O slovách: Puškin pred vynálezom kamery

Ľubomír Feldek, spisovateľ | 10.03.2017 06:00
V bratislavskom V-klube sme si (ja a hudobná skupina Kafeband) začiatkom februára pripomenuli 180. výročie smrti A. S. Puškina. Venovali sme mu cyklus piesní, prednášal som zo svojho výberu Severná ruža, vystúpila aj pani Alexandra Lukáčová, riaditeľka Puškinovho múzea v Brodzanoch, no hlavne medzi nami nechýbal Puškinov živý duch.

A živý nie iba vďaka veľkým opusom. Aj lyrické drobnosti, čo Puškin len tak spakruky trúsil do dievčenských a dámskych pamätníčkov, ostali svieže – a dnes sa pýtame, vďaka čomu vlastne prežili tie emócie, čo vyjadroval aj vzbudzoval? Zrejme neboli emócie tohto veľkého romantika iba romantické – boli aj realistické.

V roku 1825, keď náš Sládkovič mal ešte iba päť rokov (a kde ešte bola Marína, ten jeho slávny hold slovenskej romantickej múze), dvadsaťšesťročný Puškin už vtedy vidí mladú ruskú ženu civilne. Overme si to na básnickej poviedke Gróf Nulin. Mladý statkár si odskočí na poľovačku – a čo robí zatiaľ jeho Natália?

„Práce má nadostač – veď musí
nasáľať huby, kŕmiť husi,
dozrieť, čo obed, večera,
zájsť do pivnice, do komory, –
gazdiná všade dozerá
a zasiahne, kde najviac horí…!“

Až keď to všetko porobí, sadá si k oknu:

„Za oknom sedí fúru hodín,
číta, keď nie je doma nik,
sentimentálny románik,
Korešpondenciu dvoch rodín,
štvrtý diel Lásky Elízy
a Armanda: vec veľmi stará,
klasická, autor tára, tára,
dôstojným tónom mravy karhá
bez romantickej kulisy.

A Natáliu Pavlovnu tá
historka najprv mocne púta,
no čoskoro ju rozptýli
a zaujme viac to, čo okom
zachytí letmo pod oblokom –
koza a pes sa pobili.
Pár detí rozosmial ten výkon
a popod oblok kráčali
morky za mokrým kohútikom
a prežalostne kričali.
Tri kačky plačkali sa v mláke,
šla babka s hábmi cez blato –
zavesiť na plot išla to.
Počasie – také ledajaké.
Zas bude snežiť do rána…
A zrazu zvonček vyzváňa…“

Tu sa začína odvíjať nádherný príbeh, čo sa nezmestí do tohto stĺpčeka, no jeden postreh mi hádam ešte dovolí.

Ak hovoríme o Shakespearovi, že písal filmové scenáre dávno predtým, než sa zrodil film, čosi podobné môžeme povedať aj o Puškinovi. Aj Puškin – hoci vynálezca filmovej kamery Georges Méliès sa ešte nenarodil – vidí už mladú ruskú ženu tak živo preto, lebo sa nedíva iba na ňu, díva sa aj z nej a – akoby jej oči boli kamerou – švenkuje ich pohľadom z detailu na detail. A hoci sú tie detaily vonku, povedia nám čosi aj o jej až detsky čistej duši.

(Takže nie romantik – a predsa len romantik!)

Tým som vyčerpal rozsah svojho stĺpčeka, ale verím, že jeho čitatelia načerpali chuť znova si prečítať niečo od Puškina.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ