Adam a Eva nežili spolu, Slovák a Maďar áno

Andrej Barát, Pravda | 04.02.2017 08:00
genetik, Vladimír Ferák, vedec, veda, DNA,... Foto: ,
Vladimír Ferák pôsobil dve funkčné obdobia ako dekan Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
V čase, keď silnejú hlasy, ktoré volajú po ochrane národnej identity, integrity a čistoty, je zaujímavé pozrieť sa na to, kým vlastne sme a odkiaľ pochádzame.

Odpovede skrýva archív, ktorý si nesie každý so sebou – má skratku DNA a záznamy, ktoré uchováva o civilizačných pohyboch, či dokonca o Adamovi a Eve, môžu otriasť mnohými predsudkami, vierou či poznatkami. O dávnejšie známych, ale aj najnovších zisteniach genetikov sme sa porozprávali s expertom na analýzu DNA Vladimírom Ferákom.

Podľa genetických výskumov národnosť nie je v génoch vôbec zakódovaná. Vy to vnímate už ako samozrejmý poznatok…
Národnosť je kategória kultúrna, nie genetická. Niekto sa môže právom považovať za čistého Slováka, ale to nemá nič do činenia s jeho génmi. Ak sa obaja jeho rodičia narodili na Slovensku, jeho materinskou rečou je slovenčina a nikdy zo Slovenska nevytiahol päty, tak je jasné, že sa právom považuje za Slováka. Ak by sa však napríklad jeho prastarí rodičia prisťahovali z inej krajiny, ale ich deti a ďalšie generácie by už rozprávali po slovensky, tak by o tom, že má prapredkov inej národnosti, už pravdepodobne netušil, a nepokladal by sa za príslušníka inej národnosti. Takto to je. A aj napriek tomu národná identita existuje, a je to tak v poriadku. Len nie je zapísaná v génoch.

Čo hovoria výskumy o DNA Stredoeurópanov? Majú Maďari, Slováci, Česi, Rakúšania v sebe viac spoločného ako rozdielneho?
Áno, platí to prinajmenšom v stredoeurópskom priestore. No vzťahuje sa to vlastne na celú Európu s výnimkou niektorých exotických populácií ako sú napríklad Rómovia alebo Saamovia (Laponci) v severnej Európe. Sme geneticky takmer jednoliati. Tým nechcem povedať, žeby sa ľudia medzi sebou navzájom nelíšili. Líšia sa vzhľadom aj inými geneticky podmienenými vlastnosťami, takže sa odlišujú aj na úrovni svojej DNA, ale táto odlišnosť je relatívne veľmi malá. Najmä v rámci Európy.

Inde je to iné?
Napríklad medzi náhodne vybranými dvomi Afričanmi je omnoho viac genetických rozdielov ako medzi dvomi Európanmi, hoci by pochádzali z odľahlých koncov kontinentu. Medzi Škandinávcom a obyvateľom Balkánu je priemerne menej genetických odlišností ako medzi dvomi Afričanmi, ktorí od seba bývajú len niekoľko kilometrov. V Afrike je omnoho väčšia genetická variabilita ako v Európe.

Prečo je to tak?
Je to dané tým, že v Afrike žijú ľudia nášho typu už veľmi dlho, zhruba 200-tisíc rokov. Za ten čas sa mutáciami nahromadila v populácii genetická variabilita, ktorá je podstatne väčšia ako v Európe. Aj tu žijú potomkovia Afričanov, pretože všetci dnes žijúci ľudia sú potomkami exulantov z Afriky. Naši predkovia Afriku opustili pred približne 60– až 70-tisíc rokmi a postupne sa rozšírili po všetkých kontinentoch. Migrovali a obsadili celé obývateľné teritórium Zeme. Navzájom sa však stretávali. Existuje jedno pekné talianske príslovie, ktoré hovorí, že keď sa ľudia stretávajú, tak občas vedú vojny, ale zvyčajne plodia deti. Osídľovanie planéty prebiehalo podľa tohto príslovia. Lenže do Európy sa dostala len malá podmnožina všetkých obyvateľov Afriky. A tí si so sebou priniesli len malú časť africkej genetickej pestrosti. Áno, odvtedy genetická rôznorodosť aj v Európe rástla, no stále zostáva oveľa menšia než v prípade africkej populácie.

V čom tkvie výnimočnosť v prípade Rómov?
Rómovia prišli do Európy pred zhruba 600 rokmi. Majú indický pôvod, doniesli si aj svoje indické gény a DNA. Keď vyrazili zo svojej pravlasti pred tisícročím, pomaly prechádzali rôznymi oblasťami, stretávali sa cestou s rôznorodými populáciami. Z týchto populácií preberali slová do svojej slovnej zásoby, vďaka čomu dokážu lingvisti povedať, kadiaľ asi išli. Keďže ani geneticky nezostali dokonale izolovaní, postupne zbierali aj nové gény, no aj napriek týmto malým cudzím prímesiam si do veľkej miery zachovali svoj indický genofond, čo sa dá analýzou DNA identifikovať.

Dánska spoločnosť Momondo natočila vlani jedno video. Vyspovedali ľudí z rôznych kútov sveta, rozprávali sa o ich pôvode, národnosti, o tom, aké národnosti nemajú radi. A potom im urobili test DNA. A zrazu Angličan, ktorý povedal, že nemá rád Nemecko, zistil, že má odtiaľ predkov. Prekvapení boli aj ďalší. Nachádzali príbuznosť s národmi, ktoré nenávideli. Iste, je to reklama, no predsa zaujímavá myšlienka. Naozaj je teda Európa väčší genetický mix, ako sú horliví národovci ochotní pripustiť?
Isteže je. Dá sa to vidieť aj u nás a ani netreba robiť analýzy DNA, stačí sa pozrieť na naše priezviská. Veď koľko priezvisk obyvateľov Slovenska má jasne neslovenský pôvod. Trebárs nemecký, ktorý súvisí napríklad s nemeckou kolonizáciou Spiša a iných oblastí Slovenska. Kežmarok sa ešte donedávna volal Käsemarkt, bolo to jednoznačne saské mesto, čo dnes už máloktorý Kežmarčan vie. Koľko priezvisk sa končí na -ič, teda na typicky chorvátsku koncovku. Koľko slovenských obcí má chorvátsky pôvod a sú dokladom ďalšej významnej kolonizácie. A ich potomkovia sa dnes považujú už väčšinou za Slovákov, svoju pôvodnú chorvátsku identitu stratili. Niektorí to možno vedia, ale mnohým ani nenapadne, alebo je im ľahostajné, že ich predkovia prišli z Chorvátska. Ešte dávnejšie, v stredoveku, sa odohrala valašská kolonizácia. Prebiehala z dnešného Rumunska po karpatských horstvách až na západnú Moravu, dnešné moravské Valašsko. Typicky slovenské ovčiarstvo a salašníctvo nie je slovenského pôvodu, pochádza z Rumunska, a rumunský pôvod majú aj írečito slovenské slová bača, žinčica, bryndza, fujara… Podobných kolonizácií bolo omnoho viac, hoci ak prebehli v prehistorických dobách, už o nich často nemáme spoľahlivé informácie. Takže nemôže byť prekvapujúce, že slovenské obyvateľstvo je premiešané. Názorným príkladom sú aj naši prezidenti. Zo štyroch doterajších slovenských prezidentov bol jeden nemeckého a jeden chorvátskeho pôvodu. Myslím si, že veľká časť Slovákov to vôbec nevie. A keď aj vie, tak im to, našťastie, neprekáža. Je to taký typický obraz Slovenska ako celku.

Ako sa robia podobné testy?
V našom laboratóriu sa zameriavame na dve molekuly DNA: na DNA chromozómu Y, ktorý sa prenáša z otca na syna, a na mitochondriálnu DNA, ktorú majú muži aj ženy, ale muži ju do ďalšej generácie neprenášajú. Každý ju má od svojej matky. A tá zas od svojej matky a takto sa prenáša z pokolenia na pokolenie. Analýza týchto dvoch molekúl DNA umožňuje vystopovať geografický pôvod predkov testovaného človeka.

Podľa Vladimíra Feráka, v DNA je v istom zmysle... Foto: Pravda, Robert Hüttner
genetik, Vladimír Ferák, vedec, veda, DNA, genetický výskum Podľa Vladimíra Feráka, v DNA je v istom zmysle slova zapísaná genetická história každého človeka. Každý si so sebou nesie archív mutácií, ktoré sa v minulosti odohrali.

Aké ste mali výsledky pri testoch Slovákov?
Vo väčšine prípadov pochádzala ich DNA z niektorého regiónu Európy. Zriedkavejšie nájdeme DNA, ktorá pochádza odinakiaľ, najčastejšie zo Stredného východu. Odtiaľ prišla totiž značná časť európskeho osídlenia v období neolitu, mladšej kamennej doby, spolu s poľnohospodár­stvom. Výnimočne nájdeme DNA zo Sibíri, ešte zriedkavejšie z východnej Ázie. To tiež nie je nič mimoriadne, keďže z histórie vieme o tatárskych, mongolských inváziách, ktoré Slovensko neobišli. Väčšina obyvateľov Slovenska má však svoje genetické korene v Európe a v jej najbližšom okolí.

Zažili ľudia u vás prekvapenia?
Mali sme prípad muža, ktorý na Róma vôbec nevyzeral, ale vyšla mu celkom jednoznačne indická kombinácia na chromozóme Y. Pamätám sa, ako som mu hovoril, že mu vyšlo niečo veľmi zaujímavé a nie celkom očakávané. A on sa opýtal, či mu vyšlo, že je Róm. Takže s tým nakoniec počítal.

Keď ľudia v dánskom videu zistili, že majú väzby práve s tou časťou sveta, ktorú nemajú radi, plakali. Jedna z účastníčok povedala, že takéto testy by mali byť povinné a potom by neexistoval extrémizmus a reči o čistej rase. Opäť, je naivné veriť slzám v reklame, ale môže mať podľa vás poznanie genetického pôvodu pre človeka katarzný účinok?
Som hlboko presvedčený o tom, že áno. Ľudí zaujímajú ich korene. Nemusia to byť analýzy DNA, často stačí ísť do matrík, sledovať záznamy a rekonštruovať rodokmeň. Ľudí zaujímajú predkovia, radi o nich získavajú informácie, hoci z ich poznania nemajú žiaden bezprostredný úžitok. Uspokojuje to však určitý druh zvedavosti. To je aj dôvod, prečo sa staráme o cintoríny, prečo píšeme kroniky, prečo nás ohromí, keď sa dozvieme o tom, že v nejakom storočí naši predkovia urobili niečo významné, aj keď to už s naším súčasným životom nemá nič spoločné. A keď človek zistí, že časť jeho predkov pochádzala z nejakej populácie, ku ktorej mal z iracionálnych dôvodov averziu, tak sa táto averzia neraz zmení na neutrálny pocit alebo dokonca na afinitu.

Na jednej prednáške ste prirovnali skúmanie DNA k pohľadu na hviezdy. Ako ste to mysleli?
Kedysi sa ľudia domnievali, že ich osud je zapísaný vo hviezdach, a teraz sa všetci domnievajú, že je zapísaný v DNA. V DNA je však osud človeka zapísaný len čiastočne. Pretože okrem našej DNA, ktorá ovplyvňuje naše telesné vlastnosti, naše správanie, naše zdravie, je tu ešte prostredie, v ktorom sme vychovávaní, v ktorom žijeme a ktoré nás formuluje prinajmenšom do tej istej miery ako naša DNA. A potom je tu ešte naša slobodná vôľa, ktorá nám v rámci obmedzenia daného génmi a prostredím umožňuje byť samými sebou.

Hovorili ste aj o tom, že keď sa pozeráme na hviezdy, nevidíme ich súčasný stav, ale minulosť. Je aj v našej DNA vidieť dávne udalosti?
Keď sa pozeráme na hviezdu, nevidíme to, ako táto hviezda vyzerá v súčasnosti. Možno už dokonca aj zanikla, lebo jej svetlo k nám letelo milióny rokov. Takisto, keď sa pozeráme na DNA, vidíme v nej mutácie, ktoré vznikli pred desiatkami, stovkami alebo tisíckami generácií. DNA, podobne ako hviezdy, ukazuje javy, ktoré nastali dávno v minulosti. A je fascinujúce, ako sa dá zo súčasnej DNA rekonštruovať to, v akej postupnosti a v akom čase jednotlivé mutácie nastávali. Pritom to bolo stovky alebo tisíce generácií dozadu. Toto nám umožňujú spomínané dve špecifické molekuly, DNA chromozómu Y a mitochondriálna DNA. Všetky ostatné molekuly DNA sa kombinujú, sú vždy akousi mozaikou úsekov otcovského a materského pôvodu. Ale tieto dve nie. Nikdy nie sú kombináciou úsekov pochádzajúcich od obidvoch rodičov, do ďalšej generácie sa vždy prenášajú ako celok len od jedného rodiča.

Čiže každý človek si so sebou nesie podrobné dáta o svojej genetickej histórii?
V DNA je naozaj v istom zmysle slova zapísaná genetická história každého človeka. Každý si so sebou nesie archív mutácií, ktoré sa v minulosti odohrali. V tomto momente by som rád upozornil na jednu vec. Keď ľudia dnes počujú slovo mutácia, tak sú podobne zdesení, ako keď sa v stredoveku povedalo – mor. Predstavujú si niečo hrôzostrašné, čo je pochopiteľné, pretože vedia, že mutácie zapríčiňujú dedičné ochorenia a súvisia s nádorovými ochoreniami. Lenže tieto negatívne javy spôsobuje iba nepatrná časť mutácií. Väčšina z nich nemá vôbec žiaden efekt. Jednoducho iba nastanú, ale nijako sa neprejavia, odhaliť ich môžeme len analýzou DNA. A to je všetko. To je preto, lebo veľká časť DNA nemá kódovaciu funkciu.

Pred pár rokmi robila Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave genetický výskum, na ktorom ste sa podieľali aj vy. Čo jeho výsledky naznačujú o pôvode obyvateľov Slovenska?
Ľudí môžeme rozdeliť do špeciálnych haploskupín podľa kombinácií mutácií na spomínaných molekulách, teda na DNA chromozómu Y a mitochondriálnej DNA. V Európe je zhruba desať hlavných haploskupín. Zistili sme, že ich rozloženie je na Slovensku približne rovnaké ako v Česku, Rakúsku a v iných stredoeurópskych populáciách, sú len mierne odlišnosti. Zaujímavé je, že je to rovnaké aj v Maďarsku. O haploskupinách vieme povedať, kedy a kde vznikli. Veľká časť haploskupín, ktoré sme identifikovali u obyvateľov Slovenska, vznikla v Európe, a podstatná časť z nich vznikla ešte v paleolite, čiže v staršej kamennej dobe – v dobe vzdialenej vyše 10-tisíc rokov.

Lovci a zberači? Ľudia, ktorí žili ešte pred neolitom a príchodom poľnohospodárstva?
Lenže istá časť génov sem prišla aj s neolitickými poľnohospodármi, ktorí pred 10-tisíc rokmi začali kolonizovať Európu. Neolit sa začal na Strednom východe, kde človek začal pestovať obilie a zdomácňovať ovce, kozy a iné hospodárske zvieratá. Poľnohospodárstvo sa postupne odtiaľ šírilo všetkými smermi. V Európe na Balkán, potom predovšetkým po povodí Dunaja smerom k nám a ďalej na západ a na sever. Neolitická kultúra sa šírila rýchlosťou priemerne asi 1 kilometer za rok. Tých 5 000 kilometrov vzdialenosti od úžin Bosporu až po Škandináviu prekonala zhruba za 5 000 rokov.

A koľko percent zanechali v génoch Stredoeurópanov neolitickí ľudia a koľko zostalo po paleolitických lovcoch a zberačoch?
Donedávna prevládal medzi genetikmi názor, že azda až 80 percent Stredoeurópanov má genetické korene v paleolite a len zvyšných 20 percent je neolitického alebo ešte mladšieho pôvodu. Novšie výsledky toto číslo korigujú smerom dolu, je to teda menej než 80 percent, ale presné číslo si dnes nikto netrúfa vysloviť. Čo znamená, že do Európy sa šírila najmä neolitická kultúra a len v menšej miere ľudia, jej nositelia.

Nebolo to tak, že neolitickí ľudia vytlačili lovcov a zberačov?
Vytlačili, ale iba čiastočne. Z veľkej časti sa šírila len kultúra. Teda paleolitickí lovci a zberači sa učili poľnohospodárstvo od neolitických prisťahovalcov.

Čo na to historici a archeológovia?
Narazilo to na dosť veľký nesúhlas, čo príliš neprekvapuje, pretože archeológia má iba obmedzené možnosti študovať dávne ľudské populácie, ona študuje dávne kultúry. Je pravda, že počas posledných zhruba 10 rokov sa urobilo podstatne viac výskumov tohto typu a percento neolitických a paleolitických predkov v ich výsledkoch kolíše. No v každom výskume vychádza, že my Stredoeurópania sme viac potomkami paleolitických obyvateľov Európy ako neolitických prišelcov. A to je zaujímavé a nové. Toto archeológovia a historici nepredpokladali. Ukazuje sa, že neolitickí ľudia väčšinou nevyhubili svojich paleolitických predchodcov, čo im iste slúži ku cti. Skôr ich naučili obrábať polia, chovať zvieratá. Toto je v rozpore so štandardnou predstavou archeológov. Azda ich trochu mätie, že ide o výsledok získaný nie štúdiom dávnych populácií, ale štúdiom DNA súčasných ľudí. Domnievam sa, že k vzájomnému porozumeniu pomôže nedávna mimoriadna inovácia v genetickej technológii. Iba posledných pár rokov dokážu genetici s vysokou presnosťou analyzovať DNA z veľmi starých kostrových pozostatkov, a už sa do tejto práce aj pustili. Na tomto poli sa stretávajú s archeológmi, od ktorých získavajú kostrové pozostatky z archeologických nálezísk.

A čo zistili? Ladí to s teóriou, že sa počas neolitu do Európy šírila viac kultúra?
Ukazuje sa, že to veľmi pekne sedí s výsledkami, ktoré sa dosiahli na základe analýzy DNA súčasne žijúcich ľudí. Teraz sa roztrhlo vrece s publikáciami na témy – DNA z neolitického pohrebiska, z paleolitických nálezov. Všetko sú to zatiaľ práce založené na analýze troch, desiatich, pätnástich jedincov, ale nepochybujem o tom, že o desať rokov ich budú analyzované stovky, ak nie tisíce. A určite aj zo Slovenska, kde sa našlo veľa kostrových nálezov z neolitu. Som veľmi zvedavý na výsledok. Je to otvorená oblasť s vysokým potenciálom povedať rozhodujúce slovo o tom, ako prebiehalo osídlenie Európy.

Stále hovoríme o Stredoeurópanoch. Už ste spomenuli Maďarov, sú si teda so Slovákmi geneticky podobní?
Zapadajú do genetického obrazu strednej Európy. Vôbec to nezodpovedá predstave, že sem prišli z diaľky z ázijských stepí. Je to možno prekvapujúce, no znamená to, že ich neprišlo vôbec veľa. Iba mocensky ovládli svoje súčasné teritórium a postupne jeho obyvateľstvo maďarizovali. Myslím si, že takto prebiehala väčšina expanzií. Prišla nejaká vojenská skupina, ktorá niečo ovládla, najprv vojensky, potom politicky, hospodársky a napokon aj kultúrne.

DNA podobne ako hviezdy, ukazuje javy, ktoré nastali dávno v minulosti.
Vladimír Ferák, genetik

Mohli by ste uviesť príklad?
Keď Arabi vyrazili na svojich kvalitných koňoch z Arabského polostrova s Koránom v ruke, neobsadili ten rozľahlý svet, ktorý je dnes arabizovaný, aj geneticky. Napríklad Maghreb, severné pobrežie Afriky. Oni ho iba mocensky ovládli. Tunisan vám nepovie, že je Tunisan. Povie, že je Arab. Správa sa ako Arab, modlí sa ako Arab, rozpráva po arabsky. Má arabskú identitu. No v skutočnosti je len mentálny potomok Arabov z arabskej púšte, nie je ich genetickým potomkom. A moja predstava je, že takto to bolo aj so Slovanmi. Keď sem prišli, tak len slovanizovali Markomanov a Kvádov, ktorí tu žili predtým.

Naznačujete, že to bolo podobné ako s poľnohospodár­stvom v neolite?
Určite sa nejakí ľudia sťahovali. No nepredpokladám, že keď sem prišli Slovania, tak vyhubili všetkých tých, čo tu žili predtým. A ani ich nemali kam vyhnať. Veď všetko už bolo obsadené. Nám sa iba zdá, že vtedy žilo málo ľudí, že priestoru bolo dosť. Žilo ich tu však akurát toľko, koľko ich pri vtedajšej technológii dokázala uživiť zem. Inak by ľudia neboli vytlačení až do nehostinnej Arktídy alebo na Sibír, ak by tu bolo dosť pôdy pre každého. Ale toto je iba môj pohľad na vec a asi by som nenašiel porozumenie u väčšiny archeológov. Tí sú zväčša presvedčení, že keď sa niekde rozšírila určitá kultúra, museli sa s ňou nutne rozšíriť aj ľudia, jej nositelia. No nemuseli. Americká kultúra sa dnes rozširuje po celej Európe a netreba tu na to ani jedného Američana, ale teraz, samozrejme, trochu žartujem.

Takže národná alebo skôr kultúrna identita môže byť prchavá. Maďarský historik József Demmel napísal knihu Panslávi v kaštieli, kde používa pojem slovenská šľachta. A vysvetľuje, že časť uhorskej šľachty bola v skutočnosti slovenská. Na začiatku sme sa bavili o tom, aké široké máme korene. Ale zároveň asi nesmieme byť skrčení…
Samozrejme. Ale uvediem ešte jeden príklad. Predstavte si, žeby v roku 1918 nevzniklo Československo. Žeby pokračovalo Rakúsko-Uhorsko. Takýto experiment našťastie nebol vykonaný, no s veľkou pravdepodobnosťou by dnes, po 100 rokoch, žiadni Slováci neexistovali. Všetci by sme boli už pravdepodobne Maďari. Žili by sme tu presne tak ako teraz, ale všetci by sme sa považovali za Maďarov. Isteže, s istotou to povedať neviem, ale príkladov takmer zaniknutých a zabudnutých národov je v Európe aj inde veľa. Spomeňme si napríklad na Lužických Srbov.

Vráťme sa ešte do neolitu. Historik Yuval Noah Harari v knihe Sapiens píše, že práve poľnohospodárstvo a usadenie sa viedlo k zhoršeniu zdravia ľudí. Mohlo to byť tak?
Je to pravdepodobné z viacerých dôvodov. Nielen preto, že ľudia prešli na jednotvárnejšiu stravu. V Európe sa zhruba stonásobne zvýšila populačná hustota pri prechode z paleolitu na neolit, čo je obrovský nárast. Ľudia žili omnoho hustejšie v osadách a postupne v mestách, čo zvýšilo možnosť šírenia infekčných ochorení. Žili v blízkom kontakte s hospodárskymi zvieratami, kravami, ošípanými, čo zasa zvýšilo riziko nákazy parazitickými ochoreniami. Neolitickí ľudia boli nižší, mali aj horšiu telesnú stavbu a dožívali sa priemerne nižšieho veku ako ich paleolitickí predchodcovia.

Dokážu genetici vystopovať aj takéto zmeny v zdraví?
Dajú sa identifikovať mnohé gény, ktoré majú súvislosť so zdravím, ale na to je potrebné vyšetriť veľké množstvo jedincov a urobiť obrovské množstvo analýz. Čo je ešte stále veľmi drahé. I keď je to dnes rádovo lacnejšie ako pred rokmi a metódy analýzy DNA sa vyvíjajú neobyčajne rýchlo. Keď sa robilo prvé sekvenovanie ľudského genómu, stálo to tri miliardy dolárov a trvalo 12 rokov. Dnes to stojí iba približne 10-tisíc dolárov a trvá to týždeň. A stále sa to zrýchľuje a zlacňuje. Navyše boli vyvinuté už spomínané metódy analýzy DNA z veľmi starých kostrových pozostatkov. Takže môžeme očakávať v dohľadnej dobe záplavu informácií o tom, aký bol genetický zdravotný stav paleolitických a neolitických ľudí. Zatiaľ však jasnú a ucelenú predstavu nemáme.

Aj vo vyššom veku je Vladimír Ferák stále... Foto: Robert Hüttner, Pravda
genetik, Vladimír Ferák, vedec, veda, DNA, genetický výskum, laboratórium Aj vo vyššom veku je Vladimír Ferák stále aktívny a už viac ako 25 rokov pôsobí ako súdny znalec v odbore genetika v odvetní analýza DNA.

Ako to bolo s neandertálcami. Je možné, že nevyhynuli, ale ďalej "žijú” v malej časti našich génov?
Ešte pred desiatimi rokmi sa všeobecne predpokladalo, že neandertálci vyhynuli (stalo sa tak pred približne 30-tisíc rokmi) bez toho, žeby zanechali nejaké stopy v genofonde ľudí typu Homo sapiens. Najväčší odborník na analýzu archaickej DNA Svante Pääbo, ktorý pracuje v Lipsku, totiž stanovil okolo roku 2000 sekvenciu mitochondriálnej DNA neandertálca. Zhodou okolností to bol prvý neandertálec, objavený koncom 19. storočia v Neanderovom údolí v Nemecku, podľa ktorého bol tento druh pračloveka pomenovaný. Pääbo so svojimi spolupracovníkmi analyzoval neskôr aj ďalšie nálezy a zistil, že neandertálska mitochondriálna DNA sa celkom jednoznačne líši od DNA súčasného človeka. Na základe toho usúdil, že neandertálci sa s ľuďmi nášho typu nekrížili. A ak aj áno, nezachovala sa žiadna stopa. Potom sa im však podarilo stanoviť veľmi kvalitnú sekvenciu takmer celej neandertálskej DNA, nielen mitochondriálnej. Ukázalo sa, že DNA Európanov a iných obyvateľov sveta s výnimkou Afričanov obsahuje asi dve až štyri percentá neandertálskej DNA.

Prečo sa u Afričanov nenašla?
Neandertálci v Afrike nikdy nežili. Príslušníci nášho druhu sa mohli s nimi krížiť zhruba v tom čase, keď opúšťali Afriku, niekde v oblasti Stredného východu, kadiaľ museli predkovia dnešných obyvateľov všetkých kontinentov (okrem Afriky) prejsť. Dnešné odhady hovoria o dvoch až štyroch percentách neandertálskej DNA v genóme súčasných ľudí. Čo nie je vôbec zanedbateľná časť.

Okrem ryšavých vlasov, tmavej pokožky sa v prípade neandertálcov spomína ešte aj gén, ktorý je dôležitý pre schopnosť reči. Vedeli rozprávať?
Pravdepodobne áno. Nepoznáme všetky gény, ktoré sú potrebné pre artikulovanú reč, ale je identifikovaný prinajmenšom jeden, volá sa FOXP2. Ľudia, ktorí majú tento gén zmutovaný, majú vážne problémy s rečou. Našlo sa ich málo, iba zhruba desať. Sú to normálni inteligentní ľudia, ale majú veľké problémy s rečou – s formulovaním slov, viet. Gén FOXP2 majú všetky cicavce a je zaujímavé, že tento ľudský gén má pri porovnaní so šimpanzom asi osem rozdielov, no pri porovnaní šimpanza s takými vzdialenými druhmi, ako je myš alebo slon, sú odlišnosti minimálne. Teda vo vývojovej línii od spoločného predka človeka a šimpanza k človeku sa tento gén veľmi výrazne zmenil. No a u neandertálca sa našiel tento gén v rovnakej forme, ako ho poznáme u dnešného človeka, čo naznačuje, že neandertálec zrejme vedel rozprávať. Navyše sa u neandertálca našla aj jazylka, kosť, ktorá je nutná na to, aby bol človek schopný artikulovanej reči.

Okrem neandertálca žili na Zemi súčasne aj takzvaní denisovania, z ktorých nemáme zachované celé kostry, ale zlomky kostí sa našli v jaskyni Denisova v Rusku. Boli aj ďalší?
Ešte pred 30-tisíc rokmi žilo na Zemi súčasne viac zástupcov rodu Homo. Okrem ľudí dnešného typu to boli neandertálci, spomínaní denisovania, potom ešte maličkí ľudia na ostrove Flores (v Indonézii) a dokonca to vyzerá tak, že vo východnej Ázii žil ešte nejaký iný druh, z ktorého sa zatiaľ nenašli kostrové pozostatky, iba stopy v našej DNA. Takže dokopy žilo na Zemi súčasne azda až päť druhov alebo veľmi blízkych poddruhov a väčšina genetikov aj antropológov sa prikláňa k názoru, že medzi nimi dochádzalo ku kríženiu. A tak si vlastne v našej DNA nesieme aj úseky neandertálskej, aj denisovanskej a možno aj nejakej inej DNA.

Znamená to výhodu?
Je možné, že ľudia, ktorí mali tieto úseky DNA, mali väčšiu šancu prežiť. Uplatňovala sa darwinovská evolúcia a selekcia. Takže môžeme byť vďační našim predkom za to, že sa krížili s inými typmi ľudí, možno to bol kľúč k nášmu evolučnému úspechu. Takto sa to dnes medzi antropológmi interpretuje. Všetko je to však zatiaľ založené na slabých dôkazoch, treba počkať, až bude k dispozícii analýza väčšieho počtu kostrových pozostatkov. Čo určite bude. Je to zaujímavá oblasť, na ktorú každý rád uvoľní peniaze, aj keď tento výskum nemá žiadny bezprostredný a praktický efekt. Ale z evolučného a zo spoločenského hľadiska je to výsledok, ktorý každého zaujíma.

Komu patrí najstaršia izolovaná ľudská DNA, ktorá je stará 400-tisíc rokov a pochádza zo Španielska? Je to denisovan?
Tak vyznievali prvé analýzy DNA. Dnes však prevláda názor, že je to nakoniec asi neandertálec, ale priznám sa, že neviem, či je to uzavreté. V každom prípade je veľmi zaujímavé, že sa vôbec podarilo stanoviť sekvenciu DNA z tak veľmi starej kosti. To by pred pár rokmi nebol nikto očakával. Svante Pääbo je naozaj kúzelník, nechápem, ako to dokáže.

Ako je možné, že pri skúmaní DNA všetkých súčasne žijúcich ľudí vedci dospejú vždy k jednej žene – mitochondriálnej Eve, ktorá žila niekde vo východnej Afrike?
Ak porovnáme dvoch súrodencov, zistíme, že obidvaja zdedili po svojej matke svoju mitochondriálnu DNA. Ak by sme porovnávali vzdialených príbuzných, našli by sme v minulej generácii vždy konkrétnu ženu, od ktorej majú obidvaja zdedenú mitochondriálnu DNA. Ak by sme vzali akúkoľvek skupinu dnes žijúcich ľudí, vždy nájdeme kdesi v minulosti niekoho, určitú ženu, od ktorej všetci zdedili svoju mitochondriálnu DNA. Takto môžeme sledovať línie až do najhlbšej minulosti k spoločnej mitochondriálnej pramatke.

Čo o nej vieme okrem toho, že žila asi pred 150-tisíc rokmi?
Hoci ju genetici nazývajú mitochondriálna Eva, jej výzor sa výrazne odlišoval od biblickej Evy (smeje sa). Podstatnejší rozdiel je v tom, že kým biblická Eva bola, aspoň podľa Biblie, jediná žena, ktorá vtedy žila, mitochondriálna Eva nie. Spolu s ňou žilo na svete množstvo iných žien, ich mitochondriálna DNA sa však dodnes nezachovala, hoci iné úseky ich DNA sa, samozrejme, mohli zachovať.

Dá sa pomocou analýzy DNA vystopovať aj Adam?
Áno, treba však podobný postup použiť na analýzu DNA chromozómu Y. Tento Adam mal však tú smolu, alebo šťastie, že nikdy nestretol mitochondriálnu Evu. Žil síce takisto v Afrike ako ona, tiež kdesi pod Kilimandžárom, no žil mnoho desaťtisíc rokov bližšie k nám než Eva. Takže títo dvaja naši predkovia nežili v rajskej záhrade pod Araratom, ako biblický Adam s Evou, ale v nevľúdnej africkej savane – a nikdy sa nestretli.

Vladimír Ferák (1938)

  • genetik
  • zakladateľ metódy identifikácie pomocou DNA v bývalom Československu, za čo získal cenu Forensica Magna od Česko-Slovenskej spoločnosti pre forenznú genetiku.
  • Vyše 25 rokov pôsobí ako súdny znalec v odbore genetika v odvetví analýza DNA.
  • Je členom Európskej spoločnosti pre genetiku človeka, tiež Medzinárodnej spoločnosti pre forenznú genetiku, Organizácie pre štúdium ľudského genómu a ďalších odborných organizácií.
  • Spolu s Jánom Matúškom a so Zdenom Červenákom pôsobí v spoločnosti GHC GENETICS SK.
  • Dve funkčné obdobia bol dekanom Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
genetik, Vladimír Ferák, vedec, veda, DNA, genetický výskum
Autor: Pravda,Robert Hüttner

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ