Najmä za posledným desaťročím socializmu, keď boli obchody pomerne dobre zásobené. Keď v šunke, salámach a párkoch nenahrádzali svalovinu sójovou múkou, kuracími separátmi, pomletými kožami a všakovakými inými náhradkami.
Ak sa o šesťdesiatych rokoch minulého storočia hovorí ako o zlatej ére československého filmu, potom osemdesiate roky boli najúspešnejším obdobím z hľadiska dostatku potravín, ako aj ich nutričnej hodnoty.
Niežeby bolo všetko ideálne, sortiment mliečnych, mäsových, pekárskych výrobkov bol podstatne užší ako v súčasnosti. Monopol na výrobu potravín mal štát – vyrábali ich štátne potravinárske a menej družstevné podniky.
Normy, túžby a realita
Zloženie každej potraviny určovali ČSN a keď Slovensko vstúpilo do EÚ a prevzalo bruselskú potravinovú legislatívu, ukázalo sa, že ČSN a neskôr STN boli v mnohých ohľadoch oveľa prísnejšie, najmä pokiaľ išlo o prípustný obsah zdraviu škodlivých látok. Československí veterinári, lekári a odborníci na výživu, ale aj agrochémiu predstavovali elitu vedy a výskumu nielen vo svojej krajine a postarali sa o to, že vtedajšie potraviny neohrozovali ľudské zdravie.
Nemá však zmysel prikrášľovať si obdobie socializmu. Aj on mal svoje šrámy, ktoré sa hojne rozpitvávali hneď po páde starého režimu. Na východnom Slovensku to boli polychlórované bifenyly, ktoré prenikli z Chemka Strážske do pôdy a vôd a odtiaľ do potravín. Zdrojom znečistenia mohli byť aj nátery silážnych žľabov.
Poľnohospodárstvo vtedajšieho Československa, ktoré rado súťažilo s kapitalistickými krajinami úrodami, však nebolo zďaleka takým konzumentom agrochemikálií ako napríklad Holandsko. Kým v krajine tulipánov spotrebovali vyše 400 kilogramov čistých živín v prepočte na jeden hektár, slovenskí agronómovia sa uspokojili s 256 kilogramami a spotreba pesticídov bola zlomkom toho, čo si mohli dovoliť západní farmári.
Všetky kvalitnejšie, teda účinnejšie prípravky, povedzme ako ridomil na pleseň zemiakovú, boli západnej proveniencie. Kupovali sa za devízy, štát ich nemal nazvyš a poľnohospodári boli na spodných stupienkoch rebríčka dôležitosti.
Zdravotná neškodnosť potravín bola už vtedy vďačnou mediálnou témou. Keď sa na jar na trhoviskách a v obchodoch objavili rýchlený šalát a reďkovka z fóliových tunelov, brali sa vzorky na obsah dusičnanov, rovnako sa venovala veľká pozornosť dojčenskej výžive a surovinám, z ktorých sa vyrábala – jablkám, mrkve.
Osemdesiate roky boli nepochybne najsýtejšie roky zo štyroch desaťročí socializmu. Výstava Agrokomplex bola najviac navštevovanou, pretože sa na nej podobne ako na brnianskej Salime predstavovali potravinárske novinky.
Práve cenovo dostupnými potravinami, ktoré štát výdatne dotoval (najmä mlieko, hovädzie mäso), sa vláda usilovala kompenzovať nedostatok rôznych spotrebných tovarov. Ešte aj v roku 1989 boli autá na poradovník a lepšia elektrotechnika sa nakupovala cez Tuzex.
Liter polotučného mlieka stál dve a plnotučného tri koruny, ale škatuľa trvanlivého mlieka v obale z tetrapaku, ktoré šlo na dračku, už bola za päť korún, 250 gramov masla stálo desať korún, litrová fľaša napospol zmesového vína od 18 do 25 korún, kilogram kurčaťa 30 korún, polievkové hovädzie mäso vyšlo na 21 korún, hovädzie zadné na 45 korún.
Čo zistila etnografka
Minulosť žije najmä v našej pamäti, tá je však občas zradná. Našťastie na Slovensku máme etnografov, ktorí preskúmali aj obdobie socializmu a to, ako boli ľudia spokojní s vtedajšími potravinami. Celé obdobie, počnúc pohnutými a ešte lístkovým systémom poznačenými päťdesiatymi rokmi až po pád starého režimu, preskúmala etnografka Rastislava Stoličná-Mikolajová. V roku 2015 jej vyšla kniha Socializmus na tanieri. Tento výstižný titulok sme prevzali, lebo presne hovorí o dobe, jedle, nápojoch a stravovaní vôbec v tých časoch.
Ako poctivá výskumníčka urobila Rastislava Stoličná-Mikolajová aj anketu medzi mestským a vidieckym obyvateľstvom narodeným pred rokom 1970, ako ľudia vnímali socializmus cez svoj tanier. Na otázku "ktorým socialistickým potravinám by ste dali najvyššie ocenenie kvality“, respondenti z mesta napísali chlieb, mlieko, jogurty, mäso. Vidiečania uviedli chlieb, pečivo, mlieko, maslo, jogurty, mäso, mäsové výrobky, vajíčka.
Opytovaní dostali aj otázku, ktorým "socialistickým potravinám“ by dali najnižšiu známky. Ľudia z mesta uviedli: pečivo, mäso, salámy, párky, zelenina, ovocie, kubánske pomaranče, pochutiny, malinovky. Vidiečania sa sťažovali na mäso, mäsové výrobky, ovocie, zeleninu. Autorka výskumu dodáva, že na túto otázku polovica ľudí neodpovedala a viacerí napísali, že boli s kvalitou potravín spokojní a že bola lepšia, ako je v súčasnosti.
Zaujímavé odpovede boli na otázku, ktoré "socialistické“ potraviny by ľudia radi videli na súčasnom trhu. Mešťania si želali návrat "socialistického“ chleba, jogurtov, masla, smotany, mliečnych výrobkov, mäsa a údenín, mäsových konzerv, ovocných muštov, slovenských ovocných kompótov, zákuskov a niektorých druhov cukríkov. Vidiečanom sa cnelo po mlieku vo vrecku či vo fľaši, jogurtoch, pive a nápoji vinea.
Na spomínanú otázku viacero respondentov odpovedalo, ako uvádza etnografka Rastislava Stoličná-Mikolajová, že by privítali všetky „socialistické potraviny“, pretože boli kvalitnejšie ako dnes, bez zbytočných konzervantov a lepšie chutili. Na druhej strane niektorí ľudia odpovedali, že dnes je veľký výber potravín a žiadne im nechýbajú.
Čo je dobré, prežije
Pre generáciu súčasných päťdesiatnikov, šesťdesiatnikov, sedemdesiatnikov či osemdesiatnikov sa roky prežité v časoch socializmu spájajú predovšetkým s mladosťou, rokmi dospievania, so zakladaním rodín a starostlivosťou o ne. Široké spektrum názorov vystihuje pocity ľudí, ktorí konfrontovali súčasnú bohatú ponuku s tou podstatne skromnejšou, ale zdravšou, chutnejšou z oných čias.
Dávajú si aj racionálne vysvetlenie, prečo im vtedajšie potraviny chutili viac, neboli poznačené konzervantmi, vôbec technológiami, ktoré uviedli na scénu prv nepredstaviteľné výrobné postupy.
Minulosť a súčasnosť sa vždy budú porovnávať. Vývoj vo výrobe, v spracovaní a predaji potravín nestojí, ale posúva sa vpred. Ľudia síce majú veľa výhrad voči súčasným potravinám, ale čas sa jednoducho nedá vrátiť. To, čo sa však dá urobiť, je vrátiť sa k osvedčeným receptúram.
Mimochodom, množstvo produktov, po ktorých sa ľuďom cnie, bolo vyvinutých práve v časoch socializmu. Spomeňme len letmo salámu Nitran či nedávno uvedené pivo Zlatý bažant vyrobené podľa receptúry z roku 1973. Ako vidno, čo je dobré, prežije. Ľudia neposudzujú izmus, ale chuť a gastronomický um našich otcov a mám, ktorí sa o ich vznik pričinili. Málokto skúma, kedy vzniklo slávne šampanské Doma Pérignona – bolo to vo Francúzsku na konci feudalizmu.