Ernest Špitz. Osudy z holokaustu sa vracajú

Spisovateľka Jana Bodnárová slovami vzkriesila slovenského umelca Ernesta Špitza, ktorý mal mimoriadny osud: zažil holokaust, päťdesiate roky, tvoril v šesťdesiatych rokoch a trápil sa vážnou chorobou, rakovinou, na ktorú 33-ročný zomrel. Zanechal veľkolepé a prekvapujúco moderné dielo, ktoré román Náhrdelník/Obojok vracia do pozornosti. Titul sa objavil aj v ankete Pravdy Kniha roka.

08.02.2017 06:00
debata (2)
Ernest Spitz, Autoportrét, 1957
Ernest Špitz, Autoportrét, 1957 Ernest Spitz, Autoportrét, 1957

V slovenskej literatúre existuje zatiaľ málo beletristických kníh, ktoré by súviseli s osudmi našich umelcov, navyše, že by išlo o umelcov mladšej generácie, a nie o osobnosti z dávnych čias. Ernest Špitz je prekvapujúco svieži a aktuálny maliar, ktorého príbeh autorka nespracovala ako životopis. Nechala na seba pôsobiť jeho dielo a osud. Ako k Bodnárovej prišla táto inšpirácia? Čo bolo bezprostredným impulzom na to, že začala písať práve toto?

Nápad prišiel v zasnežených Košiciach

„Prvotným podnetom bol naozaj on. Začalo sa to nenápadnou impresiou. Začiatkom januára 2015 som kráčala zasneženými Košicami do knižnice. Svetlá a tiene podvečerných lámp, vysvietené priestory meštianskych domov mi hrou imaginácie pripomenuli Liptovský Mikuláš detstva, aj keď ten mal oveľa skromnejšie reálie. Mal však podobnú magickú atmosféru. Spomenula som si na niekoľko konkrétnych ľudí z dávna a v predstave vyskočilo i pár maliarov. Tak som si potom, úplne nezámerne, požičala v knižnici monografiu o Ernestovi Špitzovi. Večer, keď som sa do knihy začítala, som si ešte len nezreteľne uvedomila, že toto by mohla byť Postava. Osobný osud, taký dramatický, a v ňom stále prítomné politikum meniacej sa doby! Aj keď – ja som neskôr postavila Imricha, ako sa v románe postava maliara volá, skôr na individualizme a intimite. Chcela som sa najmä vyhnúť akýmkoľvek schémam. Obrovské spoločenské pomery sú ponorené kdesi vzadu, jemným pradivom sú však neodbytne spojené s individuálnym osudom. Čosi ako stará čínska perspektíva v maľbe.“

Už ako študentka mikulášskeho gymnázia, a najmä ako študentka dejín umenia, Bodnárová so záujmom spoznávala Špitzove obrazy. Chcela spracovať jeho monografiu ako diplomovú prácu, ale napokon jej určili iného mikulášskeho umelca, Petra J. Kerna. Vzťah ku Špitzovi však zostal: „U Špitza som obdivovala to, s akou duchovnou energiou sa odtrhol od hurá optimizmu päťdesiatych rokov a socialistického realizmu, ako novo a sviežo štylizoval formy, ako ho zaujímal civilizmus, intimizmus a vtedy nie príliš populárna existenciálna úzkosť. Na druhý deň po prečítaní monografie som začala písať. Úplne prvá scéna sa odohrávala pred Vianocami v hotelovej kaviarni malomesta, v ktorej sedí Imro, začínajúci študovať maľbu v Prahe. No ale v procese písania, ako to už býva, keď pribúdajú ďalšie postavy a meandre príbehu, sa toto dostalo kdesi za prvú tretinu knihy a začiatok kotví v prítomnosti a náznaku vzťahu dvoch žien: dcéry Imricha – Sáry a vnučky jeho rodinného priateľa, hoteliera Šterna.“

Jana Bodnárová Foto: archív Jany Bodnárovej
Jana Bodnárová Jana Bodnárová

Nedal sa zničiť

Mal Ernest Špitz vlastnosti, ktoré nám dnes chýbajú? Čo neobyčajné Jana Bodnárová našla v jeho osude? „Spomenula som už to, čo sa týka jeho umeleckých postupov. Ako človek mi bol sympatický svojou tichou, nevtieravou osobnosťou, koncentrovaným pozorovateľstvom, svojou kultúrnou angažovanosťou najmä v súvise s časopisom Mladá tvorba, do ktorej prispieval textami, ale najmä ilustráciami. Po tom, čo sa jeho židovská rodina musela celé mesiace skrývať pred deportáciou do lágra v (doslova) zemľanke, dokázal v sebe spracovať obrovskú traumu, aj keď možno práve v týchto zážitkoch strachu a hladu korenila jeho neskoršia smrteľná choroba. Zomrel v roku 1960 ako tridsaťtriročný. Toto bol naozaj neobyčajný osud. Špitz dokázal prestáť utrpenie a s pokorou, ale i revoltou, neustále v sebe obnovovať kreatívne sily. Neniesť v sebe zhubnú nenávisť alebo, naopak, ľahostajnosť. To je možno výzva, najmä pre tvorcov, i dnes. Pre mňa osobne určite.“

V knižke Náhrdelník, obojok dominujú ženské postavy a záhrada. Čitateľ je zvedavý, či tiež vychádzajú z reality. Kde sa dej odohráva? Sú to konkrétne spomienky? „Pre mňa je písanie vždy tabula rasa, ktorá sa začne zapĺňať po prvom veľkom stimule. Spomienky pravdaže vždy zohrávajú rolu. Pri písaní prestupujeme seba, implantujeme sa do kohosi iného, ale zároveň sme si vedomí sami seba, všetkého, čo je uložené v nás. V záhrade som tak trochu opísala bývalú záhradu mojej starej mamy okolo kúrie, v ktorej žila, a kde som trávievala prázdniny. To neidentifikované malomesto z knihy je trošičku Liptovský Mikuláš, ale nebola by som rada, keby niekto dôsledne hľadal v texte jeho pôdorys. Ženské postavy sú utkané z čistej fantázie, do oboch som však primiešala niektoré osobné spomienky a zážitky. Príbeh vo mne teda nebol pripravený, alebo sa len fragmentárne skrýval v podvedomí. Po januári minulého roku doslova vybuchol v mojej predstave. Knihu som napísala asi za pol roka a počas písania ma mimoriadne pohltila.“ 

Ernest Spitz, Mesto nad riekou, 1959
Ernest Špitz, Mesto nad riekou, 1959 Ernest Spitz, Mesto nad riekou, 1959

Minulosť je zložitá

Ťažko sa u nás píše o päťdesiatych i šesťdesiatych rokoch, o vojne, všetko bolo veľmi zložité. Osobný osud tvorí pevnú os, o ktorú sa dá oprieť. Uľahčil aj Bodnárovej Špitzov osud vyjadriť situáciu? „Nuž, Špitz bol určite sprostredkovateľ. V tom čase študoval umenie, aj keď nie v Prahe, ako môj hrdina, ale v Bratislave. Generácia našich rodičov, ale i naša generácia, je si vedomá krutého osudu Židov počas holokaustu, ako sa tragicky na nich podpísal, ako ho prežívali, ako našli svoje hodnoty, ale niektorí stratili sebaistotu. Preto niektorí z nich hovorievali v tých politicky nemilosrdných päťdesiatych rokoch ako postava otca: Musíme byť ticho. Veľmi ticho. To aby ušli pozornosti nových mocných a skrytého antisemitizmu či všeobecného antireligionizmu. A v čom žijeme dnes? Neonacisti v parlamente! To je ako zlý sen, ako pripomienka toho, že všetko už raz bolo, že sa opakuje len v novších maskách. To je varovné.“

Sen o čistote

Ktorý Špitzov obraz či výrok má Bodnárová najradšej? Prenikla pri písaní viac do jeho tvorby alebo skôr do života? „Do jeho tvorby som najviac prenikla v scéne, kde opisujem Špitzovu snahu založiť tzv. divadlo videnia, divadlo, v ktorom by sa prelínali viaceré umelecké žánre: pantomíma, fotografia, literatúra aj balet v akejsi poézii tela… Musím zdôrazniť, že osobný život Ernesta Špitza je v mojej postave Imra úplne, ale úplne, prestavaný. Špitz, pokiaľ viem, nebol ženatý, nemal dieťa, jeho mama nezomrela od psychickej i fyzickej vyčerpanosti blízko ich skrýše pred nemeckými fašistami.

Chcela som preniknúť skôr do postavy židovského umelca, mimoriadne senzibilného človeka, človeka vzdelaného, kontemplatívneho, ktorý chcel v umení hľadať nový paralelný svet a v osobnom živote nechcel byť pasívnou bábkou ani pokrytcom. Zostal tak v limitoch svojej doby akýmsi outsiderom. Z jeho myšlienok mám rada viaceré. V jeho texte O palete zdôrazňuje napríklad to, že „Sám umelec má byť na výške doby svojím vzdelaním, svojou odvahou vravieť pravdu a hlavne svojím čistým štítom“. V texte, ktorý vyšiel v prvom čísle Mladej tvorby, však ešte cítiť jeho vieru v novú spoločnosť a v „optimistický horizont komunizmu“. Viackrát zdôrazňoval „buďme čistí“, zrejme v snahe vyhnúť sa dobovo nadužívanému slovu „česť“. "Buďme čistí – rovná sa – buďme bez previnenia sa na iných,“ hovorí spisovateľka.

Ernest Spitz, Sám I.,  z cyklu Nocturno, 1959
Ernest Špitz, Sám I., z cyklu Nocturno, 1959 Ernest Spitz, Sám I., z cyklu Nocturno, 1959

Kontaktovala sa autorka so Špitzovými príbuznými, alebo je kniha svojbytná a sebestačná? „Nie, nekontaktovala. Ani neviem, či jeho príbuzní na Slovensku žijú. Viem, že jeho brat žil – a azda stále žije – v zámorí a pôsobil tiež ako maliar. Keďže vôbec nejde o životopisnú prózu, ani som to nepovažovala za nutné. Jeho osud sa nechal písať sám. To, čím ma determinoval v písaní samotný Ernest Špitz, som už spomenula. Moja postava Imra mi dala tvorivú slobodu – rovnako ako postavy Špitzových rodičov a vôbec všetky ostatné postavy – vytvorenú zo slov zvolených pre predstavy a snívanie o nich. Próza je to teda veľmi svojbytná, pulzujúca vlastným rytmom imaginárnych udalostí a ich prežívania. Nezviazaná ani písanými či nepísanými normami životopisného žánru. Trošičku mi konkrétne reálie mestečka kedysi dávno priblížila moja teta, ktorá robila v obchode s koloniálnym tovarom ako predavačka u židovských obchodníkov.“

Knižka má podtitul Vtedy, medzitým, teraz. O čom sa ľahšie píše? O vzdialenom či aktuálnom? „Určite o súčasnom. Hoci už i inokedy, najmä v mojich divadelných hrách, som sa dostala do vzdialeného času, ba aj geopriestoru. Myslím si totiž, že ľudia majú v sebe niečo neustále premenlivé, ale zároveň tiež niečo konštantné. A mňa teší vyhmatávať tieto konštanty v ľudskej povahe a porovnávať ich s oným premenlivým. Pri vzdialenom čase je, navyše, potrebné prejsť množstvom študijnej literatúry, aby historické reálie neboli pokrivené.“

Budúcnosť je neznáma

Jana Bodnárová: Náhrdelník/Obojok
Jana Bodnárová Náhrdelník/Obojok Jana Bodnárová: Náhrdelník/Obojok

Titul knihy Náhrdelník obojok vyjadruje nejednoznačnosť – náhrdelník môže zvierať krk… „Názov knihy vyjadruje predovšetkým protipóly, kontrast. Niečoho krehkého, krásneho, ako určite býva náš život v niektorých situáciách, najmä v čase detstva. A oproti tomu niečoho zvieracieho, škrtiaceho, držiaceho pod kontrolou, čo tiež väčšina z nás pozná z vlastných životov. Je to teda metafora pre samotnú existenciu. Slovenská spoločnosť v nie tak dávnych dejinách? Teda od čias Slovenského štátu, cez vojnu, cez 50. a 60. roky ako nimi až po súčasnosť prechádzam v mojej knihe? Mám taký pocit, že sme stále len kopírovali politickú prax veľkých štátov, ktorých sme boli satelitmi. Že, s výnimkou nie mnohých individuálnych vzbúrencov či disidentov, sme sa nepokúšali o osobitý, vlastný vzorec „veľkého správania“. A ak – ako v šesťdesiatom ôsmom – boli sme rýchlo priškrtení. Nevidím lepšie do budúcnosti. Zvlášť, tak to už býva, keď chýba odstup, budúcnosť sa mi zdá nepreniknuteľná alebo nevypočítateľná, akoby bolo možné úplne všetko. Od zlepšovania súčasného stavu po možné katastrofy: politické, ekologické. Ale rozhodne nežijeme éru kolektívnej ani individuálnej spokojnosti so svetom – akým práve je,“ hovorí Jana Bodnárová.

Budúcnosť je teda veľká neznáma, ale každý má aspoň svoj osobný plán, ktorý môže ovplyvniť. Čo sa chystá autorka písať ďalej? „Čoskoro mi vyjdú dve zbierky poézie, kde reflektujem práve náš čas – úteky, emigráciu, vojny, smútky osobné i nadosobné. Ich názvy: V záhradách/pod dronmi a Uprostred noci sa chcem ísť prejsť.“

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Jana Bodnárová #Náhrdelník/Obojok #Ernest Špitz