Čoskoro mu však nedalo, otázky začínali byť na jeho gusto akési príliš špecifické. Opýtal sa ma, či si nemyslím, že vnúčik je akýsi príliš geniálny alebo sa z neho stáva mudrlant a či je to normálne. Opatrne, lebo bol alergický na počítače a považoval ich pre dieťa za nepatričný luxus, som mu ukázala niekoľko vzdelávacích historických hier. Ukázalo sa, že som opatrná zbytočne.
Antická hra, v ktorej dieťa malo vybudovať mestské stredisko rímskej provincie, ho nadchla rovnako ako malého hráča. Bolo treba spoznať, aký bol urbanistický zámer, naplánovať predsunutú obranu v súlade s geografickou a demografickou lokalitou, efektívne komunikácie pre obchod aj pre ľudí, skladiská a prekladiská, vodovody, verejné toalety, kanalizáciu, športoviská, oddychové zóny, miesta na verejné rokovania a zhromaždenia, trhy, verejné kúpele, amfiteáter, divadlo, zeleň.
Jednotlivé levely chlapcovi ukazovali, či buduje dobre, alebo neprakticky a hlúpo. Dávali mu šancu a nenápadný návod, ako veci opraviť, aby bolo konečne možné začať s efektívnou výstavbou domov pre nových obyvateľov. Inými slovami, dedo, znalý rímskych dejín, a nadšený vnúčik niekoľko dní budovali infraštruktúru, až kým sa im nedostalo súhlasu s „fundus instructus“ – s dobre položenými základmi pre nové spoločenstvo. Dieťa si navyše ani neuvedomovalo, koľko latiny mu prirodzene vkĺzlo do jazyka.
Nebolo by od veci, keby magistrátni a obecní úradníci našich miest a obcí museli najskôr povinne absolvovať všetky levely „fundus instructus“. Pokojne aj onú antickú hru, lebo dodnes žiadny urbanista nič lepšie nevymyslel. Až po absolutóriu z hry by smeli vstupovať do vecí verejných, nestačilo by zmagoriť trebárs aj sto percent voličov. Každé dieťa dnes vie, že voliča oklameš, ale dobrú počítačovú hru nie. Potom by sa napríklad nestalo, že mesto ocikávajú turisti aj opilci, lebo nemá verejné toalety a umyvárne. Nehovoriac o inej, väčšej potrebe. Alebo by sa policajti a nemocničné urgenty zbavili nezvládnuteľných ožranov, ak by mesto malo záchytky, pobyt v ktorých by si „zachytený“ musel za trest aj zaplatiť.
Všeličo iné, zlé a škodlivé, by sa nestalo a všeličo iné a dobré by muselo nastať. Ak by teda veci verejné spravovali vnúčikovia s počítačmi a starí otcovia s Rimanmi.