O ľuďoch: Múdry na starosť zmúdrie, sprostý osprostie

V divadelnej hre o mojom otcovi a jeho priateľovi, spisovateľovi Laholovi hrajú oboch hrdinov postarší, zarastení herci. Hrajú vážne, hĺbavo, nie zle. Lenže v období, na ktoré sa hra sústreďuje, boli obaja len fagani. O to prekvapujúcejšie a impresívnejšie bolo ich konanie, hoci vlastne v dvadsiatich piatich rokoch ešte nemali ani rozum brať. A podľa fotografií z tých čias by som o nich ako dievčina veru nezavadila.

27.11.2015 10:47
debata (3)

Ono všetci sme náchylní predstavovať si, že múdre konanie, zázračné myslenie, rozhodnosť a podobné aktivity patria k vysokému veku a chlpatej brade. Tak to do nás pohrobkov uhorského poloosvietenského školstva vtĺkali hlavne obrázkami: bradatí marxovci-engelsovci, vlasatí fúzatí štúrovci, bajúzatí stalinisti, holohlaví leninovci s briadkami, zarastení darwinisti. Veď v XIX. storočí brada, dlhá hriva a vysoký vek boli vonkajším znakom múdrosti. Niečo na tom bude, trebárs taký Tolstoj, veď celkom nedávno neurológovia potvrdili, že vlasy sú významným predĺžením nervových zakončení. Ako podklad pre výskum použili rituálnu vlasatosť amerických Indiánov.

Lenže ak sa pozrieme napríklad na fotografiu Franza Kafku s Maxom Brodom na kúpalisku, vidíme svalnatých usmiatych holobriadkov. Kafka v tom čase všetko podstatné, nad čím dumáme a čo svet obdivuje, už napísal. Napoleon Bonaparte sa postavil na čelo Francúzska ako cisár, keď mal tridsaťpäť rokov, a dávno predtým bol generálom. Alebo taký Ľudevít Štúr: kodifikáciou slovenského jazyka sa úspešne zaoberal ako dvadsaťosemročný mladík. Pochopiteľne, s dlhými vlasmi a čudesnou bradou. Keby oboje nemal, bohvie, či by sa s ním bavila aspoň tajná polícia.

Na druhej strane, vždy som automaticky predpokladala, že kto je v učebniciach a v skriptách, je dávno mŕtvy. Za normalizácie, tesne predtým, ako nám v Prahe zrušili katedru sociológie, som u Jiřiny Šiklovej ešte robila skúšku zo štatistiky. Už bola vtedy mimo. Na gerontológii v zastrčenej kancelárii mi predstavila usmiateho pacienta, t. č. kuriča v župane. „Vy ste živý?“ vyhŕkla som v šoku na profesora Klofáča, ktorého som si v študijnom utrpení spájala vždy s hrubitánskou knihou Klofáč-Tlustý: Sociologie. Rovnako ma na Pražskom hrade vydesil pri predstavovaní živý sociálny filozof Ralf Dahrendorf, o ktorom som nevedno prečo predpokladala, že musel byť v strete s Marxom, a dúfala som, že si ho na štátnici nevytiahnem.

Zvláštne. O niektorých mŕtvych ľuďoch si myslím, že sú živí, že vyjdú spoza rohu, iní že mi nazerajú spoza pleca do písačky, u ďalších cítim vo vánku ich úsmev. Niektorí živí sú, naopak, pre mňa mŕtvi, iní sa takými zdajú a druhí možno naozaj nežijú. Sú aj takí, ktorí si umreli mňa. Ako vidno, vek so vzopätím a pretrvaním ducha po smrti nemá nič. Lebo ako vravel pán Horníček, múdrosť a vek prichádzajú vedno, ale vek často prichádza sám.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #štúrovci #marxovci-engelsovci #stalinisti #darwinisti #sociológia