Ťažký život s bremenom slušnosti

Helena Dvořáková, Pravda | 23.02.2017 07:00
kresba, večera, rande Foto:
Mravy vraj upadajú, sme čoraz neokrôchanejší. Pravidlá slušného správania platia síce stále, ale za ich porušovanie sa pokuta neplatí a srdce pre ne nikoho nebolí. Vytratí sa teda noblesa? Na pomoc prichádza aj knižka Nie som barbar s podtitulom Etiketa pre každého. Zaujíma to ešte niekoho? Dá sa slušnosti naučiť?

V časoch rovnostárstva panovala smiešna etiketa: keď mal napríklad vojsť do dverí nejaký papaláš a zároveň vchádzala dáma, prednosť dostal funkcionár. Stalo sa mi na rôznych podujatiach, kde som bola ako novinárka, že som sa pchala do dverí prvá, ale odtisli ma, lebo prvý musel ísť nejaký funkcionár. Bolo to však skôr smiešne než barbarské, tak na pokrútenie hlavou. Inak, ľudia mali vo väčšine z domu poriadnu výchovu, pozdravovali, správali sa slušne. Nehovorilo sa tak hrubo ako dnes – u žien to bolo výnimočné, a dokonca ešte bola živá aj zásada, že sa nemá brať meno Božie nadarmo. Aké pekné ocenenie významu silného slova! Pekne sa stolovalo, do divadla sa každý vyparádil, vykúpal, navoňal a boli aj iné spoločenské či estetické normy – napríklad, že sa nemá kombinovať zelená a modrá farba . V populácii prežívali mravy prvorepublikového typu, pozdravovalo sa aj ruky bozkávam, popri dámach v rukavičkách a klobúčikoch sa vyskytovali ešte aj ženičky v krojoch, ktoré niesli v sebe vidiecku bohabojnú a asketickú morálku, prežívala aj skautská mentalita. Bolo to pestré, veľmi zmiešané, ale celkovo sa dá povedať, že ľudia boli k sebe slušní – ak beriem do úvahy bežný život a nie politické sféry. Spôsoby sa cibrili aj televíznymi reláciami, čo-to sa ľudia naučili na tanečných alebo aj na vojenčine.

Odkukané mravy

Slušné správanie sa odkukáva. Šíri sa. A takisto aj neslušné. Prevládne to, čo má lepšie podmienky. Spomínam si, ako sme sa raz rozprávali s fotografom Tiborom Huszárom, ktorý pochádzal z dediny Reca pri Senci, o slušnom správaní a spoločenských návykoch. Hovoril o svojich kamarátstvach s Rómami, ktorí sú často predmetom kritiky v tomto smere. On Cigánov – ako ich volal – rád fotil a dobre ich poznal práve z rodnej obce, z detstva.

Hovoril, aký dobrý vplyv na Rómov malo, že neboli izolovaní, ale žili s ostatnými v dedine, chodili do školy, do práce, na vojenčinu, snažili sa byť celkovo na úrovni: „V našej zaujímavej dedine žili Slováci, Maďari, Cigáni, katolíci, kalvíni, luteráni, potomkovia husitov… Všetci svorne," spomínal Huszár. „Dokonca to išlo tak ďaleko, že Cigáni sa v dedine poženili a povydávali. Najkrajšie deti sú práve zo zmiešaných rodín! Za socializmu všetci Cigáni robili v „dynamitke“ a v Reci bolo pätnásť fantastických cigánskych kapiel! Môj kamarát Ištók raz položil rečnícku otázku: Od koho by som sa naučil kultivovaný spôsob života, keď nie od „gadžov“, s ktorými som chodil do školy?“

No od koho sa teraz učiť, keď mravy upadajú všeobecne? A to sa netýka, samozrejme, len Rómov! Veď keď som bola robiť rozhovor v byte Jána Berkyho-Mrenicu, servírovali mi kávu a klobásu ako na zámku. Tento hudobník mal dokonalé džentlmenské spôsoby, šarm. Huszárov výrok som použila preto, lebo dokazuje, že mravy sa predovšetkým odkukávajú. Či už od rodičov, či v práci, či z dobrých umeleckých diel, z médií alebo v rodinách kamarátov. Netreba donekonečna opakovať, že je tých dobrých príkladov pomenej, že skôr si človek osvojí, že zabiť niekoho je také jednoduché a bezvýznamné (do šotu), že vzťahy sú nezáväzné, politika akési kotkodákanie a autoritou nie je nikto. Asi len Adela. (Ona za to nemôže.) Katarína Kolníková z Radošinského naivného divadla mi rozprávala, že jej mama slúžila v Amerike a ako najväčšie bohatstvo si odtiaľ priniesla poznanie, ako má život vyzerať – ako sa má variť, ako upratovať, ako sa správať, čo si všímať. Neboli bohatí, ale u nich bolo vraj vždy všetko na vyššej etickej a estetickej úrovni – jedlo bolo chutné, gustiózne servírované. Ak má čo človek odkukávať, ak sa má čím inšpirovať, je šťastlivec. Smoliari idú na dno. Potápa ich prostredie. Cítite ten nedostatok vzduchu?

Podozrivý džentlmen

Mám rada aj historku, ktorú opísal Boris Filan. Aj tá sa odohráva v Amerike. Bol vraj na večeri u priateľov, sedeli viacerí pri stole, pekne sa bavili, jedli, a on zrazu vytiahol tzv. pánsku vreckovku a vysmrkal sa. Potom ju vložil, ako je to u nás bežné, späť do vrecka. Pocítil však rozpaky prítomných. Ako mu neskôr vysvetlili, domáci sa čudovali, že sa niekto vysmrká a potom si TO strčí späť do vrecka. Na taký prehrešok upozornila aj Magda Vášáryová vo svojej knižke o slušnom správaní: Papierová vreckovka sa v žiadnom prípade nesmie použiť viackrát – po prvom vysmrkaní zahodiť! Priznávam, že v tejto veci hreším a vreckovky, či už bavlnené, alebo papierové, nosím aj použité po kabelkách.

Foto: Ivan Popovič
kresba, stretnutie

Netreba sa dať zotročiť pravidlami až priveľmi, každá situácia si vyžaduje niečo iné. Svojho času som veľmi túžila po televízore značky Orava, bol malý, biely, šikovný. Kúpila som si ho v predajni Ural na Štúrovej v Bratislave a sama som si ho niesla domov. (Keďže manžel nechcel, aby som ho kupovala, musela som akciu zrealizovať za jeho chrbtom a niesť ho sama.) V autobuse som si dala balík na kolená a o chvíľu si ku mne sadol mladý pán. Bol veľmi slušný, usmieval sa a začal sa so mnou vo všetkej počestnosti baviť. Vystúpil tam, kde ja, ukázalo sa, že ešte aj ďalej ideme rovnakým smerom. Zrazu mi ponúkol, že mi balíček odnesie! Zamrela som! Môj vytúžený televízor Orava mám dať z rúk? Teraz, pred cieľom? Čo ak mi s ním utečie? Takéto myšlienky mi prebehli hlavou, ale nechcela som ho uraziť, a tak som mu balík odovzdala. Kráčali sme vedľa seba k nášmu domu, on mi niečo rozprával a ja som stále tŕpla, kedy vezme nohy na plecia. Išiel však až k bráne a tam mi balík vrátil s milým úsmevom. Už chýbalo len galantné pobozkanie ruky. Bol to skrátka džentlmen, a kto sa zachoval podlo a neslušne (aspoň v duchu), to som bola ja.

Podozrievala som nevinného, ale nič sa nedá robiť: Niekedy je slušné správanie až podozrivé. Taký čudný mi pripadal v detstve aj známy Schöne Náci, lebo jeho správanie bolo také slušné až úlisné, že sa mi to ako dieťaťu bridilo. Obťažovali ma jeho úsmevy a pozdravovanie každého na ulici (len nech nekukne na mňa!), aj ten biely oblek a balíček s krémešmi, čo nosil so sebou. Dnes už viem – bol šiši a nosil so sebou to svoje bremeno slušnosti.

Obete kvôli slušnosti

Slušnosť môže byť niekedy až odporne vtieravá a podliezavá. V jednej poviedke som opísala situáciu, ktorá naozaj pramenila v skutočnosti. Tiež sa odohrala pri slávnostnom obede. Pochutnávali sme si na jedle, keď som zrazu pocítila na jazyku niečo, čo do omáčky nepatrilo. Bolo to, ako keby sa tam zatúlal kus nejakého kuchynského vechtíka. Verte či neverte, ja som bola taká slušná, že som to hrôzostrašné sústo prehltla, lebo som nechcela uraziť hostiteľov.

No povedzte, takýto človek je potom schopný akýchkoľvek kompromisov! Dnes by som to už vypľula. Som už cynickejšia, ale stále neviem, čo je vlastne pravé slušné správanie – prehltnúť či vypľuť? Niekedy teba zachovať dekórum. Je to potrebné aj pre pokojný chod sveta. A na to sú pravidlá slušného správania, prípadne diplomacia. A tá už tiež mizne.

Vzbura už bola

Kedysi sme sa búrili proti spoločenským pravidlám – razili to hipisáci, americkí básnici, to všetko vplývalo aj na nás – a dnes ich hľadáme. Spoločenské pravidlá uľahčujú život a robia ho príjemnejším. A aj zodpovednejším. To si kazíme. Radšej sa vadíme, súperíme, používame lakte a nesnažíme sa do ľudí vcítiť, skôr ich akosi apriori nenávidíme. Máme čoraz menej spoločného, neprežívame spolu kultúrne a umelecké zážitky, nemáme spoločné autority. Nemáme sa na čo odvolávať ani čoho dovolávať. Sme hysterickí, a pritom láskavosť a pokoj sú neporaziteľné v každej hádke. Ešte pridám svoju skúsenosť.

Stalo sa mi, že nám ktosi nabúral auto na parkovisku. Boli to cudzinci zo Západu a čakali barbarskú reakciu človeka z Východu. Vyjednávala som pokojne a oni sa otvorene čudovali – vy sa nerozčuľujte? Vy nekričíte? Ja sa neviem hádať. Som teda odkázaná na slušné správanie. Neviem, či to je dobre. Možno by som to inak dotiahla ďalej, ale aj tak vám odporúčam novú knihu o spoločenskej etikete Nie som barbar.

O knižke

Knižka Nie som barbar – Etiketa pre každého (Anton Bódis, Barbara Štubňová) vznikla na základe rozhlasovej relácie o slušnom správaní na podnet Magdalény Fazekašovej, ktorá ju počúvala. Uvedomila si, že taká knižka už dávno nevyšla. Knižka je robená formou otázok a odpovedí o tom, ako sa zachovať v tej-ktorej situácii. Sympatické je, že autori obsah posunuli do súčasnosti a píšu aj o javoch, ktoré priniesol život a ktoré klasický bontón neobsiahol. Napríklad v knižke nájdeme pravidlá, ako telefonovať mobilným telefónom, ako sa hlásiť, ako esemeskovať, kde telefonovať, kde nie a podobne. Novinkou sú aj situácie, keď do spoločnosti ide pár rovnakého pohlavia. Čo napríklad takýto pár na plese? Môžu si spolu zatancovať? V minulosti sme nemali veľa kontaktov s cudzincami, dnes je takýchto stretnutí veľa. Tiež to prináša nové spoločenské situácie. Autori sa venujú aj správaniu na pracovisku, konzumácii alkoholu, obliekaniu, výchove detí. Píšu vtipne, skôr ponúkajú, než by diktovali.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ