Ruská revolúcia: Dodnes najstráženejšie tajomstvo

Ale bolo ešte jedno – zverejniť všetky tajné dohody cárskej vlády. Vie sa o tom len toľko, že všetky pokusy sa skončili neslávne. Prvý podnikol námorník Nikolaj Markin, ktorý dostal na starosť vydať zborník tajných dokumentov z archívu bývalého ministerstva zahraničia. Projekt sa skončil, keď Sovieti vo februári 1918 uzavreli separátny mier s Nemcami a zverejnenie tajností stratilo naliehavosť.

Ďalšia epizóda sa vliekla roky, než ju prerušilo zatknutie a smrť akademika Nikolaja Lukina. Sovietsky vodca Josif Stalin práve chystal separátny mier s Hitlerom, a tak nikto nestál o to, aby skúmal tajnú diplomaciu. Je príznačné, že sa zvlášť nedarilo bádaniu o zahraničnopo­litických a medzinárodných aspektoch ruskej revolúcie. Na prehľad základných dokumentov o februárovej a októbrovej revolúcii a o ich predohre – prvej svetovej vojne – sa stále čaká.

„Zabúda sa na základný prvok boľševizmu, ktorý ho odlišuje od menševizmu – na úlohu boja o moc a vôbec na úlohu moci,“ písal ľudový komisár (minister) zahraničia Georgij Čičerin ľudovému komisárovi osvety Anatolijovi Lunačarskému v marci 1929.

Tajomstvá boja o moc a boja o kreslá boli v boľševizme tým hlavným, ale dodnes zostávajú najstarostlivejšie stráženým tajomstvom ruských archívov. Recept na zvrhnutie režimu sa pozorne stráži. Preto sa nedajú čakať otvorené archívy ani hromadné odtajnenie doteraz neznámych dokumentov. Dodnes sa taja aj skutočné životné príbehy vodcov revolúcie, napísal na svojom webe ruský časopis Ogoňok. Zdá sa, že po 75 rokoch sa všetko točilo okolo Lenina a boľševikov ako hlavných motorov pokroku. Vari tu mohlo ešte niečo zostať tajné?

Áno, zostalo. Utajenie niektorých leninských dokumentov v štátnom archíve vypovedá skôr o obavách nedotknúť sa terajších bolestí, než niekdajších problémov. Zemepis utajenia sa šokujúcim spôsobom zhoduje s problematickými oblasťami dneška: Pobaltie, Ukrajina a tak ďalej.

Napríklad úplne utajené sú Leninove listy veľvyslancovi v Estónsku Maximovi Litvinovovi či telegramy diplomatickým zástupcom na Ukrajine. Pred historikmi skrývajú kľúčové okamihy raného boľševizmu, ako bolo uzavretie mieru s Nemeckom. Nedávno bol znovu utajený spis s listami a poznámkami vyslanca boľševického Ruska v Nemecku, adresovanými Leninovi. Je to 185 stránok napísaných od 9. mája do 31. októbra 1918.

Úplne utajené zostávajú informácie o zlatom fonde z rokov 1920 až 1922. Už boľševik Švedčikov si Leninovi sťažoval na prácu „supertajného orgánu“, v ktorom sa o míňanie cárskeho zlata – zatiaľ čo krajina hladovala – rozhodovalo jednoduchým hlasovaním. O čom sa hlasovalo, nie je známe dodnes.

V archíve komunistického politbyra zostávajú utajené dokumenty o zhabaných pokladoch cárskej ríše, kláštorov a chrámov a o vývoze drahocenností do cudziny. Pod siedmimi zámkami spočíva prípad sprenevery bývalého guvernéra štátnej banky. Finančné tajnosti revolúcie a sovietskeho režimu patria k najväčším záhadám. Dodnes sa nevie, koľko ruského a cárskeho zlata bolo v západných bankách, keď revolúcia prepukla, a aký bol jeho osud. To, čo sa vie, sú len omrvinky.

Leninova manželka Nadežda Krupská zomrela pred 78 rokmi a všetky lehoty na utajenie dávno uplynuli. Jej osobný spis však v štátnom archíve neposkytujú. Sú aj ďalšie príklady, napríklad Felix Dzeržinskij, ktorý zomrel pred 91 rokmi. Prečo sa boja zverejniť spis zakladateľa tajnej polície? Alebo (maršal) Michail Frunze, ktorý zomrel na operačnom stole pred 92 rokmi. Vraj ho podrezali. Ale prečo sa stále taja okolnosti Frunzeho smrti? To sú také šokujúce? pýta sa Ogoňok.

Uznávaná historička cárskych tajných služieb Zinaida Pergudovová vo svojej knihe píše, že sa začína diskutovať o tom, či agentmi cárskej ochranky boli (boľševici) Sverdlov, Kalinin, Stalin, Frunze. Ak úrady tak úporne osobné spisy taja, potom odmietanie je výstižnou odpoveďou.

Do neba volajúce je aj absolútne utajenie Čičerinovho osobného spisu. Stráži tajomstvá sexuálneho života zakladateľa sovietskej zahraničnej politiky, hoci sa dávno vie, že Čičerin bol homosexuál?

Vzťah režimu k dejinám a k dejinám ruskej revolúcie obzvlášť tkvie aj v tom, že minulosť sa ustavične prepisuje. Ťažko nesúhlasiť s vetou, že kto kontroluje minulosť, kontroluje aj budúcnosť. A tak hlavným tajomstvom revolúcie zostáva sama revolúcia.