Otvoreným oknom by som vletel dovnútra a jednu hviezdu si uďobol. Podľa mňa by mozgom nechýbala. Zato mne chýba strašne, rozmýšľam, či v noci svieti, a viem, že by som sa s takou krásou pod perinou už nikdy nebál, keď bude mama v noci na fláme. Už-už mám pocit, že sa zmenšujem a možno mi rastú namiesto prstov pierka, ale nerastú, rastiem len ja, keď ma učiteľ Vacek zdvíha za ucho z lavice a reve: „Ani výstrel z Aurory by Dobrovoda nepočul, všetky obete, ktoré priniesli bojovníci na čele s Vladimirom Iľjičom Leninom za náš lepší život sú mu zrejme ukradnuté! To, že sa vďaka Veľkej októbrovej revolúcii máme všetci dobre, máme čo jesť a každý z nás môže byť Človek!, počujete, ako to hrdo znie? Človek, nie sluha kapitalistov, to váženého pána nezaujíma! Na čo myslíš?“ – reve na mňa a má penu na ústach ako mama, keď pije pivo naše každodenné. Učiteľ to má lepšie, pení aj bez piva.
Cigán Dunka okamžite žaluje: „Súdruh, súdruh, Dobrovoda asi nechce byť človek, včera hovoril Štejfovi, že by chcel byť pes, aby vás mohol pohrýzť.“ To je sviňa ten Dunka, aj keď je pravda, že chcem byť aj vlčiak Šarik zo Štyroch tankistov, ale dnes som iba sýkorko. Ani neviem, kedy mi Vacek chňapol druhé ucho, lebo som sa kukal na Štejfu, ako si búcha päsťou pod bradu. Dunka kričí, že ho chce Štejfa zmlátiť, to má aj pravdu. Učiteľ zasa reve, že mi ukáže. Asi už radšej nič vidieť nechcem. Veď mi rve uši tak krákavo, že ich za chvíľu budem mať ako on.
Starým ľuďom vraj už rastú len uši, nosy a chlpy, to hovorí babička, ešte aj v rakve. Nie, babička nie je v rakve, ale tým starcom to rastie ešte aj v rakve, fakt. Babička to musí vedieť, je strašne stará, mala na torte dve päťky vedľa seba, má úplne biele vlasy, stále plače, a už nič nechce, lebo sa chystá každý deň do hrobu. Strašne revem, nechcem mať veľké ani utrhnuté uši, úplne cítim, ako zostávajú učiteľovi v ruke, a ja mám v hlave obrie krvavé diery, aaaa! Myslím, že teraz už výstrel z Aurory nepočuje v triede vôbec nikto.
Tatko by povedal hereckým hlasom „rev ako Boží hnev“, lenže tatko tu nie je, sme rozvedení, a to je smutné skoro ako krvavé diery.
„Sneží,“ povie v tom šialenom mumraji tichučko Pažout a všetci ho zázračne počujú, ešte aj ja bez uší. Vonku lietajú snežné vtáčiky, už to vôbec nie sú vrabce, holuby ani sýkorky. Sneh sa valí, sype, leje, tancuje a hmýri. Padáme za ním k oknám, niekto zrazí kvetináč a učiteľovi je to zrazu jedno, huláka s nami: „Sneží, sneží,“ až mu ťukajú tie vyberacie zuby o ďasná. Raz som sa ho spýtal, či má na ne hrnček s kvietkom ako babička, vtedy sa zasmial a povedal: „Ty si pekný kvietok.“ Lenže to nebola aurorová revolúcia.
Na chodníku stojí velikánsky vojak s uďobávacími hviezdami, pozerá sa hore a chytá sneh otvorenými smejavými ústami. Asi mu babička nepovedala, že z toho dostane angínu. Už nechcem byť pes ani sýkorko, chcem byť sneh, letieť z mraku hlbokoo, a potom sa premeniť na guľu, čo sa rozprskne kamošovi o hlavu, na bunker, v ktorom sa vo vnútri šmýka, a na snehuliaka s nosom, čo sa chrúme. Potom roztopený na potôčik, potok a rieku si len tak tiecť cez lesy, voziť lode a pomalinky sa doplaziť do mora medzi delfíny. A tam na mňa spadnú všetky zlaté hviezdy z neba. Snežím.