Československo po vojne: Len pre Slovanov!

Vladimír Jancura, Pravda | 20.01.2015 06:00
Nemci, odsun, deportácia, vysťahovanie, menšina Foto:
Pri odsune Nemcov si ľudia mohli brať len najnutnejšie.
Dva štáty v jednom. Dožívajúci slovenský a obnovujúci sa československý. A oba vojnové. Tak by sa dala charakterizovať situácia na Slovensku pred 70 rokmi. Bratislava sa mohla iba tváriť, že ešte niekomu vládne.

Koncom januára 1945 už východnú časť našej krajiny obsadila Červená armáda, začali tam vznikať nové orgány verejnej správy – národné výbory. Ostatné územie naďalej okupovali ozbrojené zložky hitlerovského Nemecka.

Front, ktorý rozčesol Slovensko, napredoval v hornatom teréne síce pomaly, Nemci kládli tvrdý odpor, ale málokto už pochyboval o blížiacom sa konci vojny. Čo komu prinesie? Tak znela otázka. A odpoveď: Zachráň sa, kto môžeš!

Košice a Prešov oslobodili sovietske jednotky v jeden deň – 19. januára, Spišskú Novú Ves o týždeň neskôr a Poprad dva dni nato. Spišskí Nemci sa medzitým presunuli na západné Slovensko a ďalej do sudetských krajov. O ich totálnej evakuácii rozhodol ešte koncom októbra 1944 sám ríšsky vodca SS Heinrich Himmler. Podľa jeho príkazu, o ktorom slovenská vláda nebola ani informovaná, len priamo vodca Deutsche Partei Franz Karmasin, mali svoje domovy opustiť všetci Nemci z horného i dolného Spiša, okolo 30-tisíc ľudí. Ako však uvádza historička Soňa Gabzdilová zo Spoločenskovedného ústavu SAV, tisíce z nich sa tomu vzpierali, preto posledný transport odišiel zo Spiša až 23. januára 1945, keď bol už front za humnami.

Aj tak mnohí zostali, napríklad v Medzeve, a nevyplatilo sa im to. Dvesto tamojších Mantákov odvliekli začiatkom februára jednotky NKVD na nútené práce do Sovietskeho zväzu. Rodinu budúceho slovenského prezidenta Rudolfa Schustera zachránilo len to, že jeho starší brat bol medzi partizánmi.

Nemci musia preč

V tom čase sa už končila aj evakuácia Nemcov žijúcich na hornej Nitre a začala sa v Bratislave a jej okolí. Esesáci zodpovední za túto akciu všetkým odchádzajúcim tvrdili, že je to len dočasné opatrenie a že sa čoskoro vrátia. Slovenská vláda sa vraj postará o to, aby ich príbytky neobsadili cudzí ľudia. Každému však muselo byť jasné, že v prípade zjavného víťazstva vojsk protihitlerovskej koalície pre nemeckú menšinu už nebude v obnovenom Československu miesto. Poslucháčov vysielania londýnskeho rozhlasu v tom utvrdzovali aj pravidelné príhovory exilových politikov Jana Masaryka a Vladimíra Clementisa: "Strašné skúsenosti, ktorých sme sa dožili s nemeckou menšinou, nás nútia ďalej s ňou už nepočítať v spoločnom štáte Čechov a Slovákov.“

Nemeckí obyvatelia označení hákovými krížmi. Foto: moderni-dejiny.cz
Nemci, vysťahovalci, deportácie Nemeckí obyvatelia označení hákovými krížmi.

Ešte 21. januára 1945 hrdlorezi z komanda Edelweiss vyvraždili obyvateľov Kľaku a Ostrého Grúňa, a to "kaťuše“ už bolo počuť v Tatrách.

Slovenská národná rada sa v tom čase chystala zriadiť svoje dočasné sídlo v Košiciach (činnosť tam začala 1. februára). Jej postoj k národnostným menšinám v obnovenej ČSR bol však dobre známy od prvých dní Povstania. "Želáme si nové Československo, ktoré má byť slovanským štátom. Česi a Slováci nemôžu žiť v jednej krajine s Nemcami a Maďarmi.“ Výnimku mali tvoriť iba tí ich príslušníci, ktorí sa zúčastnili na protifašistickom odboji.

Vtedy sa ešte počítalo s tým, že obnovenú ČSR vytvoria tri slovanské národy: Slováci, Česi a Podkarpatskí Ukrajinci (Rusíni). V septembri 1944 predsa nik na Slovensku nemohol vedieť, že prezident ČSR v exile Edvard Beneš tajne dohodol s Josifom Stalinom odovzdanie Podkarpatskej Rusi Sovietskemu zväzu. Prísľub obnoviť republiku v jej predmníchovských hraniciach zostal teda iba na papieri.

Čo sa týka československých Nemcov a Maďarov, s myšlienkou ich povojnového vysídlenia Beneš prvýkrát verejne vystúpil v decembri 1943 počas moskovských rozhovorov so Stalinom a jeho ministrom zahraničia Viačeslavom Molotovom. Zo záznamu ich rokovania vyplýva, že sovietske vedenie súhlasilo s vysídlením, ako aj s Benešovou predstavou, podľa ktorej by sa transfer Maďarov čiastočne spojil s ich výmenou za Slovákov z Maďarska.

V januári 1945 uzavreli spojenci dohodu o prímerí s Maďarskom. Zaznel tam návrh, aby sa ako prví vysťahovali tzv. anyási, ktorí prišli žiť na územie južného Slovenska odstúpené po Viedenskej arbitráži Maďarsku až v novembri 1938 a neskôr. Podľa slov Clementisa išlo o Maďarov, "ktorých nám poslal horthyovský režim“. Mal zrejme na mysli predovšetkým úradníkov a vojakov. Samozrejme, okrem nich mali v deportačnom zozname figurovať aj všetci domáci exponenti maďarskej národnosti, predovšetkým funkcionári maďarských strán a organizácií.

Profesor Štefan Šutaj vo svojich knihách uvádza, že prvých "anyásov“ začali miestne úrady na juhovýchodnom Slovensku presídľovať do Maďarska hneď po obsadení tohto kraja Červenou armádou. Napríklad v okrese Trebišov takto vysťahovali už do 15. marca 1945 zo 17 obcí takmer stovku maďarských štátnych príslušníkov. Do júna 1945 bolo vysťahovaných takmer 3 500 "anyásov“, z toho 1 833 z Košíc. Išlo zrejme o živelný proces, keď proti nemu protestovali dokonca i maďarskí komunisti. "Vyčítali najmä to, že boli vyvážané aj sociálne slabšie vrstvy,“ vysvetľuje historik. Ale proti postupu slovenskej strany mali námietky aj spojenci, teda aspoň niektorí. Ako priznal v jednom vystúpení Viliam Široký, vtedy už podpredseda vlády, z Londýna prišla protestná nóta. Vyslovený súhlas s vysídľovaním "anyásov“ dala totiž iba sovietska strana.

Stalin: Zbavte sa teraz Maďarov!

Kým českí exiloví politici v Londýne i v Moskve sa na sklonku vojny venovali najmä nemeckej, stále ešte dvaapolmiliónovej menšine, slovenských politikov – exilových i domácich – zaujímala najmä maďarská menšina. „Maďarov označovali za hrozbu a problém, ktorý bolo potrebné riešiť v prvom rade,“ konštatuje Gabzdilová.

Napokon, tzv. Karpatských Nemcov žilo na Slovensku pred vojnou vari 150-tisíc. A Maďarov? Štyrikrát viac. Navyše Nemci odišli väčšinou sami, hoci mnohí nedobrovoľne. A slovenskí Maďari, ktorí v kritickej chvíli dejín podporili politiku materskej krajiny, horthyovského režimu, prispeli k odtrhnutiu južných okresov od Slovenska.

Predpokladalo sa, že odchodom "anyásov“ a kolaborantov, čiže po prvej vlne vysídlenia by na Slovensku zostalo asi 450-tisíc Maďarov. Z nich by sa 300– až 350-tisíc dalo vymeniť za Slovákov žijúcich v Maďarsku. Maďarskú menšinu na Slovensku by potom tvorilo len asi 50– až 70-tisíc osôb. Výpočty sa líšili podľa toho, kto ich predkladal a kedy. Napríklad návrh člena vedenia SNR Vavra Šrobára niekedy z konca marca 1945 rátal s tým, že z každej národnostne zmiešanej obce bude vyvezených 70 percent Maďarov.

Posmelil vari vtedy už 80-ročného Šrobára sám Stalin? Keď v marci 1945 prijal Kremeľ delegáciu Slovenskej národnej rady, venoval sa Stalin podľa očitých svedkov predovšetkým tomuto starému "buržoáznemu“ politikovi. A pokračovalo to aj na recepcii. Údajne najmä preto, že Šrobár s ním dokázal držať krok v pití. "Zbavte sa teraz Maďarov,“ opakoval mu Stalin, "nikdy viac sa vám takáto priaznivá okolnosť nenaskytne. Zbavte sa všetkých!“

Maďari si sťahovali nábytok. Foto: madari.sk
Maďari, deportácie, vysťahovanie, nábytok Maďari si sťahovali nábytok.

Košický vládny program na začiatku apríla 1945 prijal zásadu budovania štátu bez neslovanských menšín. Nemcom a Maďarom sa malo odňať štátne občianstvo a konfiškovať majetok. Vydaním Benešových dekrétov v lete toho istého roku nadobudli zásady silu zákona. Na porade zástupcov národných výborov a veliteľov národnej bezpečnosti v Poprade vysvetľoval vtedajší povereník vnútra Gustáv Husák, ako na to: "Treba vysťahovať všetkých Nemcov a Maďarov s výnimkou tých, ktorí sa dokázateľne zúčastnili protifašistickej činnosti.“

Získať výnimku znamenalo osvedčiť spoľahlivosť. Postup pri vydávaní takéhoto osvedčenia však neupravoval žiaden právny predpis. „Bola to revolučná prax, ktorá sa vykryštalizovala v máji 1945 a do leta 1946 potvrdila spoľahlivosť asi trom percentám maďarského obyvateľstva,“ napísal známy obhajca práv maďarskej menšiny Kálmán Janics. Tí, čo mali zostať na Slovensku, sa však museli poslovenčiť, "vyhlásiť, že sa úplne zriekajú svojej národnosti a splývajú so slovenským etnikom“. Citát je z dobového dokumentu Demokratickej strany.

Čakalo sa už iba na požehnanie víťazných mocností, ktoré sa na prelome júla a augusta 1945 stretli v Postupime. Na konferencii však prešiel iba odsun Nemcov, jednostranné vysídlenie Maďarov nenašlo medzinárodnú podporu a nedostalo sa ani na program rokovania.

Československá vláda sa potom dožadovala aspoň výmeny obyvateľstva na základe dvojstrannej dohody s Maďarskom. Očakávalo sa, že takto odíde zo Slovenska viac ako 180-tisíc Maďarov, čiže takmer každý tretí. V skutočnosti sa do konca roku 1948 presídlila do Maďarska ledva polovica z tohto počtu. A z Maďarska sa sem vrátilo okolo 72-tisíc Slovákov.

Malou útechou pre tých, čo chceli Slovensko úplne "vyčistiť“ od Maďarov, boli aspoň ich deportácie do Česka v rámci tzv. pracovnej mobilizácie. Koncom roku 1946 a začiatkom nasledujúceho roku tam presídlilo vyše 40-tisíc ľudí, ktorí sa však neskôr väčšinou vrátili späť na Slovensko. Schodnejšou cestou sa ukázala tzv. reslovakizácia Maďarov, o ktorých sa predpokladalo, že sú len pomaďarčenými Slovákmi. Pod tlakom a v obave, že ich odsunú do Česka, sa mnohí prihlásili k slovenskej národnosti.

V prvých povojnových parlamentných voľbách v máji 1946 mali títo ľudia právo voliť, pričom dokonca aj antifašisti medzi Maďarmi o volebné právo prišli. Tak to predpisoval nový volebný zákon. Právo voliť a byť zvolený za poslanca parlamentu platilo iba pre Slovanov. Preto keď chcel predvojnový člen KSČ a senátor Štefan Major kandidovať do Národného zhromaždenia, musel si najprv zmeniť maďarskú národnosť na slovenskú…

Čo so Židmi? A s Rómami?

Nechce sa tomu veriť, ale volebné komisie nepripustili v roku 1946 k urnám ani viacerých slovenských Židov, ktorí vojnu prežili v táboroch smrti, v úkrytoch alebo bojovali za slobodu svojej vlasti proti nacizmu v československom zahraničnom vojsku. Vo svojej štúdii to uvádza česká historička Eva Broklová. Už po nariadení o konfiškácii majetku ich totiž hromadne deklarovali za Maďarov, lebo v rodinnom kruhu hovorili po maďarsky.

Po vojne sa na Slovensko vrátilo okolo 25-tisíc a do Čiech a na Moravu asi 18-tisíc Židov. K nim pribudlo ďalších približne 12-tisíc vysťahovalcov z Podkarpatskej Rusi tesne pred jej pripojením k Sovietskemu zväzu. Dovedna to bola menej ako sedmina počtu Židov, ktorí žili v Československu pred vojnou. Na nich sa, prirodzene, nevzťahovala požiadavka odsunu alebo presídlenia. Izraelský historik a diplomat Moshe Yegar však pripúšťa, že tí, ktorí boli v roku 1930 registrovaní ako Nemci, mohli byť vyhnaní spolu s ostatnými Nemcami a mohli očakávať, že ich majetok skonfiškujú, hoci cez vojnu patrili medzi rasovo prenasledovaných.

Beneš so Stalinom si rozumeli. Už koncom roku... Foto: svoboda.org
Stalin, Beneš, Molotov Beneš so Stalinom si rozumeli. Už koncom roku 1943 sa dohodli na odsune Nemcov a Maďarov z územia obnovenej ČSR. Na snímke celkom vľavo minister zahraničia ZSSR Viačeslav Molotov.

Viacerí československí politici po obnovení republiky otvorene hovorili o tom, že aj Židia si budú musieť vybrať. Buď emigrujú do Palestíny, alebo sa úplne stotožnia s jedným zo slovanských národov – českým alebo slovenským. Prezident Beneš o tom rokoval aj so zástupcami svetového sionistického hnutia a s anglo-americkým vyšetrovacím výborom, ktorý vznikol hneď po vojne na preskúmanie otázky budúceho židovského štátu. Beneš podľa Yegara opakovane tvrdil: Ak Židia nesplynú s českým alebo slovenským národom, budú v ČSR žiť ako cudzinci. A prihováral sa za vytvorenie židovského štátu.

Už v jeseni 1945 prekračovalo československé hranice denne 2 500 až 3 000 židovských utečencov predovšetkým z Poľska. Ich hlavnou prestupnou stanicou na ceste do Palestíny sa stala Bratislava. Čoraz častejšie sa k nim pridávali slovenskí Židia, a to aj v dôsledku antisemitských nálad vo svojom okolí. Napokon ich tu zostalo iba pár tisíc a tí sa mali podriadiť väčšine i novým poriadkom.

Iste, ešte tu boli Rómovia, ktorých sotva niekto zaradí medzi Slovanov, možno ich však takisto poslovenčiť alebo počeštiť. Vojnu totiž prežilo iba 600 českých Rómov. Podľa zistení romistu a etnológa Arneho Manna presídlilo do Čiech a na Moravu už do augusta 1947 viac ako 16-tisíc slovenských Rómov. V neskorších rokoch sa vystupňovala asimilácia rómskeho etnika, ktorému štát nepriznal štatút národnosti.

Slovanský štát „nevyšiel“

Koncept povojnového Československa ako čisto slovanského štátu však napokon skrachoval. Nemcov sa síce podarilo odsunúť (v Česku aj vyhnať), ale maďarská menšina na Slovensku prvé krušné povojnové roky prežila, aj keď so značnými stratami. Iróniou osudu sa o to výrazne zaslúžil aj Stalin, ktorý koncom 40. rokov chcel stabilizovať sovietsky blok a neprial si ďalšie ťahanice medzi jednotlivými satelitmi.

Niekoľkoročné "čistenie“ Slovenska od neslovanských "živlov“ však aj napriek tomu znamenalo veľa, okrem iného koniec multikulturality vo viacerých regiónoch. V Bratislave a okolí, v Košiciach, vo viacerých spišských alebo hornonitrianskych mestách sa kedysi prelínali, celkom dobre znášali a navzájom obohacovali viaceré kultúry. Kým neprišla táto strašná vojna s jej nenávistnou ideológiou. A po nej odplata za všetky krivdy. Nezriedka aj za cenu nových krívd.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ