Dokonca sa dá cestovať v čase. Písal o rôznych technikách, akými sa dajú tieto stavy dosiahnuť, ale podľa mňa mu ani vo sne nezišlo na um, že cestovať v čase sa dá oveľa jednoduchšie – pomocou obyčajného potvrdenia.
Áno, potvrdenia! To je taký biely papierik, na ktorý príslušný súd napíše, že proti občianskemu združeniu nie je vedené konkurzné konanie, nie je v reštrukturalizácii a nebol proti nemu zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Bez potvrdenia sa nemôžeme uchádzať o žiaden grant a vďaka jeho vybavovaniu som zažila najväčšiu cestovačku v čase v mojom pomerne rušnom živote.
Budova príslušného súdu vyzerala zvonku obyčajne. Aj prechod cez prechodový detektor kovov mi nepripadal čudný. Potom som vybehla na vyššie poschodia, blúdila chodbami, a prásk! Z ničoho nič som sa ocitla v interiéri z roku 1975. Kovové skrine na úradné listiny aj sektorové stolíky s kresielkami si podľa mňa živo pamätali Husáka a tety, ktoré vychádzali z kancelárii mali na hlavách "trvalú”, ktorá bola v móde v osemdesiatom treťom. O niečom sa pošepky porozprávali a znova zmizli za bielymi dverami. "Orwell tu bol predtým, ako napísal svoj slávny román 1984,” napadlo mi a so vzrušením, ktoré sa miešalo s obavami, som hľadala číslo kancelárie, kde mi dajú potvrdenie.
Čas sa vrátil o niekoľko desiatok rokov dozadu a ja som sa odrazu premenila na pionierku, ktorá kráčala po prvý občaniak. Tuším som na sebe zahliadla aj nohavice, ktoré sme volali tesiláky. Opatrne som zaklopala a vošla do kancelárie. Úradníčka v krimplenovej blúzke sa na mňa zahľadela a opýtala sa, čo potrebujem. Aj napriek tomu, že bolo ráno, vyzerala nesmierne unavene. Oproti jej stolu sedela iná kolegyňa. Sústredene sa prehrabávala v kope popísaných papierov.
Vysvetlila som, o čo mi ide. Úradníčka sa opýtala, či mám so sebou žiadosť, kolok a občiansky preukaz. Začala som sa prehrabávať v taške a dúfala, že občianka nezostala doma. Ženy ma dychtivo pozorovali, akoby som lovila akúsi pochúťku. Po chvíli som podala úradníčke preukaz. Mrkla na fotku, na moju tvár a znova na fotku, akoby jej niečo na mojej podobe nesedelo. Nakoniec odkráčala k polici, vytiahla obrovský fascikel a vybrala tri papiere. Niečo do nich zapísala, opečiatkovala ich, do jedného z nich nalepila kolok a zvyšné dva papiere odložila do iného, objemnejšieho fascikla, ktorý vytiahla zo sektorovej skrinky.
S úžasom som sledovala tie čarodejnícke úkony, opantaná mágiou byrokracie. Potvrdenie, ktoré mi úradníčka strčila do ruky, ma rozhýbalo a ja som sa vypotácala z kancelárie do labyrintu chodieb v socrealistickom štýle. Precitla som až na ulici. Predo mnou kráčal chlapík s nakreslenou hlavou mimozemšťana na vetrovke. UFO na mňa zlovestne vyvaľovalo oči. Radšej som sa nepribližovala. Aby som zasa neskončila v nejakej inej časovej dimenzii.