Éra našej nespokojnosti

Ústredným motívom verejných debát sa v poslednom roku stala myšlienka, že žijeme v postfaktuálnej ére. Prestávame veriť odborníkom, vedám a obrazu sveta, ktorý vytvárajú. Spochybňujeme štatistické ukazovatele, spoločenské konsenzy, osvedčené medicínske objavy. Hľadáme „alternatívy“ k známemu chodu vecí.

26.08.2016 07:00
debata (1)

Myslíme si, že zázračný elixír liečiaci všetky choroby sveta je na dosah, len sa prehliada. A v dejinách či spoločnosti nachádzame v náhodných udalostiach skrytý príbeh, ktorý by všetko vysvetľoval.

Skepsa voči poznatkom vedeckého poznávania sprevádza vedu od novoveku, od momentu, keď sa osamostatnila z kontextu, ktorý ju spájal s umením a filozofiou. Pripomeňme si napríklad len skutočnosť, že najväčší umelci svojej doby boli vynálezcami (Leonardo DaVinci) alebo sa vedou aspoň intenzívne zaoberali (Goethe). Takisto mnohí filozofi už od antiky predvídali vedecké objavy, na ktoré sa vo fyzike či v biológii prišlo až o niekoľko storočí neskôr. Filozofický traktát plynulo prechádzal do vedeckého spisu, ale aj do básnickej poémy. V slovenskom kultúrnom kontexte je takýmto príkladom básnická skladba Jána Kollára Slávy dcéra, ktorá sa z ľúbostných veršov postupne menila na vedecké pojednanie o kultúrnych dejinách Slovanov.

S osamostatnením a rozvojom vedy vždy prichádza fáza akejsi únavy z faktov a objektívnej poznateľnosti sveta. Pripomeňme povedzme len fin-de-sièclovskú reakciu na pozitivistické 19. storočie, opájajúce sa predstavou, že spoznalo a ovládlo poznaním celý dostupný svet. Začiatok 20. storočia bol plný ezoterických teórií, špiritistických seáns a alternatívnych výkladov sveta. Napríklad aj stvoriteľ pragmatického Sherlocka Holmesa, dôverujúceho len a len faktom, A. C. Doyle bral vážne dve dievčatá, ktoré v roku 1917 tvrdili, že za svojím domom na anglickom vidieku odfotili víly. Najnovšie technologické objavy – okrem iného fotografia či film – sa používali na dokázanie existencie posmrtného života.

Niekedy je táto túžba po niečom skrytom, spochybňujúcom myšlienkové stereotypy plodná – začiatkom 20. storočia povedzme viedla k teórii relativity, objavu kvantovej fyziky či psychoanalýzy. Výrazne k tomu prispelo napríklad i modernistické umenie – nebude asi náhoda, že fyzikálny pojem kvark bol prebraný z prózy Plačky nad Finneganom Jamesa Joycea. Inokedy zasa vôľa odhaľovať skryté sily nepresahuje rovinu konšpirácií, povier a škodlivých bludov.

A je podivuhodné, že i tieto majú svoju obsiahlu históriu a tradíciu – pripomeňme len teóriu o dutej zemeguli či predstavu o tajných spoločenstvách riadiacich svet. Napokon duchaplne o „hoaxoch“ rôzneho druhu a ich fatálnych dosahoch napísal vo svojom románe Foucaultovo kyvadlo Umberto Eco.

Nezažívame teda nič nové – vždy boli tí, čo prisahali na vedu a objektívnu poznateľnosť sveta, a tí, čo verili, že je ešte niečo, čo toto celé presahuje či zostáva skryté. Vďaka technológiám ako internet a sociálne siete to len zažívame intenzívnejšie. Tento typ reakcie nedôvery a napokon aj nespokojnosti s obrazom sveta sa nám ponúka. Bude zrejme reakciou na všeobecnejšiu krízu, na moment akéhosi vychýlenia sa z rovnováhy, ktorého vyústenia môžu byť, ako to ukazuje nakoniec i 20. storočie, dramatické. No asi je dôležité udržať si nádej, že rovnako môže priniesť aj niečo pozitívne.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #filozofia #umenie #skepsa