Ak chcete spievať Veni Creator,
musíte nosiť pozlátený ornát.
My vám ho tkáme, cirkevní páni,
ale sme bez košieľ, my biedni tkáči.
Bruantove piesne sú dnes takmer zabudnuté, ale jeho oblečenie pozná skoro každý z plagátu Toulouse-Lautreca, na ktorom spevákova vážna tvár vystupuje z velikánskeho čierneho kabáta, širokého čierneho klobúka a planúceho červeného šálu. Možno pri speve myslel aj na seba. Kto mu to všetko utkal?
Ani ja nie som „bez košieľ“. Pozerám na to, čo mám dnes oblečené… Made in Bangladesh, China, Bangladesh, Sri Lanka, Bangladesh.
Bangladéš. Matne si pamätám, že tam nedávno zhorela továreň na textil. Internet mi potvrdzuje pamäť. Bolo to 2. februára 2016. Štyria zranení. Ale počkaj (vidím nižšie v googli): 21. mája zhorela ďalšia továreň. Päť zranených, traja mŕtvi. A teraz čítam správu z konca roku 2013, že zhruba každý týždeň vypukne požiar v nejakej bangladéšskej továrni na textil. A skoro som už zabudol na požiar z 24. novembra 2012, keď zomrelo najmenej 111 ľudí. Nemôžem však zabudnúť na zrútenie budovy Rana Plaza 24. apríla 2013. Mŕtvych bolo 1 135. Kiež by som vedel, ako na ich pamiatku spievajú tí, ktorí prežili.
Lepšie poznám verše, ktoré vznikli in memoriam 146 mŕtvych z požiaru v Triangle Shirtwaist Factory v New Yorku v roku 1911. Môžem recitovať z Rekviem básnika Morrisa Rosenfelda: „…lavína červenej krvi a ohňa / leje sa od boha zlata na výsostiach…“
Môžem spievať aj verše Jamesa Oppenheima z tohto istého roku, ktoré o rok neskôr zazneli pri štrajku textilných pracovníčok v štáte Massachusetts a stali sa hymnou žien bojujúcich za svoje pracovné práva po celom svete: Chlieb a ruže.
Môžem spievať Das Blutgericht (Hrdelný súd), pieseň z povstania sliezskych tkáčov v roku 1844, ktoré bolo potlačené brutálnym násilím.
Môžem – zasa – spievať Bruantových Canuts, o veľkej vzbure lyonských tkáčov hodvábu v roku 1831.
Spomínam na tkáčov, ktorí boli pri zrode radikálneho prúdu reformácie Thomasa Müntzera v Zwickau v roku 1520 a 1521.
Spomínam na tkáčov, ktorí o sto rokov skôr – podľa niektorých zdrojov – tvorili väčšinu obyvateľstva revolučného Tábora. (A pýtam sa, či legendárni adamiti, ktorí vraj na ostrove pri Tábore praktizovali kult nahoty, neprotestovali svojím spôsobom proti profesii, ktorá ľudí obliekala viac utrpením než oblečením.)
Spomínam na tkáčov, ktorí údajne prevažovali medzi stredovekými kacírmi beghardmi, valdéncami a lollardmi.
Spomínam si, že keď Pete Seeger a jeho spolupracovníci založili v roku 1948 kapelu, ktorá možno viac než ktorákoľvek iná hudobná skupina prispela k popularizácii ľudových piesní ako prejavu túžby po ľudskej slobode, zvolili názov The Weavers – Tkáči.
Spomínam na Pieseň Angličanom Percyho Shelleyho z roku 1819: „Načo tkať, tak starostlivo, / bohaté rúcho vašich tyranov?“ Spomínam na odpoveď ponúknutú Heinrichom Heinem v jeho básni Sliezski tkáči z roku 1844 (tiež dnes zhudobnenej a často spievanej): „Tkáme! Tkáme!… tkáme váš rubáš.“
A Bruant končí svoju pieseň: „My sme tkáči. / My už nebudeme nahí.“