Starenka, či ešte živá si mi?
Ja som živý. Pozdravujem ťa.
Nech ti tými tmami večernými
do komôrky hviezdy zasvietia!
Píšu mi, že skrývaš trýzeň krutú,
no žiaľ za mnou visí vo vzduchu,
vyzerať ma chodíš na zákrutu
v staromódnom vetchom kožuchu.
A večierkom v modrej tme ťa desí
obraz, čo vždy znova vracia sa –
že v krčmovej bitke ktosi kdesi
fínsky nôž mi vráža do srdca.
Pokoj, mama! Zažeň nočné mory.
Taľafatky. Netreba sa báť.
Nie som ešte taký korheľ, ktorý
zhynie skôr, než navštívi si mať.
Ešte stále nežný som a všetko,
o čom snívam, je len jediné –
ako čím skôr zutekať z tých zmätkov
pod nízky krov v našej dedine.
Vrátim sa, keď na jar za oblokmi
roztvorí zas náruč biely sad.
Len ty – ako pred ôsmimi rokmi –
na svite ma nesmieš prebúdzať.
Nechaj spať a nevolaj už nazad
nesplnené, dosnívané sny.
Priskoro som v žití začal strácať,
priskoro som býval ustatý.
Modliť sa ma neuč. Neoddá sa.
To, čo bolo, sa už nevráti.
Ty si moja radosť, moja spása,
jediný môj maják hviezdnatý.
Zabudni na svoju trýzeň krutú –
žiaľ za mnou, čo visí vo vzduchu –
a len občas vyjdi na zákrutu
v staromódnom vetchom kožuchu.
A teraz Dobiášov takisto matke adresovaný Neodoslaný list:
Sám s vlastným krížom v chladnej cele
a preďaleko od neba,
písal som domov: Mám sa skvele
a ničoho mi netreba.
Keďže ma strážia stráže bdelé,
nemusím sa báť o seba.
Viem,že to Boží mlyn ma melie
a premieňa ma na chleba.
Horúčka, čo mi blčí v tele,
je zase božská pahreba,
aj štyri steny čisto biele
tým čistým Boha velebia.
Naozaj, mama. Mám sa skvele,
len je mi smutno bez teba.
Keď Sergej Jesenin (1895 – 1925) písal v roku 1924 svoje Pismo materi, akoby už tušil, že ho onedlho zavraždí – a potom jeho samovraždu zinscenuje – sovietska tajná polícia. Nemohli nechať nepotrestaný ten jeho verš „nestrieľal som ľudí po žalároch“. Podobnú hrôzu zažil a našťastie prežil slovenský básnik Rudolf Dobiáš (1934). 19-ročného ho odsúdili (za karikatúru, na ktorej sa v spoločnom pekelnom kotli varil Stalin s Gottwaldom) „iba“ na 18 rokov väzenia. Takmer osem rokov (až do amnestie 1960) si z toho odsedel v Jáchymove
Chcel som oba listy porovnať – nezostal mi na to už priestor. A načo by mi aj bol? Čitateľ sám zistí, akí dvaja – rovnako veľkí – básnici ich napísali.