Reakcie mnohých mužov a žien na sociálnych sieťach ukázali, ako neslobodne myslíme, závidíme a nie sme ochotní/ochotné nepozerať sa na veci inak než čierno-bielo. Odrazu sme všetci a všetky boli odborníkmi a odborníčkami na správny vývin detí, pracovnú morálku, výkony v zamestnaní. Každý zaručal zo svojho kúta predstavu o tom, ako by sa mala slovenská matka správať, ako vychovávať dieťa, nehovoriac o debatách, komu vlastne dieťa patrí, akoby bolo vec.
Štýl a obsah ručania často odhaľoval, v akom marazme dotyčný/dotyčná žije. Mizogýnni jedinci si na žene, ktorá sa opovážila na dvadsať minút vziať svoje dojča do práce, naozaj zgustli.
Nechýbali nenávistné vulgárne nadávky, reči o šialenej žene zneužívajúcej svoje dieťa na vlastnú reklamu a rady, nech neberie poslanecký plat, ale „sedí doma pri decku“. Nábožensky založené ženušky ju poučili o tom, že dieťa je „požehnanie z nebies“ a vyslovili podozrenie, či nie je „pomýlená feministka, čo porodila dieťa iba na ukojenie vlastných ambícií“. Otrokyne tvrdo makajúce pri bežiacom páse v Hornej Dolnej za minimálny plat zas vrčali, že len raz by skúsili vziať svoje decko do roboty, hneď by leteli a čo je toto za výstrednosť rozmaznanej paničky z veľkomesta. Mnohé sa pobúrene pýtali, či nemá peniaze na opatrovateľku a v ich hlase bolo cítiť závisť nad jej poslaneckým platom. Iné síce kládli otázku, prečo sa o dieťa nepostará jeho ocko, ale keďže to ešte v našej gubernii nie je zvykom, dostali na ňu výsmešnú odpoveď.
Zlatým klincom programu bol pre mňa názor že „ženy si zasluhujú úctu za to, že sa stali matkami, ale vraj nemôžu očakávať, že sa celý svet bude prispôsobovať ich potrebám“! Dobre, ozvali sa aj hlasy, ktoré poukazovali na akceptovanie dojčaťa pri práci v Európskom parlamente, či podporná iniciatíva Vezmi svoje dieťa do práce. Osobne sa ma najviac dotkol fakt, akú nenávisť vypľuli na poslankyňu v debatách na sociálnych sieťach ženy. Solidarita na bode mrazu. Žiadnej, ktorá si kopla do poslankyne, zrejme nedošlo, že tým pomáha udržiavať systém, kde sú ženy (teda aj ona) znevýhodňované, niektoré žijúce (aj napriek úcte k materstvu) na hranici chudoby.
To, že sa v našom parlamente nikdy neriešila takáto situácia, ukazuje, ako sú podmienky výkonu zákonodarnej moci nastavené pre mužov a poslankyne, čo sa tam ocitli v minulosti, nemali guráž meniť ich. Kauza tiež zviditeľnila kúsok neviditeľného skleneného stropu, ktorý bráni ženám obsadiť vysoké pozície moci, pretože si napríklad musia vybrať medzi kariérou a materstvom. V sociálnom systéme, ktorý uspokojuje záujmy mužov, a tí v ňom ovplyvňujú dianie a myslenie, to majú ženy fakt ťažké. Najmä ak bez rozmýšľania zaútočia na tie, ktoré takýto systém môžu v budúcnosti zmeniť.