Teda nie že by sa predstavoval nejaký jej svetovo kolosálny výsledok. Ani že by na ňu vláda vyčlenila nejakú úchvatnú sumu a dokonca ani preto nie, že by si politici opäť chceli uzurpovať nejakú akademickú inštitúciu (i keď tohto sa po vlakoch možno ešte dočkáme). Témou bolo vypršané predplatné pre prístup do vedeckých databáz.
O novinársku a politickú hystériu bolo postarané. Najčernejšími scenármi počnúc a volaním po padaní hláv končiac. Iste, aj keď dočasná strata prístupu k databázam je nepríjemná. Ale rozhodne žiadna katastrofa. Tou je skôr následná debata či skôr jej nedostatok.
Databázy poskytujú okrem vedeckých „metainformácií“, „užitočných“ len pre, inak dosť problematickú, scientometriu, aj samotné vedecké články publikované vo vybraných časopisoch. A to je veľký biznis. Autori článkov vo väčšine prípadov nie sú honorovaní, naopak, nezriedka musia za publikovanie ešte i platiť. Recenzenti robia svoju nevďačnú prácu tiež nezištne, navyše anonymne. A keď je článok napísaný, recenzentmi prijatý na publikovanie, autor aby siahol hlboko do vrecka, ak si ho chce prečítať. Hlavne, že vydavatelia majú miliardové zisky.
Raz som čítal, ako na jednej z najlepších svetových univerzít uvažovali o zrušení predplatného pre jeden časopis. Škola to je bohatá, jej rozpočet je väčší ako rozpočet všetkých slovenských vysokých škôl dohromady. No s peniazmi musí narábať uvážlivo. A desaťtisíce eur za ročné predplatné jedného jediného časopisu je dosť. Hneď sa však ozval miestny akademik s protestom, že on ho potrebuje. Pritom ani netušil, koľko ten špás stojí.
Navyše časopisy často nie sú tým zaručeným zdrojom ani kvalitných, ani nových informácií. Škandál, keď veľký vydavateľ prijal na publikovanie softvérovo vygenerovaný článok, hovorí sám za seba. A nie je nič mimoriadne, keď od prijatia príspevku do jeho vydania uplynú roky. Rozdiely sú i v odboroch. Ja siahnem po nejakom vedeckom článku priemerne každý deň. Ale databázy nevyužívam. Informatici majú pekný zvyk zdieľať články, ostatne, vo vlastnom záujme. Ešte sa mi nestalo, že by som článok, ktorý ma zaujíma, nezískal aj bez rôznych „pirátskych“ postupov. A aj v iných odboroch tlak na iné formy publikovania rastie. Nikto nechce byť obeťou ziskuchtivých vydavateľov s monopolistickými maniermi. Vznikajú časopisy s „otvoreným prístupom“, objavujú sa snahy primať grantové agentúry, aby nebrali do úvahy výsledky publikované v „drahých“ časopisoch. Vznikajú sociálne vedecké siete informujúce o novinkách, alternatívne bezplatné databázy a podobne.
Skrátka, cesta je asi inde, než hysterizovať nad výpadkom predplatného. Tých pár miliónov bude niekde chýbať, príkladov, keď sa u nás zrazu krátil rozpočet na vedu samotnú, je veľa. Analýza, nakoľko je predplatné efektívne, kto a ako vedecké informácie z neho plynúce využíva, by nastavila nielen zrkadlo stavu našej vedy, ale dala aj vecnú odpoveď na to, čo s ním ďalej.