdôležitejšie. Či cítim zatrpknutosť? Určite nie, odpustila som, ale zabudnúť nemôžem. Lebo odpustiť a povzniesť sa je najšľachetnejší čin,“ dodáva rezká deväťdesiatnička Anna Šestáková.

Zákaz pobytu v Senci navždy

Zuzana Bacigálová
Zuzana Bacigálová
Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Nebola vydatá ani štyri mesiace, už zostala bez manžela. Keď Zuzana Bacigálová opúšťala rodný Babín na Orave a nasledovala svojho muža do Senca, predstavovala si pokojný spoločný život. Ľudovít bol roľník s vlastným hospodárstvom a 15 hektármi pôdy. Ich šťastie netrvalo dlho. Vo vykonštruovanom procese Ľudovíta odsúdili v roku 1952 za sabotáž a záškodnícku činnosť na sedem rokov väzenia, prepadnutie majetku a zákaz pobytu v Senci a okolí navždy.

Manžela vzali rovno z poľa. „Do poslednej chvíle som v preplnenej pojednávacej miestnosti verila, že všetko sa vysvetlí. Manžela súdili spolu s ďalšími roľníkmi zo Senca. Nechápala som, prečo stoja pred súdom, veď vstúpili do družstva. Vlastným ušiam som neverila, keď v rozsudku čítali, že tak urobili z vypočítavosti, aby mohli využívať socialistické výhody. Ich skutočným zámerom vraj mal byť rozvrat družstva, aby sa dostali znova k svojim majetkom a pomohli tak návratu ku kapitalistickému spôsobu hospodárenia. V tej chvíli sa mi zrútil svet,“ spomína 86-ročná Zuzana Bacigálová zo Senca.

Kruté časy sa tým neskončili. Mladá žena sa v šoku iba prizerala, keď do ich domu prišli straníci z okresu spisovať majetok. „Na prste som mala zlatý prsteň s manželovým monogramom. Ešte aj ten som im musela dať,“ hovorí. Horko-ťažko sa jej podarilo dostať prácu v seneckých mlynoch. Obšívala vrecia na múku. „Bola som tam zo tri mesiace, keď ma vyhodili. Niekto múdry si vymyslel, že z pomsty môžem vysypať klince do múky. Taká hlúposť!“ pokračuje pani Bacigálová. O pár dní jej prišiel papier, že sa má z ich domu vysťahovať. Odvolala sa, no nič to nepomohlo.

Nákladné auto prišlo ráno. Naložili naň len najnutnejšie veci. „Vôbec som netušila, kam ma vezú. Až sme prišli na opustený majer do Moravian pri Čáslavi. To, čo ma tam čakalo, mi vyrazilo dych. Dali mi malú ošarpanú izbičku, po zemi behali myši. Bola tam ukrutná zima, izba sa nedala nijako vykúriť, v noci aj voda zamrzla,“ vraví so slzami v očiach.

V majeri pod dohľadom správcu spolu s ďalšími „presťahovalcami“ kydala hnoj, starala sa o dobytok, dojila kravy, pracovala na poli. „Nedostávali sme nijaký plat, len naturálie. To bolo obilie, pol litra mlieka na deň a otruby. V dedine som sa skamarátila s jednou rodinou, s nimi som otruby a žito menila za vajíčka, múku. Takto som tam žila tri roky,“ dodáva pani Bacigálová. Na Orave mala ťažko chorú matku, úrady jej povolili, aby ju mohla ísť doopatrovať. Konečne bola doma, pri svojich. „Bola som mladá, niečo cez dvadsať rokov, vydatá a bez manžela. Veľmi mi chýbal. Nabádal ma, aby som sa s ním rozviedla, že sa mi bude žiť ľahšie. Robili to tak mnohí, mne to ani len nenapadlo,“ uzatvára svoj príbeh Zuzana Bacigálová.

Jej manžel prešiel viacerými väzeniami, nakoniec skončil v Jáchymove. Domov sa vrátil v roku 1957. Životom sa aj so svojimi deťmi pretĺkali, ako vedeli. Nakoniec sa im podarilo vrátiť sa do Senca.

Bratia spávali v kuríne

Ľubor Paulen
Ľubor Paulen
Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Paulenovci z Malých Bedzian zostali zaskočení. Matku a dve staršie deti v ten istý deň vyhodili z práce, najmladšieho syna z učňovky. Doma sa nečakane zišli 22. apríla 1953. Otec Viktor, ktorého ešte v roku 1949 vyznamenali ako vzorného roľníka, bol v tom čase vo väzení. Za sabotáž, pretože nedokázal splniť predpísané dodávky. Ani nemohol. Predtým mu zobrali všetko obilie. Nemal čím kŕmiť statok ani z čoho založiť novú úrodu. Odsúdili ho auguste 1952 na dva roky, prepadnutie všetkého majetku a zákaz pobytu v okrese Topoľčany navždy.

„Chodil som na učňovku do Bánoviec nad Bebravou za sústružníka. Z ničoho nič si ma zavolal riaditeľ. Povedal mi, že musím z kádrových dôvodov opustiť školu. Mal som len pätnásť a pol roka a nič som nechápal. Doma som našiel matku v slzách. Pracovala ako krmička v družstve a tiež ju vyhodili,“ rozpráva 80-ročný Ľubor Paulen žijúci v Topoľčiankach.

Čoskoro sa doma objavil brat, ktorého prepustili z martinských strojární. Sestra ako zdravotná sestra v Zlatých Moravciach tiež dostala výpoveď. „Mama nám povedala, že nás idú vysťahovať. Sestra mala v Moravciach vážnu známosť. Hneď sa tam pobrala a z večera do rána sa vydala. Tak sa už na ňu príkaz na vysťahovanie nevzťahoval,“ pokračuje pán Paulen.

Na druhý deň o pol ôsmej ráno pristavili pri ich dome nákladné auto. Dvaja chlapi s vodičom naložili na korbu štyri postele, dve skrine a najnutnejšie oblečenie. Nikto im nepovedal, kam ich vezú. Vyložili ich 24. apríla vo Vržanoch na Morave na zoštátnenom hospodárstve. Dostali malú izbu a kuchyňu s hlinenou podlahou. Aby sa nemuseli tlačiť, bratia si vymaľovali prázdny kurín po sliepkach, v ktorom spávali.

„Mama bola chorľavá, stará mama už nevládala. Zostalo to celé poväčšine na nás s bratom. Starali sme sa o 76 kusov dobytka. Bola to veľmi ťažká práca. Kamenná dlážka, ručné napájanie, vodu sme nosili v zime vo vedrách asi pol kilometra. Keď som nevládal a odmietol som poslúchať, správca zavolal žandárov a tí ma pelendrekom veľmi rýchlo presvedčili. Brat Ján v takýchto podmienkach odmietol pracovať a žiť. Netrvalo dlho a poslali ho k pétepákom. Bol tri roky v Jáchymove. Potom to zostalo už len na mne,“ dodáva.

Nevládnej starej mame úrady po roku povolili presťahovať sa k vnučke do Topoľčianok. Po nej sem prišla aj chorľavá matka. Mladý Ľubor s ťažko podlomeným zdravím sa k nim dostal až v decembri 1956. Počas celého jeho života, aj keď sa oženil a mal rodinu, bol ako syn kulaka pod neprestajným dohľadom Štátnej bezpečnosti až do dôchodku.

Nútené vysťahovanie režim obhajoval „volaním ľudu“

Jerguš Sivoš z Ústavu pamäti národa sa zameriava na výskum obdobia neslobody, predovšetkým na činnosť represívnych orgánov štátu a fenomén nútenej práce. Ako autor a spoluautor sa podieľal na viacerých publikáciách vrátane štruktúry a činnosti Štátnej bezpečnosti na Slovensku v rokoch 1945 – 1989.

Čo vlastne bola Akcia B?
Akcia B bola súčasťou perzekučných opatrení, ktoré sa po februári 1948 dotkli širokých vrstiev obyvateľstva. Oficiálne išlo o „vysťahovanie osôb obývajúcich byty proti verejnému záujmu“. Preto bola aj iniciála B v názve akcie, ktorá znamená byty.

Aký bol jej zámer?
Jej cieľom bolo získať bytové priestory vysťahovaním politicky nespoľahlivých osôb a tie prideliť ľuďom, ktorí sa stávali oporou režimu. Išlo o straníckych funkcionárov, príslušníkov armády a bezpečnosti, robotníkov a podobne. Akcia sa uskutočňovala od júla 1952 do septembra 1953. Po rokoch tak nadviazala na skôr realizované akcie. Prvých 435 osôb nútene vysťahovali už v období od novembra 1948 do leta 1949 v rámci tzv. očisty Bratislavy. Akcia následne na jeseň 1949 splynula s celoštátnou akciou T – 43, ktorá mala za cieľ získanie bytov tým, že ich obyvateľov internovali do táborov nútenej práce.

Vysťahovávali celé rodiny. Čím sa vlastne previnili?
Nútené vysťahovanie politicky nepohodlných osôb vyplývalo z politiky komunistickej strany. Odôvodňovali to „volaním ľudu“. Robotníci vraj musia do fabrík dochádzať a vo väčších mestách pritom v pohodlí žijú ľudia, ktorí sú nepriateľmi ľudovodemokra­tického zriadenia a pracujúcej triedy a nezapájajú sa do budovateľskej práce. Režim ich hanlivo pomenoval termínom „bývalí ľudia“.

Kto to boli „bývalí ľudia“?
Patrili sem rodiny ľudí, ktorí boli spätí s predvojnovou Československou republikou a Slovenskou republikou v rokoch 1939 – 1945, ale aj politickí exponenti Demokratickej strany. Tiež rodiny vyšetrovaných alebo odsúdených osôb za protištátnu činnosť, mnohokrát vykonštruovanú, ďalej rodiny emigrantov, šmelinárov, zaháľačov, ale aj podnikateľov, bankárov a statkárov.

Ktoré oblasti Slovenska najviac postihla táto akcia?
Akciu B realizoval režim cez Štátnu bezpečnosť najmä vo väčších mestách. Najviac postihla obyvateľov žijúcich na západnom Slovensku, predovšetkým v Bratislave a jej okolí. Bolo to z niekoľkých dôvodov. Koncentrovali sa tu štátne, politické, finančné a kultúrne inštitúcie, žila tu značná časť inteligencie aj majetných ľudí. Popri tom zároveň robili očistu pohraničného územia na dotyku so západným svetom.

Koľkých ľudí sa nútené vysťahovanie priamo dotklo?
Podľa posledných výskumov sa v rámci akcie B nútene vysťahovalo celkom 4 739 osôb, čo bolo 1 838 domácností. Najviac, až 58 percent ľudí muselo svoje domovy opustiť v Bratislave. Nasleduje Martin so 657 rodinami a Košice, odkiaľ násilne vysťahovali 504 rodín. Výsledky tohto výskumu však vzhľadom na dobovú evidenciu, zachované materiály, ale aj rôzne interpretácie dôvodov vysťahovania, nie sú kompletné. Hovoríme preto len o minimálnom počte nútene vysťahovaných.

V ďalšej časti si prečítajte Svedectvá pravdy o útekoch za hranice.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

hranica ČSSR, ostnatý drôt

Zmarená cesta za slobodou sa končila smrťou a väzením

19.02.2017 08:00

V pokračovaní seriálu Svedectvá pravdy prinášame príbehy ľudí, ktorí sa pokúšali uniknúť z totalitou ovládanej krajiny.

S Fasiangom chodili aj deti

Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy

18.02.2017 08:00

Denník Pravda prináša seriál, folklórny kalendár U nás taká obyčaj. Každý mesiac v ňom priblížime tradičné ľudové zvyky, ktoré sa viažu k danému obdobiu.

nemecko, doner kebab, klobása, jedlo

Najobľúbenejšie nemecké jedlo nie je klobása

17.02.2017 15:00

Je prakticky nemožné navštíviť Nemecko a neochutnať currywurst alebo bratwurst. No bez ohľadu na ich slávu sa zdá, že Nemci sa nemôžu nabažiť döner kebabu.

vlk

Monitoring potvrdil úbytok vlkov v Malej Fatre

20.02.2017 15:08

V pohorí Malá Fatra klesol počet vlkov, momentálne ich tam žije sedem až osem. Potvrdilo to januárové sčítanie veľkých šeliem.

bratislava, byty, rekoštrukcia, stavba, bytovka

Novú daň za rozvoj vyrubila časť obcí naplno

20.02.2017 15:00

Viaceré obce na Slovensku siahli po novej dani. Zákon o miestnom poplatku za rozvoj umožňuje obciam žiadať financie pri nových stavbách.

macháčková, beblavý

Minister podľa Beblavého koná pri VšZP netransparentne

20.02.2017 14:55

Zámer ministerstva dostať Všeobecnú zdravotnú poisťovňu spod ozdravného plánu stabilizáciou vlastného imania vkladom kritizuje nezaradený poslanec Miroslav Beblavý.

Transpetrol

Transpetrol chce vybudovať nové nádrže na ropu

20.02.2017 14:07

Slovensko bude mať nové skladovacie nádrže na ropu. V levickom okrese v obci Tupá plánuje Transpetrol vybudovať dve nové nádrže.