Vyzbrojovanie najsilnejšej armády sveta riadil Slovák

Pre Slezáka bol Štefánik životným vzorom. A hoci od Starej Turej do Štefánikovho rodiska v Košariskách je len čosi okolo 20 kilometrov, prvýkrát (a pravdepodobne aj naposledy) sa spolu stretli až v roku 1917 vo Washingtone.

Mohli sa vidieť aj v Košariskách, ktoré Janko v ranom detstve párkrát s matkou navštívil (vzdialený príbuzný Slezákovcov tam bol vtedy evanjelickým farárom), ale o 16 rokov starší Štefánik už v tom čase študoval na technike v Prahe alebo cestoval po svete.

Slezák a Štefánik nielenže pochádzali z jedného kraja, mali aj ináč veľa spoločného. Šírkou záujmov, mnohorakosťou talentov boli z rodu renesančných osobností. Kariéru urobili v politike, diplomacii a v armáde – Štefánik vo francúzskej, Slezák v americkej – obaja dosiahli generálsku hodnosť. Vynikli však aj v iných sférach poznania a činnosti: Štefánik v aviatike, astronómii a meteorológii, Slezák v strojárstve a v manažmente ľudských zdrojov.

Ale zatiaľ čo spoluzakladateľ spoločného štátu Čechov a Slovákov je všeobecne známy, kto vie u nás o Slezákovi?

Do Ameriky za novou slobodou

Neskôr si povieme viac aj o stretnutí Slezáka so Štefánikom, pôjdeme však pekne po poriadku a takpovediac od kolísky.

Ján Slezák sa narodil 18. apríla 1896 v rodine obchodníka so zmiešaným tovarom ako tretie dieťa. Potom ešte prišli na svet dve. Otec Šimon však zomrel už ako 48-ročný, keď mal Janko sedem rokov. Matka Anna sa zrazu mala sama postarať o pätoro detí: najmladšia Ľudmila mala vtedy iba dva, najstarší Štefan 14 rokov. Toho si zapamätajme, miestami budeme paralelne sledovať i jeho osud.

Gustáv Rumánek, konštruktér a literát v jednej osobe zo Starej Turej, pátral po koreňoch tohto rodu. Zistil, že Slezák je poslovenčené habánske meno (pôvodne Schlezinger). Novokrstenecké skupiny Habánov prišli na Slovensko z Nemecka cez Moravu v prvej polovici 16. storočia a usadili sa aj na kopaniciach pod Javorinou.

Medzi Slezákovcami sa našli aj bryndziari, napríklad Šimonov brat Ján bol sezónny bryndziar. „Nielen Detva, aj Stará Turá dala svetu bryndzu, a to už v roku 1787,“ upozorňuje inžinier Rumánek. Jeho záujem o rodopis generála Slezáka nie je náhodný. Americký generál bol totiž bratrancom matky Rumánkovej svokry Márie Slezákovej (1877 – 1953).

Rozvetvená rodina Slezákovcov si v núdzi pomáhala, ako vedela. V denníku Chicago Tribune vyšla v decembri 1952 životopisná črta o plukovníkovi Johnovi Slezákovi pod názvom Cesta k úspechom. Píše sa v nej, že jeden čas bol malý Janko dokonca v opatere tety.

„Chcel som študovať, ale rodina si mohla dovoliť financovať iba vyššie vzdelanie staršieho brata, ja som musel ísť do učenia,“ zdôveril sa novinárovi Philipovi Hampsonovi. Ľudovú školu vychodil v Starej Turej, potom rok vykonával rôzne práce v miestnom záhradníctve. Ako 12-ročný odišiel do učenia až do Plzne, do tamojšej Škodovky. Vybavil mu to učiteľ staroturianskej školy Pavlovič.

Učenie – mučenie. „Najprv som čistil stroje, potom som sa učil ich obsluhovať,“ porozprával Hampsonovi. „V dielni som musel byť o šiestej ráno, hodinu som pripravoval všetko pre majstra a od siedmej sa mi začínala pracovná doba, ktorá sa oficiálne končila o siedmej večer, ale v skutočnosti neskôr. Platilo to aj o sobote a v nedeľu sme tri hodiny upratovali dielne. Pre starších chlapov sme boli najnižšou formou živočíšnej ríše.“

Keď sa už naučil stroje aj obsluhovať, zaradili ho do prevádzky na výrobu malých zbraní. Táto skúsenosť sa Slezákovi neskôr, už v Spojených štátoch, veľmi zišla a vlastne predurčila jeho budúcnosť. V Plzni tiež mladý Slezák prvýkrát zapadol do internacionálneho robotníckeho kolektívu.

Spoznal tam napríklad o štyri roky staršieho chorvátskeho mladíka Josipa Broza a zblížili sa. Táto známosť s budúcim juhoslovanským prezidentom, maršalom Brozom Titom, sa Slezákovi takisto zišla. Ale o tom neskôr.

Foto: Archív Milana Kubíka

John Slezák, evanjelická fara, Stará Turá Na návšteve evanjelickej fary v Starej Turej v júni 1970. Prvý zľava (sediaci) Ján Slezák.

Ako učeň pracoval Slezák bez nároku na mzdu, iba za jedlo a ubytovanie. V 15 rokoch veku už vyučený strojný zámočník Ján nastúpil do práce v jednej viedenskej továrni na náradie. Tam čoskoro vstúpil do odborov, keď sa však Slezáka už ako prezidenta veľkej americkej firmy pýtali na túto epizódu z jeho mladosti, odpovedal: „Priatelia i príbuzní ma odhovárali: načo vstupovať do odborov, veď majú zlú povesť. Ja som však do nich vstupoval najmä preto, že viedenské odbory mali dobrú knižnicu.“

„Iba kvôli knižnici?“ pýtali sa neveriacky novinári. „Áno, odborárska knižnica bola navyše pre mňa v tom čase jediná dostupná a ja som bol veľký čitateľ,“ presviedčal ich Slezák. Možno zapochybovať, či po toľkých rokoch nehovoril zo Slezáka predovšetkým manažér, ktorý je s odbormi na nože. Ako by odpovedal v inom postavení? Nevieme, keď už bol v dôchodku, nik sa ho na to nespýtal.

Odborárska knižnica vo Viedni však Slezákovi dala asi naozaj veľa. Cítil, že mu chýbajú vyššie školy, a tak to kompenzoval intenzívnym samovzdelávaním. Vo Viedni si v roku 1912 prečítal aj knihu budúceho amerického prezidenta Woodrowa Wilsona Nová sloboda (The New Freedom), ktorá mu poskytla prvé informácie o Spojených štátoch, ich ekonomike a systéme vlády. No nielen to, prebudila v mladom Slezákovi túžbu emigrovať za „veľkú mláku“.

Kam sa dostal za päť dolárov

Medzitým sa jeho matka druhýkrát vydala a brat Štefan, ktorého rodina ako jediné dieťa mohla poslať na štúdiá do Šopronu, tam absolvoval učiteľský ústav. Stal sa učiteľom v Holíči a potom v neďalekom Kostolnom. Vypukla však prvá svetová vojna a on musel narukovať.

V tom čase dosiahol už aj Ján vek osemnásť rokov a zvažoval, čo ďalej. Najprv si našiel prácu v Holandsku, aby neskôr nasadol na loď v Amsterdame a vydal sa za svojím americkým snom. Na cestu si musel požičať od priateľov 75 dolárov.

„Do New Yorku som prišiel chudobný ako kostolná myš, s piatimi dolármi vo vrecku,“ zaspomínal si po rokoch pre slovenský exilový mesačník Horizont.

„Pri okienku na železničnej stanici som si vypýtal lístok tak ďaleko, ako sa dalo za päť dolárov, lebo viac som nemal. Vysadili má pred Chicagom a náhoda ma tam dala dokopy s predavačom teplých žemlí. Ponúkol som sa, že mu budem tie žemle predávať a mal som sa kráľovsky. Všetko, čo som cez deň nepredal, mohol som večer zjesť. Potom som už stretával iba takýchto dobrých ľudí, aspoň tak sa mi to dnes vidí.“

Napriek tomu začiatky boli ťažké. Najprv sa zamestnal v jednej továrničke v meste Racine v štáte Wisconsin, kde zarábal 15 centov na hodinu. V Racine žili aj vzdialení príbuzní Slezákovcov, ktorí pomohli Jánovi s ubytovaním a so zdokonalením sa v angličtine. Vzdelanie si však dopĺňal aj vo večernej škole. Neskôr sa prihlásil do zbrojovky Rock Island Arsenal, kde mohol zúročiť svoje poznatky z učenia v plzenskej Škode.

V apríli 1917 Spojené štáty skončili s neutralitou a vyhlásili Nemecku vojnu. O tri mesiace neskôr sa 21-ročný Slezák stretol vo Washingtone so Štefánikom a podľa niektorých zdrojov mu mal dokonca tlmočiť.

Vtedy major Štefánik pricestoval do USA na čele francúzskej misie robiť nábor dobrovoľníkov medzi slovenskými a českými krajanmi pre západný front. Ako uvádza vo svojej štúdii Miloslav Čaplovič, prichádzal s predstavou, že ich bude 20-tisíc, nakoniec sa však musel uspokojiť s počtom 2 300 (z toho 1 065 Slovákov). Prečo sa hlásilo tak málo a prečo nezverboval aj Slezáka?

Foto: Archív Milana Kubíka.

John Slezák Portrét Jána Slezáka zo skoršieho obdobia.

Od vlády Spojených štátov dostal Štefánik súhlas robiť nábor len medzi tými krajanmi, ktorí nepodliehali americkej brannej povinnosti. Preto Slezák nemohol na bojiská prvej svetovej vojny v Európe s krajanmi. Mimochodom, všetci boli nevojaci, preto museli najprv absolvovať krátky vojenský výcvik v Stanforde.

Slezák narukoval do armády USA a môže vzniknúť otázka, či nebojoval aj proti bratovi Štefanovi, ktorý bol v radoch c. k. rakúsko-uhorskej armády. Určite nie, keďže ten sa dostal na východný front, kde padol do ruského zajatia. Koncom vojny už slúžil v československých légiách na Sibíri. Domov sa vrátil ako nadporučík a stal sa žandárom.

Ján sa vrátil z vojny ako seržant, istý čas potom pracoval v zbrojnom priemysle, kde rýchlo postupoval, naďalej však cítil nedostatok vzdelania, a tak sa prihlásil na Wisconsinskú univerzitu v Madisone. Keďže nemal maturitu, na štúdium stojného inžinierstva ho prijali len podmienečne. Patril však medzi najlepších poslucháčov a školu absolvoval úspešne už v roku 1923 ako 27-ročný.

Mal magnetickú osobnosť

Čerstvý inžinier nastúpil pracovať do firmy Western Electric v Chicagu, ktorá bola lídrom na trhu telekomunikačnej techniky. Zoznámil sa s učiteľkou Dorothy Goodwillovou a v roku 1926 si ju vzal za ženu. Dorothy bola z podnikateľskej rodiny s anglickými koreňmi a Slezák v nej našiel celoživotnú oporu. V roku 1930 zmenil pracovisko, stal sa inžinierom v ďalšom významnom priemyselnom podniku Turner Brass Works v štáte Illinois. Rýchlo postupoval, až tak rýchlo, že o desať rokov bol už prezidentom tejto spoločnosti.

Slezák zároveň konal službu výzbrojného dôstojníka v Organizovanej zálohe, ktorá pôsobila popri pravidelnej armáde a Národnej garde. Keď sa Spojené štáty po japonskom útoku na Pearl Harbor zapojili do druhej svetovej vojny, major Slezák vstúpil do služieb Pentagonu.

„Pracoval vo Výbore pre zásobovanie americkej armády a námorníctva muníciou,“ približuje Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV. „O rok neskôr, už v hodnosti plukovníka, mal na starosti zásobovanie americkej armády za štát Illinois.“

Pre zaujímavosť, kde vtedy slúžil Štefan Slezák? Na Hlavnom veliteľstve žandárstva v Bratislave ako vyšší štábny dôstojník. Už od roku 1943 však spolupracoval s občianskym odbojom, najmä so skupinou Flóra. Po vypuknutí Povstania sa doň aktívne zapojil, pohyboval sa dokonca medzi jeho vodcami.

Po potlačení Povstania operoval Štefan Slezák so svojou skupinou v západnej časti Slovenského rudohoria až do oslobodenia. Aj keď rozdelení oceánom, bratia opäť bojovali na jednej, tej správnej, strane barikády.

Po skončení vojny pôsobil John Slezák v zbrojnom priemysle, bol predsedom alebo členom predstavenstiev takých významných spoločnosti ako Turner Brass Works, Bell Telephone či Pheoll Manufacturing. Zároveň zastával vysoké poradcovské posty v armáde, zaoberal sa otázkami jej vyzbrojovania. S manželkou a dvomi dcérami žil v Sycamore, štát Illinois, kde sídlilo vedenie Turner Brass Works.

Mohol byť so sebou spokojný, ako však povedal v prednáške pri udeľovaní Washingtonovej ceny v roku 1964, „človek, nech je to ktokoľvek a nech je kdekoľvek, dokáže omnoho viac, než má možnosť dokázať“. V roku 1953 sa stáva námestníkom ministra obrany a aj v tejto pozícii má na starosti najmä vyzbrojovanie armády.

Americký novinár Hampson pripísal Slezákove úspechy v kariére aj jeho osobným vlastnostiam. „Mal magnetickú osobnosť, príjemnú povahu a hlas pripomínajúci francúzskeho herca Charlesa Boyera.“ Ten sa, mimochodom, preslávil až filmami z produkcie Hollywoodu.

Foto: ebay.co.uk

Pohľadnica, John Slezák Pohľadnica s podpisom Johna Slezáka.

Slezák bol do roku 1956 zároveň riaditeľom Asociácie americkej armády, o dva roky neskôr sa stal splnomocnencom Inštitútu pre americkú stratégiu. Okrem toho mal ďalšie aktivity, ktoré pokračovali aj po jeho odchode do výslužby, ale týkali sa predovšetkým vojenskej diplomacie.

Slavomír Michálek, ktorý ako prvý upozornil na podlžnosti slovenskej historiografie voči Slezákovi, v tejto súvislosti poznamenáva: „Vie sa o ňom, že sa zúčastnil taiwansko-čínskych a americko-juhoslovanských rokovaní, že osobne rokoval s Titom. Hoci oficiálne mal odísť z Ministerstva obrany USA už v roku 1956, v skutočnosti sa tak stalo až o jedenásť rokov neskôr, veď ešte v rokoch 1972 – 1977 predsedal Výboru pre zásobovanie americkej armády a v roku 1975 ho povýšili do hodnosti generála. Toto obdobie Slezákovho života je však stále zahalené tajomstvom. Možno len dúfať, že aspoň niektoré dokumenty budú v dohľadnom čase sprístupnené historikom.“

Po boku amerických prezidentov

Špekuluje sa, že Slezák bol tzv. kontaktným diplomatom niekoľkých amerických prezidentov. Zrejme s takýmto poslaním navštívil v druhej polovici 60. rokov prvýkrát aj vtedajšie Československo. S bratom Štefanom sa už nemohol stretnúť, ten zomrel v Bratislave v roku 1964.

Po vojne to dotiahol až na plukovníka v Zbore národnej bezpečnosti, začiatkom 50. rokov ho však neminuli politické perzekúcie, rodina sa v rámci Akcie B musela vysťahovať z Bratislavy. Darmo bol Štefan Slezák nositeľom Radu SNP 1. triedy, zrejme mu priťažilo aj to, že mladší brat „Amerikán“ sa cítil ako doma v Pentagone…

Gustáv Rumánek mal možnosť stretnúť sa s Jánom Slezákom v júli 1966, keď ten zavítal aj do Starej Turej. Pamätníci spomínajú, že mesto zaplnili vtedy tajní. Slezákov rodný dom bol zbúraný, z príbuzenstva žili už iba niektoré sesternice a bratranci. „Privítali sme ho v dome môjho svokra,“ rozpráva inžinier Rumánek.

„Pred nami sedel vitálny starý pán v elegantnom čiernom obleku. Väčšinou spomínal na svoje detstvo, na rôzne pestvá, pričom pekne v našom nárečí. O svojej práci v Amerike vôbec nehovoril.“

Rodný kraj potom navštívil ešte párkrát. V júni 1970 bol aj na Bradle položiť kyticu na hrob Štefánika. Exilovému novinárovi Štefanovi Blaškovi sa neskôr v New Yorku zdôveril, že na to potreboval špeciálne povolenie od úradov v Bratislave.

Ján (John) Slezák zomrel v Sycamore 14. apríla 1984. Pochovaný je na Arlingtonskom národnom cintoríne pri Washingtone po boku amerických prezidentov. Asociácia americkej armády dodnes udeľuje cenu vojenskej cti Colonel John Slezak Award.