Brigita Schmögnerová: Ekonomika dnes diktuje takmer všetko

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Brigita Schmognerova Brigita Schmögnerová.

Z tohto uhla pohľadu komentuje politické a ekonomické dianie, kritizuje súčasný kapitalizmus, ktorý „už nevytvára predpoklady pre konsenzus medzi politikou a ekonomikou“ tak ako v minulosti. Naopak, táto ekonomika vytvára masy frustrované svojou sociálnou situáciou, z čoho pramení extrémizmus.

Brexit, Trump, teroristické útoky, ruská „hybridná“ vojna, nárast extrémizmu, Islamský štát, vojna v Sýrii, utečenecká kríza, silnejúce euroskeptické nálady v EÚ, vzostup neoliberálnej demokracie… Možno rok 2016 prirovnať k povestným desiatim egyptským ranám?
Desať rán zoslal na Egypt Jahve, aby prinútil faraóna prepustiť Židov z otroctva. „Rany“, ktoré uvádzate, neuložil na nás Hospodin. Uvalili ich na nás niektoré vlády, politici, systém a jeho komplici, ku ktorým patríme tak trochu aj my všetci nielen ako konzumenti produktov tohto systému, ale aj ako občania, ktorí takéto vlády a politikov a systém ako taký tolerujeme, resp. podporujeme. Aby som bola konkrétnejšia: Korene novodobých teroristických útokov a utečeneckej krízy možno hľadať v invázii do Iraku, v zasahovaní do vnútorných záležitostí v Sýrii a iných arabských štátoch atď. Tieto intervencie, ktorých skutočným cieľom je často získanie geopolitického vplyvu a ekonomických výhod, sa zakrývajú heslom šírenia západných demokratických hodnôt. Invázia migrantov zo subsaharskej Afriky, ktorej bránil až do rozbitia Líbye Muammar Kaddáfí, je o. i. aj dôsledkom akcelerujúcich klimatických zmien, za ktoré nesie najväčšiu zodpovednosť bohatý Sever. Systém, ktorý sa postupne presadil nielen v USA, ale aj v Európe a v mnohých štátoch iných kontinentov, a označuje sa rôznymi názvami ako korporátny kapitalizmus, neoliberálny kapitalizmus, resp. finančný kapitalizmus, už nevytvára predpoklady pre konsenzus medzi politikou a ekonomikou ako v období demokratického kapitalizmu po druhej svetovej vojne zhruba do 70. rokov minulého storočia. Dopustilo sa, aby ekonomika diktovala takmer všetko. A ako povedal pápež František: „Táto ekonomika zabíja“.

Ktorá z týchto udalostí najviac ovplyvní vývoj na Slovensku?
Nárast extrémizmu má i svoj slovenský rozmer. Nie je náhodný: 25 rokov neriešená rómska otázka, tzv. hladové doliny pomaly ako za 1. republiky, migrácia za prácou do zahraničia skoro ako za Prvej republiky. Samozrejme, že v porovnaní s najhorším obdobím transformácie nastalo zlepšenie, znížila sa miera nezamestnanosti, vzrástla minimálna mzda a pod., no značná časť ľudí zostáva frustrovaná svojou sociálnou situáciou, neistotou z budúcnosti, stratou ľudskej dôstojnosti a pod. Zložitejšou otázkou je sklon k extrémizmu u časti mladých ľudí a inou otázkou ich sklon k euroskepticizmu a k stranám, ktoré ho presadzujú. Je to asi odraz spoločnosti, ktorá žije zo dňa na deň bez skutočných hodnôt, ktorými by si získala mladých ľudí.

Aké dopady bude mať na EÚ brexit?
Brexit je v prvom rade povzbudením pre euroskeptikov. Voľby v Rakúsku nedosadili do prezidentského kresla euroskeptika, no nemáme istotu, ako sa skončia prezidentské voľby vo Francúzsku. Strach vzbudzuje rast popularity strán ako AfD v Nemecku, Hnutie piatich hviezd v Taliansku a pod. Máme do činenia s možnosťou, že po brexite nastane frexit, nexit či dokonca czexit. Nedá sa, pravda, vylúčiť, že brexit, naopak, vyprovokuje vážnu diskusiu ako ďalej v EÚ. Prekážkou takejto diskusie je, že európski politici sú závislí od výsledkov domácich volieb a namiesto toho, aby boli lídrami, nechajú sa vliecť okolnosťami. Odchod Británie z EÚ ešte viac posilní postavenie Nemecka v eurozóne a pri danej vnútropolitickej situácii a politikách, ktoré Nemecko presadzuje, jeho hegemónia únii a eurozóne neprospieva.

Aj bez brexitu stojí EÚ a najmä eurozóna na veľmi labilných základoch. Čo by mali politici urobiť, aby stabilizovali eurozónu?
Za daných okolností, keď sa nepripustí, že eurozóna má od svojho začiatku vážne nedostatky, jej dlhodobá stabilizácia sa nemôže podariť. Treba otvorene povedať, že možnosti sú iba dve.

V roku 2000 prišli európski politici s ambicióznym plánom urobiť z EÚ do roku 2010 najkonku­rencieschopnej­šiu ekonomiku sveta. Dnes sa nad zámermi tzv. lisabonskej stratégie môžeme iba pousmiať. Kde sa stala chyba?
Európska únia, resp. to, čo jej predchádzalo, vzniklo ako projekt, ktorý mal zamedziť ďalšej ničivej vojne v Európe. Dve z nich prerástli do svetovej vojny. Tento zámer sa podarilo dosahovať viac ako 70 rokov. Inými slovami, európsky projekt nezlyhal. EÚ sa ukázala ako životaschopný politický projekt. Svoje ekonomické základy budovala postupne, a keď tempo umelo zrýchlila, ako pri vzniku eurozóny, narazila na ťažkosti. Rozšírenie EÚ v r. 2004 a 2007 nemohlo prispieť k väčšej konkurencieschop­nosti EÚ ako celku, naopak, spôsobilo nové komplikácie. Masová migrácia za prácou z nových členských štátov do Británie sa v podmienkach Veľkej recesie stala rozbuškou, ktorej dôsledkom je brexit.

Aj tí najväčší eurooptimisti začínajú mať obavy z vývoja v EÚ. Schyľuje sa k „veľkému tresku“?
Držme si palce, aby k tomu nedošlo. Rozpad EÚ by bolo to najhoršie, čo by Európu a jej členské štáty mohlo postihnúť.

Je nepochopiteľné, že Európa doteraz tak benevolentne pristupovala k daňovým rajom. Niektoré má dokonca priamo na svojom území! Pritom tam odtekajú obrovské finančné zdroje. Je vôbec vôľa zmeniť to?
Odmietavý postoj írskeho parlamentu k povinnosti uloženej Európskou komisiou americkej korporácii Apple zaplatiť do írskej štátnej pokladnice 13 mld. eur možno postačí ako odpoveď na vašu otázku. Pripomeňme si kauzu Luxleak, ktorá skoro stála hlavu Jeana-Clauda Junckera, a pod. Politici varovne zdvíhajú prst vždy vtedy, keď sa stane niečo mimoriadne: napr. kauza Panamské dokumenty. Nechcem tvrdiť, že sa nič nepodarilo dosiahnuť. No v boji proti daňovým rajom nie sme ani tak ďaleko ako pred r. 2000, keď iniciatívu OECD proti daňovým rajom zastavila vtedajšia Bushova administratíva. Dlhé roky sa EÚ nevie dohodnúť napr. ani na harmonizácii daňových základov a na tom, aby sa zisky zdaňovali tam, kde vznikajú.

Na jednej strane počúvame, že politika rozpočtových škrtov a štrukturálne reformy, ktorých cieľom je okresanie miezd, nás vedú do slepej uličky, na druhej strane zaznievajú argumenty, že európske krajiny sa ustavičným zvyšovaním sociálnych výdavkov dopracovali až tam, kde sú dnes. Je teda sociálny štát v súčasnej podobe udržateľný?
Tlak na sociálny štát je v západnej Európe a USA od konca 70. rokov. Neudržateľnosť sociálneho štátu je argumentom neoliberálnej ideológie, resp. záujmov presadzujúcich neoliberálny kapitalizmus. Ak bol sociálny štát udržateľný pred 40–50 rokmi v období tzv. zlatej éry kapitalizmu, keď bol HDP v EÚ a USA mnohonásobne nižší, ako to, že je neudržateľný dnes? Je to otázka prerozdeľovania HDP, t. j. politická a nie ekonomická otázka.

Ak prijmeme tézu, že ekonomika nemôže rásť donekonečna, neexistujú potom aj hranice sociálneho štátu?
Áno, rast HDP má svoje hranice, ale dopyt sociálneho štátu tiež nie je neobmedzený. Záleží na tom, ako sa spoločnosť dobrovoľne rozhodne ho nastaviť.

Taliansko je časovanou bombou Európy. Zadlženosť talianskych bánk je enormná. Vám ako ministerke financií sa podarilo ozdraviť tie slovenské. Myslíte si, že talianske banky je vôbec možné zachrániť? Ak áno, za akú cenu?
Situácia v talianskych bankách odráža situáciu v celom súkromnom sektore Talianska. Talianske banky neboli natoľko postihnuté finančnou krízou ako napr. americké či nemecké banky, ktoré nakúpili – ako sa neskôr ukázalo bezcenné – deriváty, ale doplácajú na tzv. zlé úvery, t. j. úvery, ktoré nespláca podnikateľský sektor. Keby neexistovali prekážky, ktoré si na seba dala EÚ, mala by ich za určitých podmienok zachrániť centrálna banka Talianska alebo ECB ako tzv. „lender of last resort“ analogicky, ako zachraňoval systémové banky v USA Federálny rezervný systém (FED).

My máme síce banky zdravé, dlh relatívne pod kontrolou, produktivita práce u nás stúpa, no na mzdách sa to veľmi neodráža. Je to len chyba slabých odborov alebo aj niečoho iného?
Nízka mzdová úroveň je najsilnejším investičným stimulom pre zahraničných investorov. Domáci podnikatelia sú vďaka nízkym mzdám „konkurencies­chopní“. Nízka kúpna sila ničí však celý segment ekonomiky: živnostníkov, resp. malé a stredné podniky, a odráža sa na stále vysokej miere nezamestnanosti. V hre je politická moc, ktorá môže zvyšovať minimálnu mzdu a nastavuje podmienky pre vzťahy medzi odbormi a zamestnávateľmi. Pri nízkej organizovanosti odborov, spochybňovaní záväznosti vyšších kolektívnych zmlúv a pod. je tlak odborov podstatne nižší, ako by bolo treba. Keď bývalý minister hospodárstva Rusko presviedčal Kiu, aby neinvestovala v Poľsku, ale v SR, okrem iného argumentoval, že slovenské odbory sú slabé, nie ako tie poľské.

Slovenský HDP minulý rok dosiahol 77 % európskeho priemeru. Západ síce pomaly dobiehame, ale ekonómovia upozorňujú, že takáto štruktúra ekonomiky má svoje limity. Čo musíme urobiť, aby sme sa priblížili západným krajinám?
Riziko, že sa raz staneme slovenským Detroitom, je o to väčšie, o čo viac automobilov vyrobíme a o čo menší je podiel zamestnanosti v malých a stredných podnikoch mimo automobilového priemyslu. Ekonomika našej veľkosti nemôže byť rovnako diverzifikovaná ako ekonomika veľkého rozmeru, ale nemala by stáť na dvoch či troch odvetviach.

Je namieste požiadavka, aby sme mali čo najskôr vyrovnaný rozpočet?
Dôležitejšie ako účtovne vyrovnaný rozpočet je smerovanie výdavkov štátneho rozpočtu, ktoré môžu štát dlhodobejšie viac zadlžovať alebo, naopak, vytvárať podmienky na jeho oddlžovanie. Tzv. zákon o rozpočtovej zodpovednosti prijala NR SR (s podporou Smeru-SD) skôr, ako vláda signovala medzivládnu fiškálnu zmluvu. Inými slovami, tento zákon je ešte kontraproduktív­nejší ako uvedená zmluva. Vládna moc si zviazala ruky viac, ako bolo treba. Teraz by si ich rada rozviazala…

Pred 20 rokmi sa tzv. tretia cesta javila ako možnosť vzkriesiť oslabenú sociálnu demokraciu a adaptovať ju na nové podmienky. Ľavica je dnes nielenže slabšia, ale nedokáže osloviť ani svoj tradičný elektorát. V Rakúsku až 85 % robotníkov volilo Hofera, modré goliere dali hlas Trumpovi. Existuje vôbec možnosť, ako tento negatívny trend obrátiť?
Sociálna demokracia od konca 70. rokov nedokázala adekvátne reagovať na nové podmienky, ktoré generoval technický rozvoj a ktoré sa odrazili v internaciona­lizácii produkcie, v raste konkurencie a pod. V zásade prijala neoliberálne riešenia, ktoré iba „ocukrovala“ akými-takými sociálnymi opatreniami, pokiaľ bola pri moci. Platí to o tzv. Tretej ceste Tonyho Blaira, Gerharda Schrödera, španielskeho premiéra R. Zapatera či francúzskeho socialistického premiéra Lionela Jospina. Tonyho Blaira pokladali za najlepšieho žiaka Margaret Thatcherovej. Sociálna demokracia sa nedokázala postaviť proti receptom, ktoré presadzoval korporátny kapitalizmus, ako boli/sú privatizácia, liberalizácia a deregulácia. Takýmto spôsobom sa sformovala i ničím neriadená globalizácia. Tieto recepty boli obsahom aj transformačných scenárov v postkomunis­tických štátoch v 90.-rokoch a nebolo možné sa im vzoprieť. Prepadu sociálnej demokracie za týchto podmienok sa nedalo vyhnúť.

V Poľsku ľavica takmer neexistuje, v Maďarsku je značne zdiskreditovaná, ČSSD v Česku klesla pod 20 %. V rámci V4  je tak Smer na tom najlepšie, no aj ten klesá. Čo by mala moderná ľavica robiť, aby dokázala osloviť voličov a zároveň sa vyhla lákadlám populizmu?
Obsahom jej politiky by mali byť kroky, ktoré by umožnili identifikovať verejné záujmy a ich demokratické presadzovanie. Nestačí iba robiť aké-také sociálne opatrenia. Demokracia nemôže fungovať, ak v spoločnosti upadá vzdelanie, ak nekultúrnosť narastá do rozmerov, ktoré by sme pred štvrťstoročím nemohli predpokladať, ak sa dennodenne kopia podozrenia z korupcie a pod. Bez dobre fungujúcej demokracie nemusia byť ani sociálne opatrenia minulej či tejto vlády v budúcnosti udržateľné.

Už niekoľko rokov sa venujete Akadémii sociálnej demokracie, ktorá slúži ako platforma pre vzdelávanie mladých ľavicových politikov. Už sa niektorí z nich zapojili do aktívnej politiky?
Viacerí absolventi ASD sú dnes v exekutíve v Českej i v Slovenskej republike. V Česku sa mnohí umiestnili na Úrade vlády, resp. na niektorých ministerstvách, v SR niektorí vo vysokých vládnych funkciách v minulom i tomto volebnom období. Ťažšie sa presadzujú v politickej strane, ktorej štruktúry sú hierarchicky usporiadané a voči mladým politikom rezervovanejšie.