Jozef M. Hurban: Muž, ktorý rozhojdal zvon slobody

Vladimír Jancura, Pravda | 19.03.2017 12:00
Je tu dvestoročnica narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Kedysi sa o ňom písalo ako o jednom z troch slovenských velikánov. Kým je pre nás dnes?

Ľudia si Jozefa Miloslava Hurbana často pletú s jeho najstarším synom Svetozárom Hurbanom-Vajanským. Ruku na srdce: Kto čo pozná z literárnej tvorby otca? „Starého“ Hurbana však zdobili predovšetkým skutky. Áno, je dostatočne známe, že sa zaslúžil o spisovnú slovenčinu, že bol prvým predsedom prvej Slovenskej národnej rady a veliteľom jej dobrovoľníckeho zboru. Ale vieme, čo bol za človeka?

Každého z nás začala formovať krajina detstva, dospelý Hurban sa však o Beckove, kde prišiel na svet 19. marca 1817, zmieňuje len útržkovito, bez nadšenia, skôr naopak. A býval tam nerád: „Nocou sme dorazili do Beckova. Ja som tu nemal dlhého stánia, bárs som tu svetlo sveta spatril. Beckov je dosť špatné mestečko,“ napísal ako 28-ročný v almanachu Nitra.

„Vnútri mesta sa kúpu po barinách husi a kačice a bodľačie a žihľava a tŕnie okrašľujú ho.“ Už radšej spomínal na dni strávené v Kálnici, kde žili jeho zámožní krstní rodičia, miestni mlynári.

V beckovskom rodičovskom dome získal aj základné vzdelanie, podľa tradície učiteľských rodín mu ho poskytli rodičia. Otec Pavel Hurban bol tam evanjelickým farárom, predtým skončil teologické štúdiá vo Wittenbergu a potom niekoľko rokov pracoval ako vychovávateľ v bratislavských a martinských rodinách.

Oženil sa až ako 45-ročný s 39-ročnou Annou, vdovou po učiteľovi. Podľa Vladimíra Mináča, ktorý napísal o J. M. Hurbanovi skvelé eseje, sa jeho hrdina nerád vracal do detstva aj preto, lebo výchova u nich doma prebiehala v uhorsko-maďarskom duchu. Z toho istého dôvodu mu neprirástol k srdcu ani Beckov, „opustené hniezdo, plné uhorských zemanov“.

Neobľúbil si však ani Trenčín, kde začal v roku 1826 navštevovať latinskú školu. Prebiehalo v nej „najhoršie vyučovanie“, ako spomínal, poskytovala vraj „vzory neľudskosti“ a príznačné pre ňu bolo „papuškovanie pri stálom bdení a malý korbáč“. Takto sa vyučovala nielen latinčina, ale aj maďarský jazyk – ďalší povinný predmet.

Po štyroch rokoch odišiel Hurban na evanjelické lýceum do Bratislavy, tam sa prvýkrát stretol aj so slovenčinou, lepšie povedané s mierne poslovenčenou češtinou Juraja Palkoviča. Už o rok však v rodine Hurbanovcov prepukla finančná kríza.

Otec sa vzdal kňazského povolania a začal znovu vyučovať. S manželkou sa museli odsťahovať do Čachtíc, ani tam však Pavlovi Hurbanovi neprialo šťastie. V marci 1833 zomrel na choleru a o rok nato sa pominula i jeho manželka, matka mladého Hurbana.

Nevedno presne, ako to poznamenalo vývin dospievajúceho mladíka, vieme len, že sa utiahol do samoty a nachádzal oporu jedine v nevlastnom bratovi Imrichovi Staufovi. Medzi študentmi našiel spriaznenú dušu v Jurajovi Záborskom, cez ktorého sa postupne zblížil s Ľudovítom Štúrom. Ten bol iba o dva roky starší, ale už patril medzi vedúce osobnosti Spoločnosti česko-slovenskej pri bratislavskom lý­ceu.

Kým dovtedy Hurban dokázateľne sympatizoval s veľkomaďarskou myšlienkou, priateľstvo so Štúrom v ňom prebudilo národného ducha. „Doposiaľ som bol mŕtvym Slovanom,“ zapísal si do denníka 4. septembra 1835., „teraz budem počítaný medzi slovanské duše žijúce Slovanstvu.“

V ten deň sa stal 18-ročný Hurban plnohodnotným členom Spoločnosti, v ktorej sa sformovala Štúrova družina. Už koncom apríla nasledujúceho roku podnikli štúrovci pamätnú vychádzku na Devín, kde sa vyslovili za sebaurčovacie právo pre slovenský národ a každý si tam zvolil nejaké slovanské krstné meno ako druhé. Hurban sa až po tejto vychádzke stal Miloslavom…

Jozef Miloslav Hurban s rodinou, okolo roku... Foto: Literárny archív SNK
Jozef Miloslav Hurban, Hurban s rodinou, Jozef Miloslav Hurban s rodinou, okolo roku 1857. Na obrázku Jozef M. Hurban, manželka Anna, rod. Jurkovičová a deti Želmíra (vyd. Lorencová), Božena (vyd. Royová), Svetozár a Vladimír.

Kto bude krútiť vretenom histórie

Niekoľko ďalších rokov bol Hurban doslova fascinovaný osobnosťou Štúra a bol mu aj bezvýhradné oddaný. Pokračovalo to nielen do skončenia štúdií v Bratislave, ale aj po ordinácii za evanjelického kňaza v júni 1840 a po odchode Hurbana do Brezovej pod Bradlom, kde začal pôsobiť v tamojšom cirkevnom zbore. Stojí za zmienku, že spočiatku nebol vôbec nadšený kňazským povolaním.

„Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali,“ čítame v jeho novele Od Silvestra do Troch kráľov. Postupne sa však so svojou profesiou stotožnil a popri pastoračnej a kazateľskej činnosti sa už v Brezovej začal naplno venovať aj národnej osvete. V duchu Štúrovho programu založil tam nedeľnú školu, knižnicu a spolok miernosti – práve okolo nich sa rozprúdil čoskoro národný život.

V júni 1843 je už evanjelickým farárom v Hlbokom a pokračuje v týchto aktivitách. Zároveň rozvíja Štúrovu myšlienku o novej slovenčine. Čoskoro sa uňho schádzajú Štúr a Hodža, aby sa poradili o uvedení tejto podoby spisovného slovenského jazyka. Mal nahradiť bernolákovčinu, ktorá sa sformovala v trnavskom kultúrnom centre a v katolíckej spisbe tých čias.

V odborných kruhoch je dnes známa ako kultúrna západoslovenčina. Štúr sa rozhodol vziať za základ spisovnej slovenčiny stredoslovenské nárečie. „Nárečie slovenské, ktoré ako Tatry sú striedkom Slovanstva,“ dôvodil, „tak je striedkom nárečí slovanských, ktoré je prechodom od východných k západným a v ktorom ako v klbku sú zvité nitky jednoty všetkých nárečí slovanských.“

Štúr s týmto nápadom prišiel, Hurban ho ako prvý uviedol do života. A to pomerne rýchlo, veď druhý zväzok almanachu Nitra napísaný v spisovnej slovenčine vyšiel už v nasledujúcom roku. Tým zároveň prijal na seba prvé údery proti novej podobe slovenčiny, ktoré prichádzali nielen z domáceho prostredia, ale aj zvonku, predovšetkým od českých vzdelancov.

Hurban v tých rokoch napodobňuje a nasleduje svojho učiteľa takmer vo všetkom, týka sa to napríklad aj vzťahu k druhému pohlaviu. Podľa Mináča Štúr považoval ženy "div nie za čertových nadháňačov“ a ženatého muža – za strateného pre národ.

Prečítajme si, ako Hurban komentoval ženbu predstaviteľa chorvátskeho ilýrskeho hnutia Ljudevita Gaja: „Ožení-li se smělý, hned mu je na srdci žena a dítky, aby je neonešťastnil, rodina, příbuzní a Buh ví, jaké věci přijdou. A milý hrdina a filozóf se stane obyčejným filistrem.“

Súčasťou obete štúrovcov na oltár národa mal byť aj dobrovoľný celibát. Ale to, čo napísal Hurban v roku 1842 v súvislosti s Gajom, prestalo zrejme platiť o tri roky neskôr v súvislosti s ním samým. Totiž začiatkom októbra 1845 sa Hurban v Hlbokom oženil!

Jeho vyvolenou sa stala Anička Jurkovičová, prvá slovenská ochotnícka herečka. Štúr sa tam objavil o čosi skôr, aby sa celú vec pokúsil na poslednú chvíľu zvrátiť… "Ľudovít prišiel – ako písal priateľom – Miloslavovi na pohrab,“ spomínal Hurban, "ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš.“

Živou ilustráciou tézy, že rodina nemusí byť „prekážkou v dejstvovaní vyššom“, bol Hurbanov rodinný život. Postupne mali s manželkou Annou 9 detí (5 synov a 4 dcéry), čo vôbec neubralo na plodnosti Hurbanovej literárnej tvorby a verejnej činnosti. V ostatnom bol však so Štúrom zajedno. Aj čo sa týka hodnotenia ženskej logiky a inteligencie, mohol by si Hurban podať ruku so súčasným poľským europoslancom Januszom Korwinom-Mikkeom.

Spôsob života na Západe považoval Hurban za Sodomu a Gomoru a samotný Západ za svet s „akousi prezretou civilizáciou“, lebo „iba mizerácke a bedárske rozkošenie za cieľ života svojho pokladá a celé uspokojenie v škreku chlipnom a žiadostnej pene zmyslov nachodí“.

Čo je horšie, táto bezhlavá kritika sa po uzákonení spisovnej slovenčiny vzťahuje aj na Čechy a Čechov, ktorí štúrovcom vyčítali „odluku“ a „jazykový rozkol“. Hurban reagoval obvinením, že práve českí vzdelanci (,,liberalisti") uvádzajú západnú bezbožnosť, „telesnú zhovadilost“ a „pluhavosti oplzlé“ na bohabojné Slovensko. Osobitne mal v žalúdku Karla Havlíčka Borovského, ktorého nazýval nehanebným hubáčom, šarlatánom, pomätencom a ľahkomyseľníkom.

Literárny kritik Alexander Matuška už koncom 30. rokov minulého storočia upozorňoval na neblahé účinky tohto postoja štúrovcov. Veď spôsobil, že všetko, čo sa v Európe dialo „šlo mimo nás“ a „ochrana“ Slovenska pred vplyvom západnej civilizácie sa nadlho stala príčinou „starozákonného pomeru k hodnotám“. Kultúra v tomto ponímaní bola niečím, „čím človek pokúša Boha“.

Proti skazenému Západu stavali štúrovci neporušený, čistý ako ľalia svet slovanstva, najmä slovanskej dediny. „Po rozpadnutí sa živlov národov tých, ktoré dosiaľ krútili vretenom historickým,“ vizionársky predpovedal Hurban. „na náš (slovanský) národ prejde poriadok krútenia vretenom tým“.

Slavianofili to tvrdia dodnes, hoci prevzatie „vretena“ je stále v nedohľadne. Dnes už je zrejmé, že všeslovanská myšlienka, tak úporne hlásaná štúrovcami (a vari najdlhšie Hurbanom) priniesla viac škody ako úžitku. Vrhala totiž – povedané Mináčovými slovami – na slovenský pohyb hrozivý tieň samoderžavia. Jej nositeľov považovala Európa – síce neoprávnene – za agentov podplatených cárskym dvorom.

Za národ do posledného dychu

A potom prišli roky meruôsme. Hurban najprv privítal marcovú košutovskú revolúciu v nádeji, že prinesie oslobodenie aj Slovákom. Na hlbockej fare vraj vtedy „pivové poháre lietali dohora“. Z Hurbanovho podnetu sa koná zhromaždenie v Myjave, Hurban sa podieľa na Žiadostiach slovenského národa, prijatých 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši.

Tie už prekračujú rámec marcových zmien, požadujú zriadenie vlastného slovenského snemu s vlastnou národnou gardou, ďalej, aby slovenčina sa mohla používať v úradnom styku a ako vyučovací jazyk v národnostných školách, ale nastoľujú aj sociálne požiadavky, napríklad vrátenie pôdy roľníkom, ktorú im odobrali zemepáni.

To už bolo veľa aj na novú vládu v Pešti, ktorá vyhlasuje v celom Hornom Uhorsku štatárium, minister vnútra vydáva zatykače, medzi nimi aj na Hurbana, ktorý odchádza do Čiech. Tam sa neskôr zúčastňuje Slovanského zjazdu a 7. júna 1848 predkladá v Prahe delegátom Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských.

Obhajuje autonómiu Slovenska v rámci Uhorska s vlastným snemom a vládou. Počas zjazdu vypuklo v Prahe povstanie ako reakcia na zásah vojenských hliadok proti študentom. Nasledovalo potlačenie povstania armádou. Kde sa teda domôcť spravodlivosti?

S Pešťou sa nedalo vyjednávať, Košut bol neoblomný. „Je nemožné, aby sa v jednej krajine hovorilo sto jazykmi,“ tvrdil. „Musí byť len jeden jazyk a v Uhorsku to musí byť maďarčina.“ Keď menšie národy, ich politické reprezentácie pohrozili vypovedaním poslušnosti, Košut opáčil: „Nuž nech teda rozhodne medzi nami meč!“

Jozef Miloslav Hurban (19.marec 1817 -... Foto: Literárny archív SNK
Jozef Miloslav Hurban Jozef Miloslav Hurban (19.marec 1817 - 21.február 1888).

Vtedy nastali Hurbanove hviezdne hodiny. Spolu so Štúrom a s Hodžom sa náhle ocitol na čele revolučného hnutia, ktoré sa onedlho chopilo zbraní. Z trojice táto úloha asi najmenej svedčila Hodžovi, ktorý bol skôr mysliteľom a vizionárom. Štúr sa síce cvičil v šerme, ale veliť by vraj nedokázal ani stotine.

A tak 16. septembra 1848 sa práve Hurban stáva prvým predsedom Slovenskej národnej rady, ktorú vo Viedni ustanovilo okolo 200 delegátov. Už na druhý deň sa do Myjavy vypravil dobrovoľnícky zbor v počte asi 300 mužov. Pri prechode moravských hraníc ho posilnilo asi 150 a cestou ďalej niekoľko tisíc ďalších mužov. V Myjave SNR vypovedala 19. septembra poslušnosť maďarskej vláde i jej miestnym zástupcom a vyzvala slovenský národ na celonárodné povstanie.

Zo spomienok účastníkov výpravy i zistení dejepiscov už vieme, že plány a predpoklady organizátorov povstania sa nenaplnili a čímsi to pripomínalo históriu s iným slovenským povstaním, ktoré prepuklo takmer o sto rokov neskôr. Sklamaní z prvej výpravy boli najmä Hodža a Štúr.

"Neúspech senickej výpravy (dobrovoľníkov) zo dňa 26. septembra, keď po boji s maďarskými gardistami bolo na slovenskej strane 14 mŕtvych,… precitlivelý Hodža nevydržal a ešte v ten deň vo večerných hodinách opustil výpravu,“ konštatoval klasický historik revolučných rokov 1848 – 1849 Daniel Rapant.

Štúr chcel Hodžu najprv pohnať za dezerciu pred vojenský súd. Sám Hodža neskôr vysvetľoval, že bol za vyjednávanie s Maďarmi a že odišiel, len čo zistil, že dobrovoľníci nemajú sľúbenú podporu cisárskeho vojska. To už osud povstania považoval za spečatený. Nie tak Hurban, ten sa dal s vervou do organizovania ďalšej výpravy (decembrovej), tentoraz však dobrovoľnícky zbor už včlenili priamo do cisárskeho vojska, ktoré útočilo proti uhorským revolučným jednotkám.

Na rozdiel od prvej však druhá výprava nemala takú podporu miestneho slovenského obyvateľstva. „Pokolenie toto… už len podobu junáctva zachovalo, inak vzletu a obetí vyšších neschopné,“ hromžil Hurban po nevydarenom verbovaní do zboru v Polhore. Ľudia však boli zastrašení miestnymi úradmi a zmanipulovaní propagandou z Pešti. O hurbanovcoch sa v katolíckom prostredí rozchýrilo, že sú to komunisti a luteráni (ako o antifašistoch počas SNP!) a, dokonca, že na raňajky jedia katolícke deti.

Sám Hurban sa vraj v Kálnici dal korunovať za slovenského kráľa! Nedopadlo to dobre. Hodžove obavy z toho, že Viedeň sa nakoniec dohodne s Maďarmi na úkor ostatných národností, potvrdil čas. Malo za týchto okolností povstanie vôbec nejaký zmysel? Hurban tvrdil, že áno. Keď vraj nepomohli petície, žaloby a ponosy, bolo treba „ozaj zatraseňja“.

Po revolúcii sa vodcovia povstania stiahli z verejného života. Štúr zomrel už o niekoľko rokov po tragickej nehode pri poľovačke. Hodža sa venoval cirkevným veciam, narobil si však veľa nepriateľov, keď sa postavil proti snahám cirkevnej vrchnosti maďarizovať slovenských evanjelikov. Nasledovalo suspendovanie a zbavenie ho fary. Zomrel v Tešíne v roku 1870.

Hurban potom ťahal káru štúrovského programu sám. K politickej publicistike sa vrátil po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a prijatí národnostného zákona z roku 1868. O rok nato ho odsúdili za dva články na pol roka do väzenia.

O šesť rokov sa za mreže vrátil, pravda, už len na tri mesiace. Neprestal protestovať ani neskôr, napríklad proti zatvoreniu troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom. Z verejných zbierok mu postavili na hrobe pomník, úrady však nedovolili priblížiť sa k nemu ani jeho manželke, ani synovi.

Po Hurbanovi zostali verše, ktoré oduševňovali ďalšie pokolenia bojovníkov za národnú slobodu: Bije zvon slobody, čujte ho národy, kto ho nepočuje, obanuje.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ