Do čerta s dlhmi

Má pravdu? Americký antropológ David Graeber je presvedčený, že nie tak úplne. Zo štúdií dejín ľudstva i skúmania súčasných prírodných národov dospel k záveru, že dlh síce sprevádza naše moderné dejiny od počiatku, ale veľakrát bol aj odpustený, Áno, splácanie dlhov je morálnym záväzkom, bez ktorého by nefungovalo ľudské spoločenstvo, sú však chvíle, keď tento morálny imperatív prestáva platiť.

David Graeber (51) nie je len antropológ, ale aj ľavicový aktivista. Patril k zakladateľom hnutia Occupy Wall Street, to on vymyslel slávny pojem „99 percent“, na ktorých úkor bohatne jedno percento Američanov. Bol obľúbeným profesorom na Yaleovej univerzite, pre svoj atavizmus z nej však musel odísť napriek tomu, že sa na jeho stranu postavili známi antropológovia.

Davida Graebera si však stojí za to zapamätať predovšetkým ako autora. Vlani v lete vydal knihu Debt: The First 5000 Years (Dlh: prvých päťtisíc rokov), ktorá vzbudila záujem svetových médií. Graeber okrem iného dokumentuje, že naše dejiny sprevádza „rušenie dlhov, ničenie ich záznamov, prerozdeľovanie pôdy a množstvo roľníckych povstaní“. A hovorí, že dnes sme sa ocitli v podobnej situácii.

Lámanie tabuliek

Antropológ Graeber – a nielen on, ale jeho predchodcovia – tvrdí, že moderná ekonomická teória je postavená na mylnom základe. Ekonómovia už od čias Adama Smitha hovoria, že peniaze vznikli ako prirodzené zjednodušenie výmenného obchodu (ja ti dám topánky a ty mi dáš košele), ktorého zložité výpočty hodnoty tovaru brzdili ekonomiku, S príchodom peňazí sa potom zrodil vynález úveru (teda dlhu), ktorý odštartoval mohutný rozvoj civilizácie, pretože umožňoval financovať veľké projekty.

Lenže antropológovia skúmali správnosť tejto teórie svojimi vlastnými metódami a nenašli pre jej potvrdenie jediný dôkaz. Graeber cituje za všetkých svoju kolegyňu Caroline Humphreyovú z Cambridgea: „Neexistuje žiadny príklad barterovej ekonomiky, teda ani vzniku peňazí z takéhoto systému.“ Ani v dejinách súčasných prírodných národov a komunít nenašli model výmenného obchodu (a ak áno, už len ako náhradu v situácii, keď neboli peniaze).

Skutočnosť je taká, hovoria antropológovia, že celá postupnosť je opačná. Dlh nebol posledný vo vývojovom rade, ale naopak, prvý. (Klasickým príkladom je farmár, ktorý si požičia na jar od bohatšieho suseda osivo a v jeseni mu ho splatí obilím.) Z toho však plynie vážny dôsledok: peniaze nie sú pre fungovanie ekonomiky také kľúčové, ako sa nám dnes javia. Prvým obeživom, vďaka ktorému fungoval v starých civilizáciách biznis, bol totiž dlžný úpis. Inými slovami, celé naše dejiny sa točia okolo dlhov, sú ustavičným súbojom medzi veriteľmi a dlžníkmi a peniaze sú len ich vedľajším produktom (a niekedy aj slepou uličkou).

Dlžný úpis – oné slávne hlinené tabuľky zo starobylej Mezopotámie – sa začal ako platidlo používať niekedy okolo roku 3500 p. n. l. (teda skoro tritisíc rokov pred vynálezom mincí). Majiteľ tabuľky s dlžným úpisom (napríklad za prenájom pôdy) mal nárok nielen na onú pôdu, ale mohol žiadať aj jej ekvivalent v podobe striebra, dobytka alebo vriec obilia. Tabuľky kolovali z ruky do ruky a fungovali ako obeživo, ale za dvoch predpokladov: že veritelia a dlžníci sú dôveryhodní a že dlhy nebudú splatené – splatením pôvodného dlhu totiž bola tabuľka zničená. Inými slovami, dlh bol motorom ekonomiky už dávno pred vznikom peňazí. A ľudia tiež dôverne poznali problém, ktorým bol bludný kruh zadlženia.

Dlžníci mali často ťažký život a občas prepadli takému zúfalstvu, že sa organizovali do nebezpečných hord. Roľníci, ktorí pre neúrodu nedokázali vrátiť dlh za osivo alebo prenájom pôdy, ho splácali svojím dobytkom, potom svojimi deťmi („jedna z tvojich troch dcér ako záruka za pôžičku stopäťdesiatich vriec zrna“, píše sa na jednej tabuľke), ktoré sa stávali otrokmi veriteľa, v otroctve následne veľakrát končili aj celé rodiny. Hrozba takého osudu vyháňala týchto úbožiakov z miest do stepí, kde sa spojili s divokými hordami nomádov, potom dobývali mestá a plienili ich. Násilie sa šírilo ako požiar a ohrozovalo celú ríšu.

Jedným z prvých vládcov, ktorý pochopil, že rozumnejšie a lacnejšie, ako bojovať s hordami, je oslobodiť dlžníkov, bol sumerský kráľ En-metena. Niekedy okolo roku 2400 pred n. l. vydal prvý edikt rušiaci dlhy. Použil na to slovo amargi – v preklade sloboda – a bol prvý, kto tento pojem uviedol v politickom dokumente. V tom čase sa totiž oddlženie a sloboda chápali ako to isté.

Táto prax periodického rušenia dlhov sa potom stala pravidlom v mene „spravodlivosti, ochrany vdov a sirôt“ alebo slovami babylonského kráľa Chammurapiho z roku 1761 p. n. l., aby „silní nemohli utlačovať slabých“. Zaviedli sa rituály ako „lámanie tabuliek“. Dlžníci boli prepustení z väzenia či otroctva k svojim rodinám a bola im vrátená pôda.

Peniaze a otroctvo

Prečo teda, keď odpustenie dlhov sprevádza celé naše dejiny a pomáhalo udržovať stabilitu systému, tak úzkostlivo trváme na tom, že dnes sa to nedá. Pretože naše myslenie sa zmenilo, keď vznikli peniaze.

Prvé mince boli zrejme vyrazené okolo roku 600 pred n. l. v kráľovstve Lýdia v západnej Anatólii (dnešné Turecko). Graeber však upozorňuje na jednu dôležitú súvislosť: peniaze sa zrodili preto, aby zadlžené vlády gréckych mestských štátov mohli uživiť svoje čoraz vyspelejšie armády žoldnierov. Bol to vlastne geniálny nápad: vládca dal vyraziť strieborné mince a prinútil obyvateľov, aby ich používali ako platidlo a aby mu ich potom naspäť odvádzali vo forme daní. Z týchto peňazí následne živil armádu a platil žold.

Príbeh peňazí z pohľadu antropológa Graebera neprináša ľudstvu len dramaticky zrýchlený vývoj civilizácie, ale aj utrpenie nevídaných rozmerov. Masovým fenoménom sa stalo otroctvo, pretože pomocou peňazí sa dala presne vypočítať cena tovaru – vrátane ceny človeka. „Hodnota peňazí je v konečnom dôsledku hodnotou moci, ktorá iných ľudí premieňa na peniaze,“ píše Graeber.

Peniaze a ich vplyv na „dehumanizáciu ekonomiky“ však mali ešte jednu nevýhodu: neumožňovali pravidelné rituálne oddlžovanie ako v dávnej Mezopotámii. Čím ďalej tým viac dlžníkov sa tak prepadalo do otroctva a ku koncu Rímskej ríše bol takmer celý vidiek jednou obrovskou kolóniou otrokov. V dôsledku toho nemali Rimania dosť vojakov – pretože tých najčastejšie získavali z prostredia slobodných roľníkov. Germánski barbari potom už ľahko zrazili na kolená rozpadajúcu sa ríšu plnú dlžníkov.

Stredovek, v ktorom sa Európa vrátila k rôznym formám dlžných úpisov a peniaze takmer prestali existovať (a Graeber tvrdí, že to vôbec nebolo na škodu), bol koncom jednej éry globalizácie. Nová éra nastáva s príchodom kapitalizmu a vznikom papierových peňazí v roku 1694.

Tie sa však objavili na scéne z rovnakých dôvodov ako kedysi mince v antickom Grécku. Anglický kráľ bol zadlžený a potreboval peniaze na vojnu s Francúzskom. Výmenou za masívnu pôžičku 1,2 milióna libier od konzorcia britských bankárov im dal právo tlačiť peniaze (tak vznikla prvá centrálna banka). Finančné trhy potom vznikli ako vedľajší efekt vzniku peňazí, na ktorých bola podobizeň kráľa. Zaujímavé však je, že kráľ (či kráľovná) tento dlh britským bankárom dodnes nesplatil. Keby to totiž urobil, „celý monetárny systém Veľkej Británie by prestal existovať“, píše autor. Je to podobné ako s onými tabuľkami v Mezopotámii – tiež fungovali len preto, že dlh nebol splatený.

Lekcia z dejín

Dlh, na ktorom stojí celá ľudská ekonomika bez ohľadu na to, či s peniazmi, alebo bez nich, nie je nič iné ako „výmena, ktorá nebola dokončená“. Problém je, že dnes sme v situácii, keď nám dlhy prerástli cez hlavu. Finančné trhy ich vymáhajú od štátov a tie zase od svojich občanov, paradox však je, že tieto finančné trhy sú stále spojené pupočnou šnúrou peňazí – existujú totiž len vďaka papierom, ktoré tlačia tieto štáty.

Ocitli sme sa teda v bludnom kruhu a nastal čas aspoň čiastočného odpustenia dlhov. Koniec koncov, súčasné peniaze – nekryté zlatom – sú už len „virtuálne“ a pozoruhodne sa začínajú opäť podobať dlžným úpisom, ktorými sa platilo v Mezopotámii. To možno otvára cestu k tomu, čo kedysi urobil kráľ En-metena, ktorý videl jasnú spojitosť medzi oddlžením a amargi – slobodou.

Nehovorí to len Graeber, ako by sa dalo vzhľadom na jeho ľavicové názory očakávať, ale čoraz častejšie aj ekonómovia mainstreamu, ako trebárs Marcus Miller a Robert Skidelsky v článku vo Financial Times, v ktorom upozorňujú. že to boli „deflácia a veľká hospodárska kríza, ktoré priviedli Hitlera k moci v roku 1933“. Finanční experti z celého sveta by mali vložiť svoj talent do služieb vlád a pomôcť im nájsť spôsob, ako „redukovať dlh bez úsporných opatrení“.

Historické paralely sú zjavné, píše aj Martin Sandbu vo Financial Times, ktorý sa s uznaním zmieňuje o Graeberovej knihe „Krajiny postihnuté nezamestnanosťou a recesiou v dôsledku rastúcich dlhov prežívajú reálne obmedzenie slobody“. Gréci vedia, o čom hovorí.

Text bol uverejnený aj v týždenníku Respekt