O živote: Odkaz Jonathana Livingstona

Mala som rovných štrnásť, keď mi teta strčila do ruky malú, v koži viazanú knižku. Bol na nej názov Čajka Jonathan Livingston. Na uliciach zúril boj za krajšiu socialistickú budúcnosť a pred našou samoobsluhou znova postávali ľudia v niekoľkohodinovom rade na záchodový papier.

19.09.2014 06:00
debata (2)

Schovala som sa pod náš obrovský starý klavír. Z televízie ku mne chvíľu doliehali zvuky nejakých revolučných osláv a bláboly „komančov”, kým som sa neponorila do viet, ktoré mi konečne dávali zmysel.

Pamätám sa na ten pocit, ktorý ma zasiahol, ako keď ma kopne elektrina, náhle pichne pri srdci alebo popŕhli žihľava. Myslela som si, že môžem lietať, urobiť čokoľvek na svete, spievať, tancovať a hovoriť to, čo si naozaj myslím. Vtedy som prvýkrát pocítila eufóriu spojenú s pravdou, jasnou a neotrasiteľnou, že som slobodná! Odvtedy bolo pre mňa nesmierne ťažké byť v kŕdli ako ostatní. S pocitom slobody prišla aj duševná bolesť a pocit, že sa v škole dusím. Knihu som požičiavala kamarátkam, aby aj ony pochopili a zatúžili po slobode. Až na pár výnimiek sa mi smiali a venovali sa téme, kde zohnať farebný televízor a naozajstné rifle.

Potom som dospela, prišla revolúcia, po nej „ozajstný dospelácky” život a s ním sklamania, vytriezvenia, osobné kompromisy. Tá malá, v koži viazaná knižka ležala zabudnutá kdesi v šuplíku. Našla som ju až teraz pri sťahovaní.

Listujem v nej a vnímam útržky viet: „Sme určení iba na to, aby sme sa živili a pri živote zotrvali čo najdlhšie? Čím vyššie vzlietneš, tým ďalej dovidíš. Tisíce rokov sa naháňame za rybími hlavami.” Pri vete „Za svoju závažnú nezodpovednosť, porušujúcu dôstojnosť a tradíciu rodiny Čajok…“, ktorú Jonathanovi šplechnú do tváre pri zasadaní Rady, si okamžite spomeniem na prebiehajúcu vojnu proti lesbám a gejom, čo momentálne zúri v našich končinách. Napadnú mi všetky tie úplatkárske kauzy a špinavé politické boje, akoby „život znamenal iba jesť, bojovať a mať moc v kŕdli"!

Richard Bach napísal esej pred viac ako štyridsiatimi rokmi a aj dnes v nej nachádzam silný odkaz. Nuda, strach a hnev v nás potlačili posledné zvyšky túžby po slobode. Fakt sme sa stali iba kŕdľom nenažraných vtákov? Premýšľali sme vôbec niekedy nad osobnou slobodou aj slobodou iných? Dokážeme žiť bez akejkoľvek ideológie?

Snažím sa v sebe nájsť ten pocit eufórie, ktorý som mala ako štrnástka pri jej prvom čítaní. Neviem ho zo seba vydolovať, nachádzam iba trpkosť a apatiu nad realitou, ktorú nedokážem zmeniť. Uvedomím si, že ma požiera beznádej. A tak namiesto ukladania uterákov a šiat si ľahnem na koberec. Znova mám štrnásť. Čítam. Príbeh o odvahe, učení sa, o odstraňovaní obmedzení a zdokonaľovaní sa v láske. Znova ma prebúdzajú slová Jonathana Livingstona, ktorý to nevzdal: „Sme slobodní. Môžeme ísť tam, kam chceme a môžeme byť takými, akí sme."

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #filozofia #čítanie #spisovateľka