Úmrtný list Sovietskemu zväzu vypísali v pralese

Vladimír Jancura, Pravda | 07.12.2016 07:00
Rezidencia vo Viskuli Foto:
Rezidencia vo Viskuli, kde sa podpísal rozpad ZSSR.
ZSSR ako subjekt medzinárodného práva a geopolitická realita prestal existovať. Tak znie kľúčová veta dokumentu, ktorý pred štvrťstoročím podpísali najvyšší predstavitelia Ruska, Ukrajiny a Bieloruska, Boris Jeľcin, Leonid Kravčuk a Stanislav Šuškevič. Urobili to za chrbtom zväzového prezidenta Michaila Gorbačova, ďaleko od Moskvy v Bielovežskom pralese. Dohody, ktoré tam uzavreli, sa preto volajú bielovežské.

V Moskve sa dodnes špekuluje, prečo si tí traja vybrali na vynesenie smrteľného ortieľu nad Sovietskym zväzom také odľahlé miesto. Zišli sa totiž v poľovníckej usadlosti Viskuli, určenej na oddych a zábavu najvyššej nomenklatúry. Dvojposchodová rezidencia sa dodnes nachádza naozaj uprostred pralesa, necelých sto kilometrov od bieloruského Brestu. Poľská Hajnówka je oveľa bližšie, čo by kameňom dohodil, a štátna hranica – iba niekoľko kilometrov odtiaľ. Podľa rozšírenej konšpirácie chceli sa „sprisahanci“ takto poistiť pre prípad, že Gorbačov by prikázal zadržať ich a uväzniť. Ušli by do Poľska, došli by tam aj pešo. Lenže komu by také niečo Gorby prikazoval a načo?

Podľa jednej legendy vraj špeciálny oddiel KGB obkľúčil v kritickom čase celý poľovný revír Viskuli a len čakal na povel z Kremľa, aby zakročil proti „likvidátorom“ Sovietskeho zväzu, ale Moskva vytrvalo mlčala. Začiatkom decembra 1991 Gorbačov však už nebol pánom situácie, moskovskí novinári ho nazývali posmešne „prezidentom areálu Kremľa“, za jeho hranicami Gorbačovove rozhodnutia vtedy akoby neplatili, podriaďovala sa mu len prezidentská kancelária a osobná ochranka. Armáda, polícia, tajné služby – všetky silové zložky Ruskej federácie už poslúchali Jeľcina.

Hneď po nevydarenom augustovom puči začali vyhlasovať nezávislosť od Moskvy všetky zväzové republiky, ktoré to dovtedy ešte neurobili. Keď sa 1. decembra 1991 v referende vyslovilo za samostatnosť Ukrajiny 96 percent jej občanov, zostávalo v Sovietskom zväze fakticky už len Rusko a Kazachstan (ostatné republiky doň patrili iba formálne). Pravda, vyhlásiť nezávislosť ešte neznamená osamostatniť sa aj de iure. Kým sa nedohodnú „detaily“ s metropolou, kým to neuzná medzinárodné spoločenstvo, je tu stále riziko vybavovania si vzájomných účtov, ponechania nástražných mín do budúcnosti, riziko vzniku politického i mocenského vákua, nebezpečenstvo chaosu, ba krvavého rozchodu. V prípade jadrovej veľmoci ide o riziko pre celú planétu. A práve tomu mala zabrániť schôdzka troch lídrov.

Odpoveď na otázku, prečo si dali "rande“ práve vo Viskuli, je už dnes známa. Jeľcin chcel dostať na stretnutie aj Kravčuka, s ktorým mal v tom čase dosť napäté vzťahy a bolo ho možné zlákať iba na poľovačku. On jediný z trojice sa mohol považovať za poľovníka. Šuškevič ho skúsil pozvať a vyšlo mu to. "Ale nič tam podpisovať nebudem a dokonca ani dohodovať!“ kládol si podmienku Kravčuk.

Nie je však celkom pravda, že vo Viskuli nechceli pôvodne nič podpisovať či dohodovať ani ostatní dvaja, ako sa dlho tvrdilo. To iba navonok sa vytvorilo zdanie, že Jeľcin cestuje do Minska s úplne iným cieľom. Aj slovenské noviny priniesli 6. decembra 1991 správu tlačových agentúr, že sa tam uskutočnia bilaterálne rokovania o ďalšej spolupráci Ruskej federácie s Bieloruskom. Vtedajší bieloruský premiér Viačeslav Kebič sa však po rokoch preriekol, že ruská delegácia pricestovala už s "poznámkami, ba s predbežným náčrtom dohody“ o zániku ZSSR a vzniku "nejakého“ spoločenstva štátov na jeho troskách.

Každý sa bál vojny

V Jeľcinovom sprievode bol aj Sergej Šachraj, vtedy len 35-ročný predseda ústavnoprávneho výboru ruského parlamentu, dnes profesor diplomatickej školy v Moskve, známeho MGIMO. Niektoré ruské servery priniesli pred týždňom jeho svedectvo o tom, čo sa dialo 7. a 8. decembra 1991 vo Viskuli. Kravčuk bol zásadne len proti tomu, aby predmetom spoločných rokovaní bola zväzová zmluva, ktorej návrh vypracovala Gorbačovom ustanovená skupina expertov ešte v lete 1991. Jej prijatie zmaril práve augustový pokus o štátny prevrat, Gorbačov však v jeseni znovu pretláčal zmluvu v pozmenenej podobe. Najnovšie počítala s transformáciou ZSSR nie na voľnú federáciu, ale dokonca na konfederáciu pod novým názvom Zväz suverénnych štátov. "Dosť bolo zväzov!“ zvolal ukrajinský prezident a jeho partneri s ním súhlasili.

Kravčuk bol však ochotný nahlas uvažovať nad otázkou, čo robiť, aby sa v dôsledku kolapsu ZSSR nezopakoval juhoslovanský scenár na východe Európy. Pripomíname, že v čase bielovežských rokovaní vrcholili v Chorvátsku ozbrojené boje o Vukovar a okolité mestá… Všetkým trom účastníkom schôdzky bolo jasné, že ak majú predísť chaosu a občianskej vojne, musia sa dohodnúť na riadenom rozpade ZSSR, a teda na nejakej koordinácii svojej činnosti. Začali rozmýšľať o vytvorení vhodnej medzinárodnej organizácie, ktorá by to umožňovala.

Zľava Leonid Kravčuk, Stanislav Šuškevič a... Foto: Ria Novosti (Creative Commons)
Kravčuk, Šuškevič, Jeľcin Zľava Leonid Kravčuk, Stanislav Šuškevič a Boris Jeľcin po podpísaní bielovežských dohôd 8. decembra 1991.

"Prvé, čo im napadlo, bolo Spoločenstvo slovanských štátov, veď išlo o lídrov troch slovanských republík,“ približuje Šachraj. "Mali však dosť rozumu na to, aby ho nakoniec nazvali Spoločenstvom nezávislých štátov. Inak by za jeho palubou zostali nielen Kazachstan, Uzbekistan a ďalšie zväzové republiky, ale aj viaceré autonómie v rámci Ruskej federácie s 20 miliónmi Neslovanov, napríklad Baškirsko alebo Tatarstan.“

Len čo im to 7. decembra napadlo, skúsili pozvať do Viskuli aj kazašského lídra Nursultana Nazarbajeva, ktorý práve letel z Alma-Aty do Moskvy. Z písomných spomienok Šuškeviča vyplýva, že sľúbil prísť, ale v Moskve ho zdržal Gorbačov a sľúbil mu post predsedu vlády v budúcom Zväze suverénnych štátov, ak sa nepridá k "sprisahancom“. Sám Gorbačov to s odstupom času viac-menej skutočne potvrdil…

Ale vráťme sa do poľovníckej rezidencie. Kravčuk sa vraj definitívne rozhodol pristúpiť na dohodu troch, keď im ďalší člen Jeľcinovho sprievodu, štátny tajomník Gennadij Burbulis prečítal zrejme vopred pripravenú vetu z preambuly: "ZSSR ako subjekt medzinárodného práva a geopolitická realita prestal existovať.“ Všetci boli s formuláciou vrcholne spokojní, pomocníci dostali pokyn vypracovať cez noc pracovný návrh dohody. Traja lídri sa konečne mohli uvoľniť a ponoriť sa do neformálnej atmosféry a hodovania…

Práve Gorbačov sa najviac obával vyhroteného politického konfliktu, tobôž občianskej vojny,
Andrej Gračov, politický analytik

Za ruskú stranu pracoval na koncipovaní dohody najmä Jegor Gajdar, vtedy minister ekonomiky a financií RF, a Šachraj. Ten je autorom právneho zdôvodnenia zániku Sovietskeho zväzu. Odvolal sa pritom na Deklaráciu o vytvorení ZSSR z decembra 1922, podľa ktorej zväz založili štyri štáty – Ruská federácia, Bielorusko, Ukrajina a Zakaukazská federácia, ktorá však zanikla o štrnásť rokov neskôr (na jej mieste sa potom sformovali Arménska, Gruzínska a Azerbajdžanská zväzová republika). Vo Viskuli sa teda zišli predstavitelia troch zakladateľských štátov a mali podľa Šachraja oprávnenie rozhodnúť o ukončení existencie ZSSR. Povedané jeho slovami, „vypísať úmrtný list štátu, ktorý už vlastne odumrel“.

Viacerí ruskí ústavní právnici však s týmto výkladom nesúhlasia. Napríklad profesor Moskovskej štátnej univerzity (MGU) Piotr Kremnev sa nazdáva, že spomínaná deklarácia bola v roku 1991 už len historickým dokumentom a nemala právnu silu. Navyše neobsahovala ustanovenia o spôsobe vystúpenia jednotlivých republík zo zväzu. Preto sa podľa neho malo postupovať na základe platnej ústavy ZSSR. Napokon, z nezákonnosti a protiústavnosti obvinil signatárov bielovežských dohôd v prvej reakcii aj Gorbačov. Jeho kritici mu však dodnes vyčítajú, prečo neurobil viac. Prečo urgentne nezvolal zväzový parlament, prečo nedal pokyn ministrovi obrany, aby zasiahla armáda? „Práve Gorbačov sa najviac obával vyhroteného politického konfliktu, tobôž občianskej vojny,“ odpovedá posledný prezidentov hovorca, dnes známy politický analytik Andrej Gračov.

Prvému to oznámili Bushovi

Ale čo sa dialo vo Viskuli v nedeľu 8. decembra? Finišovalo sa od skorého rána. Experti vyhotovili postupne niekoľko verzií, každú dávali posúdiť trom lídrom, ktorí sa zavreli do salónika. Po nejakom čase dostávali od nich opravené a pozmenené texty na ďalšie spracovanie. Išlo to pomaly, jediná pisárka na všetko nestačila, navyše v budove nemali ani xerox, každý list papiera museli dvakrát „prehnať“ telefaxom, ak chceli získať jeho kópiu. Napriek tomu o 13. hodine boli bielovežské dohody na svete. Pri ich podpise už mohli asistovať aj niekoľkí vybraní novinári, ktorých ubytovali v najbližšej dedine Kameňuky. „Chceli sme o tom okamžite informovať verejnosť, ale telefóny v rezidencii boli počas našej návštevy vypnuté,“ spomína vtedajší šéf Bieloruskej tlačovej kancelárie Jakov Alexejčik.

Jeľcin sa však dovolal hneď po podpise zmluvy, a to k prezidentovi Spojených štátov! Georgea Busha st. najviac zaujímalo, čo bude po zániku ZSSR s jeho jadrovým arzenálom a komu vlastne pripadne jadrový kufrík. Keď počul, že zostane v rukách Ruska, zreteľne sa upokojil, tvrdia zhodne svedkovia tohto telefonátu. Úlohou zoznámiť Gorbačova s bielovežskými dohodami poverili jeho partneri Šuškeviča. Tento bieloruský politik, pôvodným povolaním jadrový fyzik, bol známy svojou odvahou a otvorenosťou. Aj teraz, keď sa konečne dovolal k dosluhujúcemu prvému a zároveň poslednému prezidentovi ZSSR, prešiel priamo k veci. „Gorbačov zareagoval prekvapene: vy ste sa tam asi všetci zbláznili, čo na to povedia Američania?“ spomína dnes 82-ročný Šuškevič. „A tak som mu povedal, že Američania sú už informovaní a že to prijali pokojne.“

Ešte v noci 8. decembra odvysielala ukrajinská televízia rozhovor s Gorbačovom. Varoval pred rozbíjaním Sovietskeho zväzu a vyhlásil, že použije „všetky prostriedky“, aby tomu zabránil. Prvé oficiálne stanovisko Bieleho domu sa nezmieňovalo o telefonáte Jeľcin – Bush, len stručne konštatovalo: „Akékoľvek vyhlásenie by bolo predčasné, kým Spojené štáty nebudú poznať podrobnosti.“

V utorok 10. decembra už aj slovenské noviny vyšli s titulkami na prvých stranách: Rozpad ZSSR je definitívny, Gorbačov spochybňuje trojstrannú dohodu, Kto kontroluje jadrové zbrane? Česko-Slovensko sa pripravovalo na predvianočnú návštevu Gorbačova (prvú od roku 1987 a od stiahnutia sovietskych vojsk), počas ktorej sa mala podpísať nová medzištátna zmluva o vzájomnej spolupráci. „Diplomatické kruhy posudzujú novú situáciu,“ odpovedal hovorca Michal Žantovský na otázku, či návšteva i zmluva už nie sú vlastne bezpredmetné.

Berlínsky denník Der Tagesspiegel v ten deň tvrdil, že úspech „trojspolku“ môže stúpencom česko-slovenskej federácie spôsobiť ťažkostí. „Havlovi by z vnútropolitického hľadiska neprišiel vhod, lebo by mohol povzbudiť zástancov slovenskej zvrchovanosti.“ Ešte ďalej išiel o niekoľko dní komentátor denníka Die Welt, keď upozornil, že „rozpadom ZSSR a Juhoslávie sa dvojnárodná česko-slovenská federácia dostáva do psychologicky ťažkej situácie“.

Sen o stabilite a mieri

Všetko sa vyjasnilo v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov. S napätím sa očakávalo, či bielovežské dohody ratifikuje Najvyšší soviet RF, čiže ruský parlament. Vo štvrtok 12. decembra prešli bez problémov, z 250 poslancov hlasovalo proti len 6, čiže „za“ bola aj drvivá väčšina členov (vtedy zakázanej) komunistickej strany. Po ohlásení výsledkov prepukli v sále búrlivé ovácie. O týždeň neskôr Jeľcin svojím výnosom rozhodol, že pod kontrolu Ruskej federácie prechádzajú všetky objekty aparátu sovietskeho prezidenta. Gorbačov prestal byť už aj pánom Kremľa.

Kým svetové denníky vytrvalo tvrdili, že Gorbačov ešte môže zvrátiť situáciu s pomocou armády, ktorá údajne zostávala jeho jedinou oporou (okrem Západu), Jeľcin jej zvýšil platy o 90 percent a definitívne si priklonil generalitu a dôstojnícky zbor na svoju stranu. O „slovanskom trojspolku“ mohli komentátori písať len do 21. decembra, keď sa v kazašskej Alma-Ate zišiel summit lídrov (bývalých) zväzových republík. K Spoločenstvu nezávislých štátov (SNŠ) a k bielovežským dohodám sa, po ich úpravách, pripojili všetky, s výnimkou pobaltských štátov a Gruzínska.

Účastníci summitu rozhodli o zrušení funkcie zväzového prezidenta (informovali o tom vo zvláštnom posolstve Gorbačova) a zrušení občianstva ZSSR. Rozpracovali Zmluvu o obrannom zväzku s tým, že ju prijmú na nasledujúcom summite v Minsku. Už v Alma-Ate však deklarovali, že velenie nad jadrovými zbraňami na území bývalého ZSSR bude jednotné.

V pondelok sa konalo takmer 10-hodinové stretnutie Gorbačova s Jeľcinom. Dohodli podrobnosti prechodu štátnej moci, vrátane odovzdania supertajných archívov a jadrových kódov. Alexander Jakovlev bol 23. decembra 1991 jediným svedkom tejto schôdzky „Rokovali vecne, so vzájomnou úctou, časom aj diskutovali, ale bez zvyšovania hlasu,“ uviedol vo svojich pamätiach „Veľmi som ľutoval, že nedokázali skôr spolupracovať na takejto úrovni vzájomného porozumenia, možno by sa všetko vyvinulo inak.“ Mnohí historici a politológovia sú dodnes presvedčení, že pod rozpad ZSSR sa podpísalo aj súperenie „na život“ týchto dvoch politických rivalov. Nasledoval obed, potom Gorbačov povedal, že sa necíti dobre a išiel si ľahnúť na váľandu do odpočivárne v susedstve pracovne. Keď Jakovlev vyprevadil Jeľcina, zašiel ku Gorbačovovi a našiel ho tam ležať v slzách. „Hľa, vidíš, čo sa robí, Saša,“ povedal ten v rozpakoch. Akoby sa sťažoval na nespravodlivý osud.

O dva dni oznámil Gorbačov svoju demisiu. „Ako čarodejníkov učeň sa stal politickou obeťou toho, čo sám uviedol do pohybu,“ napísal holandský historik diplomacie Yan Vanden Berghe. Svet reagoval rozpačito, malé štáty s obavami. Cítiť to aj z vtedajšieho vyhlásenia vlády Česko-Slovenska.. „Vláda je presvedčená, že novovytvorené nezávislé štáty poskytnú záruky vo veci jadrového odzbrojenia a bezpečnosti a plnenia platných medzinárodných záväzkov, vrátane záväzkov voči ČSFR.“

Vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský odkázal hneď po vzniku SNŠ jeho národom v rozhovore pre jeden ruský časopis: „Želám vám, aby ste na mieste mŕtveho Sovietskeho zväzu vybudovali stabilné, harmonické a mierové spoločenstvo.“ SNŠ sa však nestal úniou na spôsob EÚ, ale amorfnou medzištátnou organizáciou, či skôr politickým klubom predstaviteľov štátov, ktoré vznikli na postsovietskom priestranstve. O mieri, stabilite a harmónii sa tam po štvrťstoročí dá naďalej iba snívať…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ