Zrejme práve vďaka nim vznikla v Púchove pekná tradícia – vždy 6. júla podvečer sa tam na Lachovci rozhorela vatra na počesť Jana Husa.
Teda – neviem, či vždy. Jednu si však pamätám. Do Púchova – kam som chodieval každé leto – som prišiel vtedy hneď skraja prázdnin, a tak som ju stihol. Krstní rodičia ma vzali so sebou až hore na Lachovec – pomáhal som im na tú vatru zbierať drevo. Horela ešte, keď sme už boli doma, a díval som sa na ňu oknom, spolu s babkou. Bola to veľká vatra, díval sa na ňu celý Púchov.
Vždy 6. júla podvečer sa tam na Lachovci rozhorela vatra na počesť Jana Husa.
6. júla tohto roku uplynulo 600 rokov od Husovho upálenia. Nakrútili sa o ňom nové filmy, napísali knihy, robia sa konferencie – no ktovie, či si niekto spomenie aj na púchovskú vatru. Urobím to teda ja. Moji čitatelia však vedia, že som púchovskú vatru zaznamenal už aj v knihe Plakať je krásne, v básni Srdcový kráľ.
Prezývku „srdcový kráľ“ som dal svojmu dedovi, ktorý v roku 1912 zanechal v Púchove ženu aj dcéru a pobral sa za šťastím do Ameriky. Nevrátil sa už odtiaľ nikdy – s výnimkou tej básne. V nej sa odohrá moje snové stretnutie s ním – on sa ma vypytuje, čo bolo po jeho odchode, ja mu referujem – a tak sa dostanem aj k tej vatre.
Dedo: Ešte mi niečo o nej povedz. Vnuk: Šiesteho júla v Púchove býval taký zvyk – evanjelici vyšli na Lachovec a nakládli tam vatru na pamiatku Husovho upálenia.
Dedo: Pamätám. Tiež som im chodil pomáhať s tým drevom. Vnuk: Aspoň raz do roka ťa mali v láske. Spievali pritom piesne luteránske. Prím mala Anna, babkina sestra, v Púchove preslávená mocným spevom („Bol fešák!“ predo mnou ťa občas chválila. „Tie jeho listy – všetko som to spálila.“), až kdesi za Váhom ju bolo počuť, keď na kopci sa rozhlaholila. Babka ju nepočula – bola hluchá. Kričalo sa jej do pravého ucha. Okno z kuchyne Anny (v ktorej z vlastnej vôle slúžila) bolo však obrátené na Lachovec a babka pri ňom sedela a pozerala na ten kopec, a keď tam vatra vzbĺkla, tiež pustila sa do spevu, do spevu trasľavého, a ako už spev hluchých ľudí býva – aj spevu falošného.
Dedo: Na posmech. Vnuk: Tak aby nebolo ti ľúto, spievala túto: Zlatého slunce krásný běh již došel cíle svého… Myslela pritom iste na iného mučeníka – na teba, svojho Jana Husa, katolíka, ktorý v jej srdci horel v ohni bez konca a do plameňov srdca modlil sa Zdravas Mária…