„To je nič, Jurinko: hlavne ak je na jednej strane málo, na druhej musí byť veľa. Kvôli rovnováhe. A ešte keď ten oný, umelec, nevie nakresliť anatomicky ruku, nech si ani nič nezačína. A to je pasport, Jurinko, až potom sa vidí čo a či.“
Niektoré poznatky sa stávajú súčasťou nášho genetického zápisu. Ako ukazujú čerstvé genetické bádania, prenášajú sa aj na potomstvo. Napríklad strach z hladovania preniesli pokusné myši aj na normálne kŕmené vnučky a pravnučky. Mudrochova replika sa stala súčasťou mojej intelektuálnej výbavy. Nemusí to však vždy prinášať pozitíva. Pri pohľade na niektoré konceptuálne či iné diela zatínam zdvorilo zuby, aby mi zlomyseľne neušlo: „Všeličo tu je, a pasport nikde.“
Narodila som sa bez vlastného pričinenia do samozrejmého literárneho a výtvarného prostredia. Je to dar, hoci niekedy danajský. Viem napríklad, že niektoré Laluhove obrazy slovenskej krajiny sú krivky obrovitej herečky Boženy a dlho som si myslela, že básnici sa živia porcelánom, lebo otcov spolužiak Žáry obhrýzol sukničku maminej porcelánovej tanečnice ako kuracie stehno. Ale naisto viem, že obraz je dobrý, keď po ňom zúfalo zatúžime.
Po takom obraze som chodievala kedysi túžiť okolo predajne Diela na Námestí SNP v zlých časoch našej rodiny. Vo výklade bol olej: Cez dvojité zavreté okno s muškátom ponad zarastenú záhradku bolo vidno do pustej krajiny pod holým modrým nebom. Maliarka bola rada, že sa ukrýva v bezpečí? Túžila ujsť z tiesniaceho priestoru? Túžila po slobode? Ako ja? Nemohla som si obraz dovoliť. Po čase zmizol, ale vmaľoval sa do mňa podobne ako Noční vtáci Eda Hoppera.
Nastali zaujímavé časy sociálnych sietí. Zachytila som maliarkino meno a napísala jej o obraze. Po čase sme sa s Veronikou Rónaiovou stretli. Obraz je už len záznamom v mojej duši a zrejme preto si ho lepšie pamätám ako ona. Niet ho, ale obe veríme, že je na dobrom mieste. Zrejme aj preto sme si zarezonovali tak, že mojimi písačkami otvorili vo štvrtok jej výstavu v Banskej Bystrici. Ako keď kamarát Fero Guldan, výtvarník, na mňa v procese kotúľania myšlienok a spolupráce zrazu víťazoslávne zvolá: „Zhoda!“