Nesloboda slobodnej spoločnosti

Odtiaľ som zašiel na mestský cintorín, k matke. Ešte stále len tuším, čo mohli prežiť so svojou priateľkou, ktorá skončila v plynovej komore. Myslel som si, že keď prejdem po ceste medzi oboma cintorínmi, obe ich spojím, a aj to, čo je medzi živými a mŕtvymi.

Roku 1938 sa obe stali štátnymi občiankami Maďarska, ibaže žili na vidieku v Dunajskej Strede, čo bolo príčinou záhuby ich priateľstva. Skazonosná mašinéria Miklósa Horthyho, v súlade s protižidovskými zákonmi, odvliekla z môjho mestečka do továrne na smrť viac ako tritisíc maďarských štátnych občanov židovského pôvodu. Každý zákon, ktorý popiera ducha spoločenského zmieru, vedie k smrti. Moja matka neodpustila nikomu ani holokaust, ani uplatnenie princípu kolektívnej viny v povojnovom období. Ani sama sebe. Podľa nej totiž aj najsvätejšia zásada, ak sa pomstí na poctivých ľuďoch, je neodpustiteľná. Boh môže odpustiť, on žije večne, povedala v tejto súvislosti jeden jediný raz. Vzdialila sa Bohu, nedokázala v neho veriť, hoci ma poslala na prvé sväté prijímanie i birmovku a potom nedbala, že som sa kostolu vyhýbal. Spomienky ju trýznili ešte aj na smrteľnej posteli. Upozorňovala mojich synov, i keď ich už sotva poznávala: idú fašisti! Buďte opatrní, majú ľudskú tvár! Dusiac sa chrčala: fašisti!

Skutočnú drámu života pre ňu nepredstavovala materiálna chudoba ani halierový ráz jej života, ale hrôza zo svojich vlastných. Spomedzi nich najviac z toho s nyilašovcami sympatizujúceho muža, stal sa z neho neskôr komunista, ktorý sa jej vyhrážal, že ju odstrelí ako besného psa, ak prezradí, že jej vyrazil z ruky obedár, v ktorom niesla prívarok svojej priateľke zatvorenej v gete. Tento človek by sa dnes uchádzal o maďarské občianstvo, aby ako zahraničný volič mohol voliť Jobbik. Pochovali ho už v demokracii, niekoľko rokov pred smrťou mojej matky, ako statočného Maďara. Matka mala odvahu rozpovedať tento príbeh až po jeho smrti, čím ho definitívne uzavrela. Prehltla ho, ako nôž.

Pre mňa zostáva nepochopiteľné, ako mohla okolo seba neustále šíriť radosť zo života, keď celý život strávila v tieni smrti. Žeby láska a nádej boli jediným tajomstvom chodby medzi životom a smrťou? Ktovie. Dušu jej až dokonca nahlodával nie fakt smrti, ale realita ľudskej zloby.

Raz v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, na ceste z južnoslovenskej Dunajskej Stredy do južnomaďarského mesta Komló, v požičanom osobnom aute mi vyrozprávala príbeh o tom, ako jej tri sestry, odsúdené po vojne tzv. Benešovými dekrétmi na vysídlenie, nakladali do vagónov a skonštatovala stroho: zloba je len prestrojená chamtivosť. Na obal už zožltnutého zošita som s vtedajšou smrteľnou vážnosťou spisovateľa, ktorý ešte chcel všetko, napísal: Ukryté rodinné príbehy. Názov nechával tušiť detektívku, pritom jeho cieľom bolo len odhalenie tabuizovaných tém. Ich napísanie odvtedy na seba čaká, lebo som medzitým zistil, že moje schopnosti zjavne nie sú dostatočné na vytvorenie väčších epických konštrukcií. Viezli sme sa vtedy na pohreb jej sestry, ktorá, podľa mojej matky, na rozdiel od Horthyho nemala nič spoločné ani s fašistami, ani s vojnou. Chcela ju iba prežiť, ako každý normálny človek. V desaťročiach Kádárovej a Husákovej diktatúry matka snívala o tom, že nechá previezť telesné ostatky svojich sestier domov – duša môže predsa len s väčšími šancami nájsť večný pokoj v rodnej zemi. I keď na základe zošitu by prevoz nebola povolila ani maďarská, ani slovenská byrokracia, dokonca by sa to mohlo pokladať za provokáciu. Nie kvôli tomu sa však prevoz neuskutočnil, ale predovšetkým preto, že nemala naň peniaze, banky nedávali pôžičky na pohreby a na podivný smútok už tobôž nie.

Chudera matka, bola aj romantická, aj bolestivo realistická.

Zlá strana

Priam počujem, ako by reagovala, keby niekto chcel postaviť sochu Horthyho. V myšlienkach by ho veľmi škaredo, nemilosrdne poslala do frasa. Tvárou v tvár by sa ho spýtala: to naozaj ráčite myslieť vážne? Alebo podráždenejšie: vy ste skutočne veľa pili alebo sa mi to len zdá? V tom tóne by bolo čosi zo sebavedomia našich predkov, ktorí verili v kultúrny jazykový prejav, v to, že jazyk pozostáva zo slov presného významu, používanie ktorých odráža hodnotu i bezcennosť, vzťah ľudského aj neľudského a zaväzuje pridŕžať sa toho lepšieho.

Dnes je už nezrozumiteľne smiešne toto sebavedomie minulého storočia, ktoré napriek všetkému verilo v jazyk. Ale čo iné mohol kultúrny vzdelaný človek robiť, ako držať sa svojho jazyka napriek tomu, že agresívna pýcha, stelesnená v politickej aj kultúrnej elite zberby, je schopná relativizovať, ba sfalšovať aj význam pojmov a hodnôt. Pre ducha stelesňujúceho mentalitu zberby kultúra, demokratický právny štát alebo práve pojem niktoša neznamená to, čo v skutočnosti znamená. Je však naozaj životunebezpečná, jej chamtivosť je schopná všetkého. Všetkého.

Maďarsko v dvoch najväčších vojnách našej civilizácie utrpelo porážku, čo je historický fakt, skutočnosť, i keď tí, pre ktorých pravda nie je konkurenciou, by to najradšej bagatelizovali na sen. Druhú svetovú vojnu skončilo ako fašistický štát a vôbec mu nedošlo, že maďarskému obyvateľstvu území, ktoré dostalo do daru od Hitlera a Mussoliniho, budú môcť vypáliť biľag spoluvinníka, že státisíce takzvaných pokrvných maďarských súrodencov sa môžu dostať na lavicu kolektívne obžalovaných. Podľa mojej matky za toto nepripravené, polomizerné alebo ešte lepšie podlé maďarské zjednocovanie bolo treba zaplatiť nehorázne vysokú cenu. Urobili z nich ľudí bez vlasti, nuly zbavené všetkého, hovná. Ak to doma prišlo do reči, matka sa kŕčovito zasmiala, ale my sme vedeli, že svojím smiechom zakrýva vzlykot.

Podľa najmierumilov­nejších názorov súčasnej maďarskej pravice sme sa však len postavili na zlú stranu, Horthy nemohol urobiť nič iné. Ako keď dámička predávajúca svoje telo vysvetľuje ťarchavosť náhodou. Toto bielenie murína hádže takmer všetko zlo a všetku neľudskosť na veľmoci a nástupnícke štáty a svojich vlastných, lebo oni majú aj takých, nevinia takmer z ničoho. Vedia všetko, ale kritika sebareflexie je im na hony vzdialená. Robia to však s pôvabom diletantizmu bojovne zbožnej, sebaoplakávaním naplnenej historickej divadelnej hry. S chvastavosťou milovníkov vlasti vo svojej zanietenosti pre vec nemajú odvahu ani cítiť, že kritériom kvalitatívneho bytia, alfou a omegou prosperujúcej krajiny, je jasne vidiaca kolektívna pamäť a že jedine ona by mohla súčasné elity zaväzovať, aby mali pri svojich rozhodnutiach pred očami aj možnosti prípadnej ďalšej svojej porážky. Aby predchádzali problémom a prísne kontrolovali samy seba. Takmer tak ako Hrabalovi malí hrdinovia príchody a odchody vlakov. Spolu s pískaním, súložami, byrokratmi, nenaplnenou pubertálnou láskou. Lebo život je pekný sám osebe a napriek tomu, že existencia je sama osebe nezmyselná, sloboda a láska môže človeka skutočne urobiť šťastným. Individuálne. Už aj Švejk vytušil niečo zo sebazničujúcej vlasti, bavil sa na jej blbosti. Hoci aj on bol iba blbeček, ale dobromyseľný. Porážka totiž môže dopadnúť na vlasť nielen prostredníctvom cudzích tankov a vlčích ideí, ale aj vo forme studenej občianskej vojny v mene slobody národa, štátnej suverenity či ešte stále nezabudnutej svojstojnosti. Švejk prešiel cez rozum cisárskej korune a zrejme by bol prešiel cez rozum aj fašistom a boľševikom. Som si istý, že maďarskí potomkovia Švejka prejdú cez rozum aj Viktorovi Orbánovi, ak sa budú brániť svojou dobromyseľnosťou pred ponižovaním, mrzačením ducha, vlastne ak si urobia z neho prdel, i z toho, čo hlása. A dajú si na to trebárs pivo Kinizsi.

Bolo by nepochybne múdre zanechať experiment jednotného národného provincializmu, lebo táto nadstavba (alebo pre jej tvorcov priam zázrak) produkuje len hospodárske a kultúrne chradnutie a mory, zaťažujúce aj inak už na melanchóliu nastavenú národnú mentalitu mnohými novými neurologickými a psychiatrickými príznakmi. Osud mojej matky je varovným príkladom toho, že mory nemajú percento zisku a ich estetika sa časom mení z gýča na krvavú hrôzu. Preto je neprípustné akékoľvek zamlčiavanie a rovnako neprípustné sú všetky hlasy, ktoré programovo luhajúc, označujú historickú elitu maďarskej pravice za nevinnú a na fakt nespravodlivosti dôsledkov porážok kladú oveľa väčší dôraz ako na analýzu národných svárov, ktoré ich vyvolali, na pomenovanie zodpovedných domácich činiteľov či odkrývanie vnútromocenských protikladov a tradičných hegemonistických snáh.

Táto falošná interpretácia minulosti mlčí aj o tom, že sovietsky minister zahraničných vecí Molotov informoval Horthyho, že ak nevypovie Sovietskemu zväzu vojnu, jeho krajina je po jej skončení pripravená zvážiť územné nároky neutrálneho Maďarska. Nikto, ani Hitler, nežiadal Horthyho, aby vypovedal vojnu a so svojou armádou vstúpil do nej po boku Nemecka. Napriek tomu on poslal na smrť 2. maďarskú armádu (matkin brat padol pri Done, svokor to prežil, ale štyri roky trpel v sovietskom zajatí), povolil deportáciu viac ako 437-tisíc maďarských štátnych občanov židovského pôvodu (medzi nimi priateľky mojej matky), vyštval do emigrácie Bélu Bartóka a nesčíselných ďalších nesmrteľných Maďarov, a ak by som sa mohol inšpirovať Švejkom, mohol by som povedať, že v roku 1949 som sa aj ja preto narodil v Československu, lebo Miklós Horthy napadol Sovietsky zväz. Čo ale, keď sa tak pozerám na potenciu slobody maďarskej demokracie, vôbec nebanujem. Nezávisle odo mňa je však Horthy až po krk v tom, že menšinoví Maďari našich dní sú takí, akí sú a že sú v takej situácii, v akej sú. Veľa krvi vydrhli kvôli nemu, čítam vo svojom zošite matkino hodnotenie Horthyho, ktoré je teraz inak úprimné, ako bolo v čase, keď odznelo. Ako keby čas, ktorý vo mne blúdi, nabádal k opätovnému štúdiu, k skúmaniu toho, ako je napriek týmto udalostiam možné, že maďarským povedomím mojej matky ani na okamih nič neotriaslo, nik neotriasol. Deväťdesiat rokov žila v Dunajskej Strede tak, že svoje rodné mesto v duchu ani na jediný okamih neprenechala Slovákom. V jej tajných predstavách patrilo k Maďarsku a Maďarom. Aké kavalkády bolestí, aké hučiace zlomy mohli burácať v jej hlave? Známy to odcudzujúci stredoeurópsky chaos – nik nemôže byť tým, čím by chcel byť. Prečo by som mal mať dobrú náladu?

Cesta do Putimi

Keď som sa vypytoval matky, dozvedel som sa, že som sa narodil v prednej izbe zadného bytu úzkeho proletárskeho dvora, ktorý sa nachádzal na Námestí slobody. Smiala sa, keď mi hovorila, že som vypadol medzi dvomi praniami. Bol som ôsmym dieťaťom. Vtedy s počtom Maďarov na Slovensku nebol problém v dôsledku slabého prírastku populácie, ale v dôsledku národno-politických manipulácií sa Maďari iba pomaly hlásili k svojej národnosti. Za vyše šesť desaťročí sa však výrazne zmenili orientačné body dnešného menšinového polmiliónového spoločenstva: v prieskumoch hierarchie hodnôt sa národné povedomie posunulo z prvého miesta na piate. Predovšetkým pre konzumné sklony a nie preto, aby sa vyhli konfliktom s väčšinovým národom.

Ideál slobody jednotlivca u veľkej časti maďarskej populácie sa stal dôležitejší než skupinové identity. Ich právny a spoločenský status však nie je podľa nich dôstojný, preto čas od času vypukne zúrivé napätie medzi demokratickým liberalizmom založeným na univerzálnych právach a partikulárnymi právami menšín, ktoré sú najviac vystavené diskriminačnej praxi národného štátu, resp. národnoštátnych záujmov.

Teraz mi napadlo, že tento grandiózny kvalitatívny nepomer, vytvárajúci napätie medzi maďarskou politikou demokratického a antidemokratického ducha, oddeľuje napríklad Istvána Széchenyiho od Miklósa Horthyho. Ak by zakladateľ Maďarskej akadémie vied žil, neboli by mu isto vzdialené univerzálne práva demokratického liberalizmu, partikulárne rozmýšľajúcemu regentovi by však boli ďaleké na hony. Základnou podmienkou vzniku kvality a jej účinnosti je sloboda. Kde je citlivosť pre obe, tam sa môžu napriek sporom veľkolepé plány realizovať ľahšie. Verím, že tí, ktorí sa socializovali v diktatúre, ak ju akurát neberú na ľahkú váhu, sú na slobodu citliví. Patrím medzi nich, preto ma nenecháva chladným, že v Maďarsku nazývanom demokratickým možno Námestie slobody spontánne premenovať na Námestie Miklósa Horthyho. Chudera moja matka!

Preto som náchylný predpokladať i to, že ak jedna tretina maďarskej spoločnosti znáša, že druhá tretina praktizuje polofašistickú pravicovosť, nezávislé Maďarsko ohrozuje oveľa závažnejší úder ako straty spôsobené trianonskou a viedenskou mierovou zmluvou dohromady: nesloboda slobodnej spoločnosti. Čiže brakové jestvovanie, i keď už nie v diktatúre, ale na báze sfalšovanej demokracie a deformovaného právneho štátu. Najcharakteris­tickejším znakom orbánovského Maďarska je národno-ideologický tĺk, takisto ako v Horthyho časoch, preto je hádam porozumiteľné, že ako Maďar na Slovensku netúžim stať sa štátnym občanom Maďarska. Odpudzuje ma karikatúrne sa opakujúca antidemokratická malovernosť, ktorá je však aj na Slovensku. Neviem, kedy a v akej forme, len viem, že vedie ku kapitulácii. Ten Slovák, ktorý by sa teraz unášal z toho radosťou či skôr škodoradosťou, by však nemal zabudnúť na analógie, ktoré sme si tu za mečiarizmu a za prvého ficoizmu užili do sýtosti. Takisto by nemal zabudnúť, že mentalita zberby večne túži po moci a má vplyv na všetky štruktúry, nielen tie politické.

Píšem toto všetko iba preto, lebo ako Maďar na Slovensku žijem osud svojej matky. Jej minulosť a prítomnosť sa ma dotýka, aj keď sa v tejto veci cítim nevinný. Samozrejme, ak kolektívna pamäť v dôsledku národných záujmov alebo akýchkoľvek iných cieľov zabudne na morálne kritériá, môže to urobiť, ale zničí tým podmienky fungovania spoločnosti. Spontánnu, mnohofarebnú, slobodne fungujúcu jednotu politického národa. A tak si kladiem otázku: čo je večnosť, či s istým eufemizmom, čo je nesmrteľnosť? Aj na Slovensku slávnostne pochovávali z Južnej Ameriky dovezené telesné ostatky fašistického propagandistu, bol to spisovateľ, a jeho hodnosť v spoločnosti je asi taká ako v prípade nyilašovca Józsefa Nyírőa. Aj tu, aj tam ich prepašovávajú pod pláštikom literatúry, ich prítomnosťou však nechcú znova definovať literatúru, ale ideológiu, ktorú predstavujú. Ideológiu produkujúcu porážky.

Maďarskí ideológovia priživujúci sa už dve desaťročia na mýte pôvodu a na historických metaforách sa usilujú o to, aby bagatelizovaním politických hriechov spáchaných pravicou legitimizovali rasistické, segregačné, fašizoidné idey. Mohli by sa možno niečo poučiť z praxe sebakritiky ľavice. Úspech orbánovského neobarbarizmu nič necharakterizuje lepšie ako to, že určujúce pozície si už zabezpečili pre svoju vlastnú duchovnú a kultúrnu nekvalitu nielen v politickom, ale aj v hospodárskom, vedeckom a kultúrnom živote. Práve táto nekvalita, ak chceme nekultúrnosť, či skôr nesloboda slobody, otvára voľnú cestu aj pre čoraz väčšiu legitimitu po vládnutí stále väčšmi túžiacich maďarských neofašistov, vrátane ich úsilia o rehabilitáciu Horthyho. A dokonca ešte aj istý biskup reformovanej cirkvi posväcuje pamätnú tabuľu Horthyho! V jednom gymnáziu! Je to strašidelný sen či večera Pána? Ohlupovanie alebo balzam? Kým politicky a duchovne čoraz viac dusená maďarská literatúra, umenie, veda a médiá europského formátu zreteľne dávajú najavo, že spolupáchateľom je ten, kto programovo rehabilituje a glorifikuje historické figúry potláčajúce zásady individuálnej slobody a ľudské práva, v tom istom čase sa v krajine množia spomienkové spanilé jazdy, dobročinné plesy, oslavné konferencie, pamätné tabule, sochy, ktoré legitimizujú príkaz stotožnenia sa s maďarským národným neobarbarizmom 21. storočia.

Kam vedie táto hrboľatá cesta? Na základe teórie kruhového pohybu – usmieva sa na nás Švejk – na to isté miesto, do Putimi, jasnejšie: do prdele.

Článok vyšiel v maďarskom denníku Népszabadság