Priblížime povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, keď sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po novembri 1989.
Foto: Archív ÚPN
Dávku výstrelov prerývali výkriky Stoj! Bibiana ležala na zemi ako prikovaná. Otec zakričal na deti, aby zdvihli ruky hore. Bibiána bola muzikantka, nemala chuť nechať si prestreliť ruky. Jej staršia sestra ležala za ňou. Nehýbala sa. Najskôr začula nadávky, potom ju zo zeme zdvihli vojaci. O chvíľu už počula, ako veliteľovi hlásia: štyria zatknutí, jeden mŕtvy. Na zemi zostalo ležať bezvládne telo Bibianinej sestry, 23-ročnej Dolly Kováčikovej. Otec, matka, 18-ročná Bibiana a muž, ktorý sa s nimi 9. mája 1951 pokúšal ujsť za hranice, skončili vo väzení.
Kováčikovci o úteku rozmýšľali už skôr. Napokon sa k nemu odhodlali, keď komunistický režim začal ukazovať svoju pravú tvár. Bolo to tesne pred maturitou Bibi, ako ju doma volali, a po štátniciach Dolly na právnickej fakulte. „Mamkin otec za prvej svetovej vojny prešiel ruským zajatím. Užil si tam svoje. Na vlastnej koži zistil, ako funguje sovietsky socialistický model. To urýchlilo jeho rozhodnutie opustiť republiku,“ hovorí Dorota Kubínová, dcéra už nebohej Bibiany Wallnerovej.
Pohraničníci ich zadržali po druhej hodine ráno v blízkosti drôtených prekážok pri Kopčanoch. „Prevádzača nechytili. Možno ich udal on,“ pokračuje pani Kubínová. Eštebáci sa totiž neraz vydávali za prevádzačov, ľudia im uverili a napokon ich nechali zatknúť. Či to tak bolo aj v tomto prípade, nevedno. Okrem toho Štátna bezpečnosť vymyslela na utečencov akciu Kamene, názov odvodili od hraničných kameňov.
V šoku zo smrti staršej dcéry Kováčikovcov odviedli na výsluch. Nasledovala vyšetrovacia väzba, potom súd. Šesťdesiatročného otca odsúdili za velezradu na dvanásť rokov, matku na päť a Bibi za pokus o prekročenie hraníc na dva a pol roka.
Útek držali v tajnosti
Na útek sa chystali potajomky. „Nepovedali sme nikomu nič. Väčšinu toho, čo sme mali, sme nechali v byte, aby to nebolo podozrivé. Každý si zobral jeden batoh a v ňom to, čo sa dalo,“ uviedla Bibiana Wallnerová za svojho života v rozhovore pre Ústav pamäti národa. Väznili ju v Ilave, potom v Rimavskej Sobote, presúvali ju po všetkých slovenských väzniciach. „Hovorili sme tomu: poznaj krásy našich bás. Veľmi často ju dávali do samotky. Ako spomínala, samotku mala rada. Aspoň na čas mala pokoj od ostatných väzenkýň. Boli medzi nimi aj vrahyne a prostitútky,“ približuje dcéra Dorota Kubínová, ktorá z maminých spomienok napísala scenár pre hraný film.
Foto: Archív Doroty Kubínovej
Bibi prepustili na amnestiu v roku 1953. Bola na slobode, no bez strechy nad hlavou, bez práce, nemohla ani odmaturovať. Povolili jej to až po desiatich rokoch. Neskôr si popri zamestnaní urobila aj vysokú školu.
Jej otec zomrel vo väzení, okolnosti rodina dodnes nepozná. Manželku z basy na jeho pohreb nepustili. Dôvod bol tej dobe príznačne tragikomický. Nezažiadala o priepustku na pohreb v dostatočnom predstihu! Pochovali ho v spoločnom hrobe v Leopoldove. Matku z väzenia dostala Bibi po štyroch rokoch, keď neprestajne bombardovala úrady žiadosťami o jej prepustenie.
Nielen v base, ale aj po návrate Bibiana Wallnerová písala básne a texty piesní, niektoré z nich dokonca zľudoveli ako napríklad Bolo raz jabĺčko krásne. Dlhé roky bola rozhlasová redaktorka a písala hry pre deti a mládež.
Prederavený čln zmaril ich nádeje
Boli mladomanželia a mali pred sebou veľké plány. Miroslav Vildomec ako technik chirurgických nástrojov dostal šancu vycestovať po nové odborné skúsenosti do austrálskeho Sydney. Termín odchodu sa blížil, keď mu zrazu oznámili, že nikam nejde. Miroslav neprešiel kádrovými previerkami. Nebol členom komunistickej strany. Už vtedy si povedal, že do Austrálie predsa len raz pôjde. Mladí manželia sa rozhodli ujsť na vlastnú päsť.
„Bývali sme v Devíne, manžel pracoval a ja som pre zdravotné ťažkosti bola doma. Sedávala som na schodoch pred domom, strážila susedove dievčatko a plietla. Videla som pri tom, ako sa menia pohraničné hliadky a kedy prechádzajú popri plote so psami. Začala som si ich všímať. Striedali sa každé dve hodiny. Tak sme začali s manželom plánovať útek,“ začína svoj príbeh 93-ročná Blažena Vildomcová, žijúca v Bratislave.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Slovensko-rakúske hranice oddeľoval dvojitý plot. Miroslav vyrobil jeden rebrík, druhý kúpil a k tomu ešte gumený čln. „Čakali sme na vhodnú chvíľu. Oproti nám bola brána v plote, ktorú nám hraničiari otvárali, lebo sme tam chodievali vysýpať popol do zátoky Dunaja. Preto sme ten terén veľmi dobre poznali. Bola tam vysoká tráva, veľa kríkov a stromov,“ pokračuje.
V júli 1955 sa Dunaj rozlial až tak, že zaplavil zátoku. Dve hodiny po polnoci 26. júla vzali Vildomcovci drevené rebríky a nafúkaný čln. Jeden rebrík Miroslav oprel o plot, druhý položil cez drôty. Prvá išla manželka, potom on s člnom. Nevšimol si, že ho ostnaté drôty poškodili. „Nasadli sme do člna, vzápätí sa prevrátil. Podarilo sa nám s manželom zachytiť o kríky, kde sme skryli aj zničený čln. Nezostávalo nám nič iné, len sa vrátiť domov,“ rozpráva pani Vildomcová.
Austrália zostala len ich snom
Blažena Vildomcová priznáva, že verí na znamenia. Tie ich úteku nepriali. Snívalo sa jej o bielych koňoch, čo znamená smrť. Keď sa v tú noc blížili k hraničnému plotu, prebehla popred nich čierna mačka. „Od začiatku som mala zlú predtuchu, že sa to celé zle skončí. Aj sa stalo. Hliadka so psom nás nezbadala, ale ako sme prechádzali po rebríkoch cez plot naspäť, uvideli nás dve ženy, ktoré išli skoro ráno do práce. O hodinu si už prišli po nás domov,“ spomína.
Po vyšetrovacej väzbe prišiel 29. septembra 1955 súd za pokus o opustenie republiky v spolupáchateľstve. Miroslav zobral celú vinu na seba. Dostal šestnásť mesiacov, Blažena osem mesiacov.
„Jedna spoluväzenkyňa z Pezinka, ktorá si odpykávala jedenásť rokov za to, že jednu noc nechala u seba prespať vraj špióna, mi rozprávala, ako ľudia utekali do Rakúska cez rieku Moravu pri Malackách. Používali pri tom dlhé, pevné lano. Jeden koniec uviazali o strom na našej strane, najlepší plavec potom s druhým koncom preplával rieku a pripevnil ho na druhom brehu tiež o strom. Ostatní sa potom pri plávaní pridržiavali lana. Neviem, či to tak naozaj bolo, ale hovorila mi to,“ dodáva pani Vildomcová.
Miroslav si svoj trest odsedel celý, Blaženu prepustili po štyroch mesiacoch pre vážne zdravotné ťažkosti. Ich život s biľagom trestancov nebol jednoduchý. Pretĺkali sa ním, ako vedeli. Do Austrálie sa nikdy nedostali.
Musíte byť rozumní
Rehoľníci tušili, že bude zle-nedobre, keď sa moci chopili komunisti. Eštebácka Akcia K, ktorá sa udiala o polnoci medzi 13. a 14. aprílom 1950, bola namierená na likvidáciu reholí. Do histórie sa zapísala ako Barbarská noc, keď sa štátne bezpečnostné zložky začali dobýjať do kláštorov a rehoľníkov zvážali do sústreďovacích kláštorov. Počas tejto noci zadržali 881 rehoľníkov z jedenástich reholí. Za vinu im dávali, že páchajú protištátnu činnosť.
Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Vojtech Zeman bol septimán v saleziánskom kláštore v Šaštíne. „Mladšie ročníky rozohnali domov, nás saleziánov prevážali do sústreďovacích kláštorov. Za čas sme pracovali aj na mládežníckej stavbe v Púchove. Napokon nás znova odviezli do kláštora v Kostolnej. Raz prišiel štátny zmocnenec pre dozor nad cirkvami a povedal: Pôjdete domov, ale musíte byť "rozumní“. Tak sme šli," vracia sa do mladosti 86-ročný salezián, don Vojtech Zeman, rodák z Novej Bane.
Dokončil gymnázium v Kremnici, kde ho nikto nepoznal. Nezradil ho ani riaditeľ školy, hoci vedel, že je salezián. „Jedného dňa ma povolali vojaci do Banskej Bystrice. Pozerám a okolo samí rehoľníci. Boli určení do vojenských pomocných technických práporov. Mňa to minulo len vďaka tomu, že vojenského lekára v ten deň nahradil civilný a dal mi odklad pre ploché nohy. To ma zachránilo,“ pokračuje.
Išli sme do rizika, ale vyšlo to
Aby Vojtech získal vojenský odklad, začal študovať na stavebnej vysokej škole v Bratislave. Svojho sna stať sa kňazom sa však nevzdával. „Jedného dňa prišiel môj spolubrat salezián a vraví mi: Ak sa cítiš, tak večer o siedmej máme čakať na hlavnej železničnej stanici v Trnave. Vtedy som ani netušil, že sa začínam blížiť k svojmu snu. Bratia saleziáni zo zahraničia nás chceli ochrániť pred prenasledovaním a väzením, pripravili preto útek na Západ. Či to mohla byť provokácia? Mohla. Išli sme do rizika. Nikto nevedel, ako to celé dopadne,“ spomína don Zachar.
Na stanici sa ich zišlo desať. Postávali v roztrúsených dvojiciach, aby nebudili pozornosť. Istý salezián im povedal, aby si kúpili lístky do Kútov. Po polhodinke dostali ďalšiu inštrukciu: vystúpiť na najbližšej stanici. „Tam nás už čakal ďalší spolubrat s dvoma prevádzačmi,“ dopĺňa.
Najprv ich lesíkom zaviedli na odľahlé gazdovstvo, kde v sene prespali zo dve noci. „Podvečer sme sa vydali na cestu. Upozornili nás, že keby sme zbadali reflektory áut, máme zaľahnúť a pozakrývať si odhalené časti tela i predmety, ktoré by sa mohli v svetle zablysnúť. Pri rieke Morave naši sprevádzači nafúkali dva člny spojené lanom. Ja som išiel v druhej várke. Nebolo mi vtedy všetko jedno. Kedykoľvek nás mohli zbadať pohraničníci alebo nejakí udavači. Boli sme dosť veľká skupina, zrejme by na nás strieľali,“ pokračuje.
Skupinku saleziánov rozdelili v Rakúsku na polovicu po päť. Tá, v ktorej bol aj pán Zachar, sa dostala až do Talianska. Odtiaľ odišiel ako misionár do Argentíny, kde ho vysvätili za kňaza. Misionársku činnosť vykonával aj v Paraguaji. V Európe pôsobil vo viacerých vtedajších západných krajinách, naposledy v Paríži, kde pomáhal Slovákom žijúcim v zahraničí. Na Slovensko sa vrátil v roku 2000.
Pohľad historika: Päťdesiate roky boli pri útekoch najtragickejšie
Ján Ondriaš pracoval deväť rokov v Ústave pamäti národa. V súčasnosti pôsobí ako historik v Nemecku, kde sa zaoberá výskumom prechodu občanov Nemeckej demokratickej republiky do kapitalistického zahraničia cez územie Československa.
Aké boli najčastejšie dôvody ľudí pre útek na Západ?
Vo všeobecnosti možno povedať, že to boli predovšetkým politické a ekonomické dôvody. Zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky umožňoval totalitnému režimu postihnúť a potrestať každý prejav reálneho i vymysleného odporu proti nemu. Množstvo ľudí sa tak ocitlo v situácii, keď sa mohli totalite iba podvoliť alebo utiecť z krajiny. Prejav akéhokoľvek odporu znamenal potrestanie „vinníka“ i jeho rodiny.
Neraz doplatili, aj životom, na falošných prevádzačov. Riadila ich vtedajšia Štátna bezpečnosť?
Z archívnych dokumentov i doteraz publikovaných prípadov je známych viacero prípadov falošných prevádzačov. Ich úlohou bolo získať dôveru osôb, ktoré mali záujem nelegálne prekročiť hranice na Západ alebo ich k tomu vyprovokovať. Boli to pracovníci spravodajského ústredia ministerstva vnútra. Tieto akcie sa realizovali v oblasti západného Československa, na hraniciach s Bavorskom. Prípad využitia agenta ŠtB ako falošného prevádzača je známy napríklad aj z tzv. akcie Masna, pri ktorej na hraniciach s Rakúskom pri Mikulove zastrelili dve osoby.
Známa je aj akcia Kamene. O čo v nej išlo?
Bola namierená práve na ľudí, ktorí mali záujem emigrovať do zahraničia alebo mali byť k tomuto konaniu vyprovokovaní. Pred hranicou s Bavorskom vo vzdialenosti tristo metrov do vnútrozemia vytvorili falošnú hranicu, ktorú strážili žandári v uniformách americkej armády. Agent ŠtB mal za úlohu získať si dôveru osôb a zabezpečiť ich prepravu k hraniciam. Po prekročení fingovanej hranice utečencov zadržali „hliadky americkej armády“, odviedli ich na vypočutie do objektu, v ktorom bola vlajka USA a obraz prezidenta. Príslušníci ŠtB nezabudli ani na detaily ako americká whisky či sladkosti. Všetko budilo dojem, že sa zadržaní naozaj nachádzajú na území západného Nemecka. Po vypočutí ich „akože“ išli previezť na iné miesto, pričom ich zatkla ŠtB a deportovala do väznice v Prahe.
Aký malo zmysel, že ľudí takto úmyselne klamali?
Tento zákerný plán zahŕňal niekoľko cieľov. Zbaviť sa nepohodlných ľudí, ktorí boli vyprovokovaní agentom ŠtB prekročiť hranice a zároveň pri ich výsluchu získať informácie o ďalších oponentoch režimu. V niektorých prípadoch išlo aj o snahu dostať sa k majetku takto zadržaných osôb. Toto bol zrejme aj prípad prvej obete tejto akcie, rodiny továrnika Jána Prošvica. Ich vilu, keď ho uväznili, kúpil prezident Antonín Zápotocký.
Koľko ľudí prišlo o život pri úteku za hranice v tomto období?
Z pohľadu obetí, ktoré zahynuli pri pokuse o útek, boli 50. roky najtragickejšie. Podľa najnovšieho výskumu českých historikov počet obetí v rámci Československa v totalitnom období dosiahol dokopy 276 osôb, z nich takmer dve tretiny práve v spomínanom období. Vysoký počet obetí priamo súvisel so zabezpečením štátnych hraníc. Išlo o elektrinou napustené ploty, nášľapné míny v hraničnom pásme, čo dopĺňali ozbrojené hliadky pohraničnej stráže, ktoré mali povolené použiť proti narušiteľom zbraň.