Prvý neuspel, lebo na otázku, či je dovolené fajčiť pri modlení, mu biskup odpovedal, že by to bolo neúctivé. Zato druhý na svojou žiadosť dostal povolenie, opýtal sa totiž, či je možné modliť sa, keď fajčí.
Z tohto vtipu bezprostredne plynie poučenie, že pri formulovaní žiadostí, s ktorými sa obraciame na vrchnosť, je veľmi dôležitá stavba viet. Za cenu, že humorný charakter historky úplne potlačíme, by sme z nej mohli vyvodiť aj ďalšie všeobecné poučenie: ak je tou hlavnou činnosťou nejaký náboženský úkon, nemali by ju sprevádzať činnosti zamerané na užívanie pôžitkov a všeobecne činnosti odvádzajúce pozornosť k svetským záležitostiam. Pravdaže, ani pri najhlbšom ponorení sa do spirituálneho sveta sa v ľudskej bytosti nezastavia procesy, ktoré majú zreteľne svetský charakter. Otázka potom znie: ktoré z tých, čo nie sú pre udržanie života nevyhnutné, možno vykonávať bez narušenia posvätnosti rituálu? Táto otázka sa z času na čas vynára pred teológmi rôznych konfesií. Je známe, že jednou z tém, okolo ktorých sa kedysi v judaizme viedli spory, bola otázka, či je vhodné, aby sa počas modlitby ľudia knísali.
K tejto problematike ma priviedol pohľad na zábery zachytávajúce scény, ktoré sa nedávno odohrávali počas islamskej púte hadždž. Niektoré z týchto scén, ako napríklad obchádzanie svätyne alebo kameňovanie diabla, sa každoročne opakujú. Fotografie a filmy zobrazujú predpísané úkony rituálu, takže v podstate neprinášajú nič nové. Napriek tomu ma zakaždým udivia ako svedectvá duchovného pôsobenia, ktoré je schopné uviesť do pohybu obrovské davy ľudí a usmerniť ich kroky predpísaným smerom.
Tentoraz však moju pozornosť najväčšmi pritiahol jeden nečakaný fenomén. Ani ten sám osebe nie je nijakou novinkou, veď už aj u nás sa rozšírilo jeho anglické označenie „selfie“. Treba dodať, že sa rozšírilo, a to priam virálne, nielen toto označenie, ale aj, a predovšetkým, vytváranie fotografických autoportrétov pomocou mobilných telefónov. Pri mojich častých cestách vlakom ma už nijako neprekvapí, keď vidím, ako sa niekto od Prahy po Bratislavu stihne aj päťkrát odfotografovať, aby vzápätí tieto selfies umiestnil na sociálnej sieti. Súdiac podľa veselej tváre, cesta potom ubieha celkom príjemne, zvlášť keď si v prestávkach medzi fotografovaním jednotlivo alebo kolektívne prezeráte podobné výtvory svojich priateľov.
Ak odhliadneme od oblečenia a pozadia, nie sú fotografické autoportréty, ktoré moslimovia počas púte v Mekke začali hromadne zverejňovať na sieti, nijako výnimočné. Sú to štandardne urobené portréty ukazujúce ľudí, spravidla mladých, ktorí s vážnym alebo veselým výrazom chcú svetu digitálnych sietí zvestovať, kde sa momentálne nachádzajú. Môžeme však abstrahovať od prostredia, ktoré nesie výrazné znaky náboženského rituálu? A nie je samotný akt fotografovania svedectvom odklonu od duchovnej náplne tejto púte? Aj keď sa na islam a jeho obrady pozeráme zvonku, vieme pochopiť znepokojenie, ktoré sa po tohtoročnej púti do Mekky zmocnilo niektorých moslimských kazateľov. Asi tušia, že ten, kto je na sieti, nikdy nie je celkom prítomný v tomto svete. A čo ich ešte väčšmi znepokojuje, nemôže byť potom celkom prítomný ani v tom duchovnom svete, kam by ho ich náboženstvo chcelo rituálmi odviesť.
Fajčenie možno oslabuje nielen zdravie, ale aj schopnosť naplno sa v modlitbe oddať duchovnému zážitku. Masy však do pohybu neuvádza. Otázka, či sa možno počas rituálu fotografovať mobilom, znie síce ako repríza starého vtipu, nepriamo sa však dotýka jedného zo najdôležitejších problémov súčasnej spoločnosti. Problému koexistencie síl, ktoré sú schopné vyvolávať a regulovať pohyb masy.