Antigona sa vzoprie proti kráľovmu rozhodnutiu. Proti zákonu, akým sa bezohľadne presadzuje moc štátu, stavia božský zákon prikazujúci pochovať príbuzného. Dramatické rozvinutie konfliktu medzi dvoma zákonmi, ktoré tu reprezentujú Antigona a kráľ, nepripúšťa iné ako tragické vyústenie.
Obidve strany neodvolateľne trvajú na svojom rozhodnutí poslúchnuť zákon, ktorý pokladajú za najvyšší príkaz: Antigona pochová svojho brata a sama umiera v podzemnom väzení, kam ju kráľ uvrhol. Tragický záver antickej drámy nás dodnes oslovuje ako pôsobivý, emocionálne silný odkaz dávneho myslenia, ktoré ľudské životy podriaďovalo neúprosnému osudu.
Pri takomto pohľade nám však často uniká, že základné znaky situácie, v ktorej dochádza ku konfliktu medzi dvoma záväznými a pritom protikladnými zákonmi, sú prítomné aj v našej dobe. Konflikty tohto druhu prepukávajú každodenne a priamo pred našimi očami sa vyostrujú. Za to, že vo väčšine prípadov sa nekončia tragicky, vďačíme skutočnosti, že o ich vyústení vopred nerozhoduje slepá sila osudu, ale stávajú sa predmetom politických rokovaní.
V jednom z takých rokovaní sa ocitla krajina, kde sa podľa legiend kedysi dávno odohrával príbeh Antigony. Pravda, tým, čo by teraz Gréci chceli pochovať, nie je mŕtve telo bojovníka, ale ťaživý, ako hovoria, pre život spoločnosti priam neúnosný dlh voči finančným inštitúciám. Aj v tomto prípade sa protagonisti sporu odvolávajú na zákony a vyššie princípy, ktoré podľa ich presvedčenia oprávňuje ich konanie a poskytuje mu oporu v ideách spravodlivosti.
Pre Grékov je takýmto zákonom sama podstata demokracie, ktorá vyžaduje, aby vláda vo svojom rozhodovaní vychádzala z vôle ľudí, čo ju zvolili. Výsledky ostatných volieb jasne ukazujú, že väčšina obyvateľstva už nechce znášať bremeno úsporných opatrení, ktoré im vraj vnútilo Nemecko a nenávidená trojica hlavných veriteľov, nazývaná „trojkou".
Na druhej strane títo veritelia vychádzajú z princípu, ktorý vo svojej všeobecnej podobe musí prijať každý zodpovedný človek a každá seriózna inštitúcia: dlhy sa majú vracať a zmluvy dodržiavať. Veď záväzky, na ktoré bolo a stále je viazané poskytovanie pôžičiek, nestratili svoju platnosť len preto, že ich grécki populistickí politici sľúbili zrušiť.
Mnohé nasvedčuje tomu, že konfrontácia týchto dvoch stanovísk môže pokusom o zmierenie priniesť iba krach. Možno to tak aj dopadne a na obidvoch stranách sú už pravdepodobne pripravené scenáre pre odchod Grécka z eurozóny. S istotou sa to však predpovedať nedá, lebo prebiehajúci proces nemá povahu nevyhnutného zreťazenia príčin a účinkov.
Ak by sme jeho povahu chceli obrazne vyjadriť, ponúka sa predstava hry, najlepšie kartovej. A medzi kartovými hrami asi najlepšie charakter takýchto politických rokovaní približuje poker. Poker sa preto javí ako výstižná metafora politiky, lebo v ňom o výsledku okrem kvality kariet rozhoduje aj schopnosť blufovania, ktorá umožňuje vyhrať aj so slabými kartami.
V rokovaniach, ktoré sa práve začínajú, sú síce karty rozdané, ale nikto zatiaľ nevie, čo z vyhlásení na jednej i druhej strane je naozaj vyznaním neochvejného presvedčenia a čo sa zakrátko ukáže byť (úspešným alebo neúspešným) blufom. Keď ide o veľa – a v tomto prípade ide o veľa nielen Grékom – vládu osudu a zákonov dnes vystriedala hra plná veľkých blufov.