Zdá sa, že tvorcovia seriálu sa v tomto momente držali verne predlohy. Jej autorka totiž vovádza čitateľov do alternatívneho sveta začiatku 19. storočia, kde britské impérium vedie protinapoleonské vojny pomocou mágie a samotní mágovia pripomínajú skôr ambicióznych a trochu aj suchárskych vedcov, so starostlivým dôrazom na detail, mnohými odbočkami, a teda naozaj veľmi-veľmi pomaly.
Núti nás podrobiť sa tejto spočiatku iritujúcej zdĺhavosti, aby sme sa vzápätí ocitli v zábavnom a sugestívnom svete, plnom skrytých nebezpečných síl ohrozujúcich smrteľníkov. Čerpá pritom z toho najlepšieho, čo britská literárna tradícia ponúka – či už ide o literatúru „vysokú“, alebo populárnu.
Stretávame tu rozšafného rozprávača, akého poznáme z vrcholných próz 19. storočia u Jane Austenovej, Williama Makepeacea Thackeraya, Charlesa Dickensa alebo Elizabeth Gaskelovej. Objavujeme aj motívy známe z literárneho romantizmu aj gotického románu, anglických ľudových rozprávok a anglosaskej mytológie.
Jonathan Strange & pán Norell, tak ako Tolkienov Pán prsteňov či knihy Terryho Pratchetta a Neila Gaimana, je príkladom, že kvalitná literatúra nepotrebuje „chlieviky“ a dokáže poskytnúť sofistikovanú a inteligentnú zábavu. A Clarková (medzi priaznivcami ktorej sú aj takí prominenti ako Gaiman), ktorá neváhala siahnuť k literárnym postupom starším ako sto rokov, ukazuje, že to všetko sa dá urobiť aj tak, že sa čitateľovi nič nemusí uľahčovať.
Svojou pomalosťou a starosvetskosťou sa totiž tvrdohlavo vzpiera uponáhľanej súčasnosti, ktorá už poznamenala aj literatúru a umenie vôbec, a preto jej úspech pôsobí ako zjavenie. Už len čas, ktorý venovala písaniu svojej knihy – viac ako desať rokov (ďalších prinajmenšom desať rokov sa venuje písaniu jej pokračovania) – pôsobí v našich pomeroch neuveriteľne.
Zvykli sme si totiž, že knihy vyžadujúce pomalé a trpezlivé čítanie sú odsúvané bokom, do kategórie akademických kuriozít, ktoré si nedokážu nájsť širšie publikum. Čoraz častejšie sa záujemca o nejakú knihu v prvom rade pýta, či sa číta „rýchlo a ľahko“. Prestávame dôverovať vetviacim sa príbehom, radosti z rafinovaného rozprávania, strácame pôžitok z intelektuálnej námahy. Vyžadujeme instantný estetický zážitok, poddávame sa besnému tempu doby.
Klasická literatúra, obviňovaná na školách už aj pedagógmi z nekomunikatívnosti a zložitosti, no nielen tá, sa kondenzuje do zjednodušených „digestov“, výpravných filmov. Rafinovane vyrozprávané romány sa ohlodajú na kosť prostučkého príbehu.
Napriek všetkým dobrým úmyslom tu niečo dôležité mizne. Akosi tak strácame schopnosť pochopiť, že existujú svety, ktoré majú inú podobu a iný čas, myslenie a imagináciu, ako tie naše.