Ako sa rozplynul sen o dvojdomčeku

S verejnou ponukou zriadiť „dvojdomček“ ako nový model spolužitia prišiel ešte v novembri 1991, po takmer celoročných rokovaniach národných reprezentácií, Petr Pithart, v tom čase predseda českej vlády. Išlo by vlastne o zmenu unitárneho štátu na dualistický, o prechod na dvojštátie, v čomsi sa ponášajúce na rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1876. Pithartov náprotivok, vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský, zareagoval pozitívne, pochopil to ako ponuku dohodnúť sa na voľnejšom štátoprávnom usporiadaní.

Pripomeňme si, že prezidentom Českej a Slovenskej federatívnej republiky (tak sa vtedy oficiálne volala, skrátene ČSFR) bol stále Václav Havel, predsedom federálnej vlády „pražský“ Slovák Marián Čalfa a ministrom financií Václav Klaus, predseda pravicovej ODS, ktorá sa stala najsilnejšou politickou stranou v Česku. Klausa koncept „dvojdomčeka“ doslova pobúril. „Je to konfederatívny výmysel jeho projektanta, s ktorým sa nestotožňuje väčšina občanov v Česku,“ vyhlásil. Havel, naopak, nový prístup k štátoprávnym problémom podporil. Vyjadril sa aj v prospech štátnej zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou, s touto myšlienkou vyšiel ako prvý Ján Čarnogurský. Mimochodom, podobná zmluva sa pred 150 rokmi stala právnym základom pre nové, autonómne postavenie Uhorska v rámci podunajskej ríše.

Lenže to, čo pred pol druha storočím stačilo uhorskej opozícii v rakúskej monarchii a ešte v roku 1990 by zrejme bolo vyhovovalo aj slovenskej opozícii v Československu, na prelome rokov 1991/1992 už ju vonkoncom neuspokojovalo. Bývalý federalista Vladimír Mečiar, ktorý po páde svojej prvej vlády budoval silné opozičné hnutie (HZDS), sa v priebehu pol roka stal horlivým stúpencom konfederácie. Najprv dovŕšenie štátnej suverenity Slovenskej republiky i Českej republiky, prijatie ústav SR i ČR, až potom uzavretie štátnej zmluvy medzi nimi a vytvorenie „strešných“ orgánov nad nimi, takéto malo byť podľa neho poradie nadchádzajúcich krokov.

A kto by teda stál pri kormidle česko-slovenskej konfederácie? „Prezidenti oboch republík by boli zároveň prezidentom a viceprezidentom konfederácie a v ďalšom období by sa vymenili,“ vysvetľoval líder HZDS zvedavým novinárom. „Výkonná moc by bola tvorená podľa zásady jedna k jednej. To znamená, že by sa v nej zlučovali dva štáty, a nie dve tretiny a jedna tretina obyvateľstva (súštátia).“

Mečiarovu víziu Praha spočiatku nebrala vážne. Medzitým sa však v oboch národných parlamentoch posilnili opozičné strany, na Slovensku najmä HZDS a v Česku ODS. Obe národné vlády sa stávali menšinovými, na Slovensku časť poslancov vládneho KDH sa priklonila zjavne na stranu opozície. A tak vládne koalície horúčkovito hľadali kompromis, aby problém vnútorného usporiadania štátu vyriešili ešte pred parlamentnými voľbami, ktoré pripadali na začiatok júna 1992.

Pretrvávali najmä spory o tom, či štátna zmluva bude záväzným právnym dokumentom, alebo len politickou deklaráciou, a najmä – kto ju uzavrie. Ak republiky, čo navrhovala slovenská strana, tak sa stane medzištátnou zmluvou so všetkými dôsledkami, ak nie, tak vnútroštátnou. Až 10. januára 1992 sa zástupcovia Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady dohodli v Prahe na šalamúnskom riešení, že zmluvu uzavrú síce republiky, ale budú zastúpené svojimi národnými radami, a teda nie vládami či prezidentmi, ako to býva v prípade medzinárodných dohôd.

Koncom januára schválilo predsedníctvo SNR komisiu, ktorá mala pracovať s komisiou ČNR na návrhu štátnej zmluvy. Obe viedli predsedovia národných rád, František Mikloško za slovenskú stranu a Dagmar Burešová za českú. V komisiách boli vládni aj opoziční poslanci, právnymi názormi sa líšili aj prizvaní experti. Rokovať začali 3. februára 1992 v osade Milovy pri obci Sněžné, asi 60 km severne od Brna. V tom týždni sa tam vystriedali aj viacerí členovia troch vlád – dvoch národných i spoločnej federálnej. V sobotu 8. februára bol návrh dohody s prívlastkom Milovská na svete. Okrem preambuly obsahovala 4 hlavy a 35 článkov na 14 stranách textu. Jablkom sváru bol a zostal článok o kompetenciách.

Milovy chválené i zatracované

Aj pred rakúsko-uhorským vyrovnaním sa najdlhšie a najbúrlivejšie diskutovalo o tom, čo zostane v spoločnej správe ríše a čo bude vo výlučnej kompetencii Pešti. Nakoniec sa dohodlo, že obe časti monarchie budú mať spoločnú – okrem panovníka – valutu, zahraničnú službu a armádu. Uhorskí zástupcovia sa s rakúskymi kolegami dlho preli o rezort diplomacie, aby aj Pešť mohla samostatne rozvíjať medzinárodné vzťahy, a bojovali aj za vlastnú, uhorskú národnú banku. Viedeň však v tomto ohľade odmietla ustúpiť. To už by nebol dualizmus, ale konfederácia alebo únia, namietal ministerský predseda Richard Belcredi a neskôr i jeho nástupca Fridrich Beust, ktorý bol voči Maďarom ešte ústretovejší.

Komisia SNR cestovala do Milov s vlastným návrhom zmluvy, ktorý schválilo predsedníctvo Rady. Už on bol istým kompromisom, lebo väčšinu vo vtedajšom vedení národného parlamentu tvorili federalisti, a nie stúpenci voľnejšieho zväzku oboch republík. Článok o vonkajších vzťahoch mal v tomto pôvodnom slovenskom návrhu inú podobu ako vo výslednom milovskom. Predpokladal zachovanie „práva oboch republík na samostatné zahraničné vzťahy v súlade so zahraničnou politikou spoločného štátu, na uzatváranie medzinárodných zmlúv vo svojom mene“ atď.

Druhým kameňom úrazu bola záležitosť s národnou bankou. Návrh dohody z dielne vedenia SNR počítal s tým, že popri ústrednej ceduľovej banke spoločného štátu vznikne aj ústredná banka pre Slovenskú republiku a ústredná banka pre Česku republiku ako právne subjekty. V dohode z Milov nič také nenájdeme. Podľa popredného odborníka na dejiny česko-slovenských vzťahov profesora Jana Rychlíka z Karlovej univerzity slovenské požiadavky na vlastnú zahraničnú politiku, čiže na medzinárodnoprávnu subjektivitu a na samostatnú emisnú politiku, nemohli prejsť. Prečo nie? „Nie preto, že by ich česká reprezentácia nebola ochotná poskytnúť,“ odpovedá, „ale preto, že ich ani poskytnúť nemohla, boli totiž zásadne nezlučiteľné s existenciou Československa.“

Členovia vedenia SNR však po návrate komisie z Milov porovnávali dosiahnutú dohodu s návrhom, ktorý schválili pred dvomi týždňami a mnohí boli rozčarovaní. „Odlišnosti boli nemalé,“ spomína spisovateľ Anton Hykisch, vtedy člen predsedníctva Národnej rady za KDH. „Ferko Mikloško a Ivan Čarnogurský ako vedúci našej delegácie boli očividne rozrušení a podráždení. Nespočetne veľakrát nám opakovali, že inak to nešlo. To, čo priniesli z Milov, je maximum, čo sa dalo dosiahnuť.“ V stredu 12. februára 1992 sa v 20-člennom predsedníctve SNR hlasovalo o Milovskej dohode.

Desiati boli za ňu a desiati proti, rozhodol teda jediný hlas, ale v konečnom dôsledku to znamenalo, že vedenie slovenského parlamentu dohodu neschválilo. Pozorovatelia si všimli, že proti boli nielen opoziční, ale aj niekoľkí koaliční poslanci – z ODÚ-VPN podpredseda Národnej rady Milan Zemko a štyria z KDH Vladimír Kmeť, František Javorský, Ján Klepáč a Anton Hykisch.

Na druhý deň sa k dohode vyjadrilo aj vedenie českého národného parlamentu. Prijalo ju ako východisko pre rokovanie predsedníctiev oboch národných rád o konečnom znení štátnej zmluvy. Na tieto rozdielne stanoviská zareagovali kľúčoví politici v Prahe i v Bratislave. Premiér Čarnogurský označil dohodu za dobrý kompromis a varoval, že výsledkom jej neprijatia môže byť rozdelenie spoločného štátu. Vodca opozície Mečiar najprv zapochyboval, či sa v Milovách vôbec dohodlo uzavretie štátnej zmluvy, a vzápätí účelovo prestrelil, keď vyhlásil, že „vrhá nás to späť do situácie z roku 1960“. Na vysvetlenie: práve v roku 1960 prijal parlament ČSR „socialistickú“ ústavu, ktorá na minimum obmedzila beztak skromné právomoci slovenských národných orgánov.

Dosiahnutú dohodu však verejne kritizovali aj niektorí priami účastníci milovského rokovania. Napríklad Ľubomír Fogaš zo Strany demokratickej ľavice vyhlásil, že dokument „na 90 percent kopíruje súčasný ústavný stav“ a že všetky pozmeňujúce návrhy SDĽ boli odmietnuté. Na českej strane predseda ODA Jan Kalvoda, známy svojimi protislovenskými výpadmi, neskrýval škodoradosť nad rozdielnymi postojmi predsedníctiev SNR a ČNR. „Dúfam, že to znamená definitívnu smrť pojmu štátna zmluva,“ povedal. To bolo v čase, keď predseda Kresťanskodemo­kratickej strany Václav Benda vyhlasoval: „Ak by na Slovensku v najbližších voľbách zvíťazila ľavica, dali by sme prednosť rozpadu štátu.“

V piatok 14. februára išli Mikloško s Burešovou informovať o situácii prezidenta Havla do Lán. Burešová navrhovala odložiť ďalšie rokovania o štátoprávnom usporiadaní na obdobie po parlamentných voľbách, Mikloško sa ešte nevzdával, chcel počkať, kým sa k Milovám vyjadrí širšie vedenie KDH a potom aj plénum SNR. Havel odkázal prostredníctvom svojho hovorcu, že „kým sa rokuje, tak je optimistom“.

Mimoriadna Rada KDH však nezaujala k Milovskej dohode jednotné stanovisko, naopak, len urýchlila rozkol vo vedení hnutia (odštiepenci na čele s Klepáčom čoskoro vytvorili SKDH). V pondelok 24. februára sa zišla Národná rada, na ktorej Mikloško predniesol poslancom informáciu o rokovaní v Milovách a o hlasovaní v predsedníctve SNR. Prizýval neunáhliť sa a navrhol, aby sa poslanecké kluby vyjadrili k dohode do 2. marca. Nasledujúca diskusia však ukázala, že jednotlivé názorové prúdy v parlamente sa už vyhranili a nemajú čo zvažovať. „Túto zmluvu nebudeme podporovať,“ oznámil Jozef Moravčík rozhodnutie Mečiarovho hnutia. Moravčík bol účastníkom milovského stretnutia a Ivan Čarnogurský si nepamätal, žeby tam zaujal také jednoznačne odmietavé stanovisko. „Vzniesol vážne výhrady, ale zmluvu ako celok tam odmietla iba SNS,“ tvrdil.

Na zasadnutí Národnej rady neprijateľnosť Milovskej dohody pre HZDS však potvrdil aj Milan Sečanský. „Otvára možnosti na oslabenie už predtým dohodnutých kompetencií republík,“ povedal. „Jej konštrukcia vyhovuje len časti slovenskej vládnej koalície, ale nie požiadavkám väčšiny slovenského národa.“

Anton Hrnko zo SNS zašiel v kritike oveľa ďalej: „Táto zmluva pripomína zmluvy, ktoré Washington podpisoval s indiánskymi kmeňmi, a nie zmluvy, ktoré by boli hodné našej vyše tisícročnej právnej tradície.“

„Je to zmluva ľudu dvoch republík o vôli žiť v spoločnom štáte,“ namietal Martin Porubjak z ODÚ-VPN. „Ísť ďalej znamená už len rozpad štátu. Nemožno hovoriť jedným dychom o spoločnom štáte a zároveň presadzovať plnú medzinárodnú suverenitu a plné výkonné moci (pre republiky).“ „Hovoríte, že je to nezlučiteľné s medzinárodno­právnou subjektivitou Slovenska,“ odpovedal Augustín M. Húska. „No tak neprijímame takýto spoločný štát, ponúkame spolok štátov.“ Čiže, inými slovami – konfederáciu. Peter Weiss z SDĽ sa vzápätí postavil proti pokusom rozbíjať spoločný štát a vyslovil sa za „dovŕšenie federácie, ktoré povedie k posilneniu oboch národných identít“.

Lenže federácii v akejkoľvek podobe už zvonil umieračik.

Rozdeľme sa v pokoji

Spisovateľ Vladimír Mináč práve v tom čase písal do denníka Koridor burcujúce slová: „Pre nás je právo nad všetkými právami – to je naša zvrchovanosť. Pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je ústava slobodnej Slovenskej republiky!“ A Roman Kaliský z tej istej tlačovej tribúny národno-vlasteneckých síl zvolával matičné zhromaždenie na 11. marca 1992 s týmto programom: „Príďme a povedzme sebe aj im: Zbohom, federácia, dosť bolo, rozdeľme sa v pokoji!“

Podľa svedectva reportérov Pravdy ľudia „po dlhšom čase opäť zaplnili bratislavské námestie“. Kým rečník na tribúne upozorňoval, že „na federáciu treba dvoch, a my tým druhým nebudeme“, dav mu odpovedal posmešným skandovaním „Samostatné Česko!“

Je príznačné, že v ten istý deň sa predsedníctva SNR a ČNR dohodli na prerušení série rokovaní národných politických reprezentácií o štátoprávnom usporiadaní. Dokument z Milov putoval do trezorov a s ním aj sen o česko-slovenskom dvojdomčeku. O ďalšom osude federácie mali rozhodnúť až parlamenty zvolené v júnových voľbách. Ako asi rozhodnú, o tom už mohli vedieť Klaus a Mečiar, ktorí tajne rokovali od januára 1992. Vyplýva to zo zistení českých bádateľov Vladimíra Srba a Tomáša Veselého. Tvrdia, že rozdelenie štátu bolo vďaka tomu pripravené už pred parlamentnými voľbami.

Politická mapa Európy sa vtedy menila z mesiaca na mesiac, štáty sa množili delením a historický čas doslova cválal. Mečiarovi to akoby nestačilo a snažil sa udalosti ešte popohnať. Lebo čo ak sa „okienko“ dočasne otvorené pre vznik nových štátov znovu zavrie? „Suverenitu dosiaľ nevyhlásili len Srbi, Česi a Slováci,“ pripomínal na jednom z predvolebných zhromaždení HZDS.

Výskumy verejnej mienky však ukazovali, že väčšina občanov oboch republík je stále za uchovanie spoločného štátu. „To konštatovanie však znamená len toľko, že väčšina v oboch republikách bola proti úplnému rozdeleniu,“ myslí si profesor Rychlík, „inak tento výsledok nedával možnosť Československo reálne udržať, lebo medzi Čechmi a Slovákmi sa nedal dosiahnuť konsenzus o tom, ako by mal ten spoločný štát vyzerať. Na tom nemohlo nič zmeniť ani referendum.“

Napriek tomu diskusie o konfederácii, únii či dvojdomčeku z konca zimy a z predjaria 1992 sa ešte raz môžu zísť. Čo my dnes vieme, čo sa stane s rozkolísanou Európou a svetom v budúcnosti a či Slovensku nebude treba súčasnú nadštandardnú spoluprácu s Českom inštitucionalizovať aj štátoprávne? Napokon, vari pripravovaná dohoda o spoločnej ochrane vzdušného priestoru nad Českom i Slovenskom nemá už znaky úniovej spolupráce? Tentoraz to však pôjde zdola, bude to z vôle a v záujme dvoch suverénnych štátov.