O živote: Mesačný kameň

Knihu od islandského spisovateľa Sjóna Mesačný kameň čítam cestou na Island. Príbeh mladučkého chlapca sa odohráva v roku 1918, počas posledného roku prvej svetovej vojny, keď zúri na Islande epidémia španielskej chrípky.

05.06.2015 06:00
debata

Rada čítam knihy z krajiny, kam cestujem. Môžem tak lepšie porozumieť ľuďom, čo v nej žijú, dozvedieť sa o neviditeľných súvislostiach, zvykoch a ich chápaní reality. Môžem stokrát vidieť vykopávky v múzeách, ale vnútorné pocity ľudí, ktorí v krajine žijú, pochopím len cez písaný text.

Dlho som nechápala, prečo islandskí spisovatelia v takom rozsahu opisujú vietor. Pripadalo mi to trocha zbytočné, u nás buď fúka, alebo je bezvetrie. Keď vystúpim na letisku a do tváre mi zaduje severák od Atlantiku, prevŕta mi šaty až k telu, ohmatá ma a vpije sa do kože, je mi to jasné.

Takýto u nás nebýva. Studený ako čepeľ noža, vonia chaluhami, zmiešaný s neviditeľnými kryštálikmi soli. Krajina za oknami autobusu pôsobí opustene. Dážď pichá do balvanov v tisícich odtieňoch šedohnedej, zarastených machom, po stromoch ani stopy. Iba more v diaľke ohlodáva bralo a hojdá na hladine biele čajky. Možno je to úplne obyčajná skala, ale odrazu mám pocit, že je to presne tá skalná stena, kde, ako opisuje Sjón v prvej kapitole, Máni Steinn sexuje s „kunčaftom“.

A som znova v príbehu. Máni Steinn, šestnásťročný mladík, ktorého vychováva praprateta. Zbožňuje filmy, ktoré premietajú v dvoch kinách v Reykjavíku. Chodí na každý jeden, väčšinu z nich vidí niekoľkokrát za sebou, žije filmami, sú jeho každodennou potravou a keď sa na ne nedíva, aspoň si ich premieta v duchu. Máni sa živí prostitúciou a všetky prachy minie na lístky do kina a cigarety.

Na jeseň vypukne epidémia španielskej chrípky. Kráčam po reykjavíckych uliciach a znova si premietam v hlave apokalyptické výjavy opísané v knihe. Chlapec pomáha zvážať mŕtvych a chorých do provizórnej nemocnice, ktorá slúži zároveň ako márnica aj blázinec. Vymierajú celé rodiny, smrť nešetrí žiadnu spoločenskú vrstvu. Kiná zatvoria. V decembri 1918 Islanďania oslavujú osamostatnenie sa od Nórska. Epidémia ustáva.

Stojím v slnkom zaliatom prístave. Turisti nastupujú na loď pozorovať veľryby. Predstavujem si, ako sa Máni zaľúbi do nórskeho námorníka, čo prišiel na slávnosť, ako ich „vážení“ islandskí občania odhalia, ako ho mlátia. Jeden jeho bývalý zákazník navrhuje, aby ho ubili. Nakoniec ho „len“ vyhostia do Anglicka a on sa až po niekoľkých rokoch, už ako dospelý človek a filmársky asistent, vracia na Island.

Sjón napísal knihu na počesť jedného gaya, námorníka a knihomila, ktorý umrel na AIDS. Islanďania majú cestu k akceptovaniu ľudí s inou než heterosexuálnou orientáciou už dávno za sebou. Každý rok usporiadavajú Dúhový Pride. Zatancoval si na ňom aj starosta Reykjavíku.

Registrované partnerstvo uzákonili v roku 1996 a stretla som kňaza, ktorý s radosťou zosobášil svoju lesbicky orientovanú sestru. Pozorujem kríju – islandskú lastovičku – a viem, že u nás je to hudba ďalekej budúcnosti. Mentálne trčíme v ťažkom stredoveku.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #dúhový pride #gay #Island