Vandrovali vedľa bratov pltníkov, murárov a valašských pastierov. Vojny ich vyhnali z domovov do pustých a neúrodných kútov vysočiny. Bieda ich zas vyháňala na planiny a doliny do bohatšej dolnej zeme, alebo ešte vyššie do zbojníckych hôr, alebo až za more do baníckeho podzemia a do pekiel ohnivých hút.
Počul som o iných, ktorí bývali na juhozápad od veľkého štátu, ktorý chcel tak strašne rásť, že im vzal polovicu krajiny. Ich deti sa do svojho kraja vrátili ako imigranti. Na ich pôde rástlo ovocie, ktoré zasadili iní a tí im dali do rúk vrecia a oni zbierali a zem ich radostne privítala, kým zbierali. Keď všetko pozbierali, zem ich poslala ďalej za inými plodmi. Pesničkár Woody Guthrie ich zazrel na kraji miest a prepožičal im hlas v piesni, ktorú si neskôr sami osvojili:
Pracoval som vo vašich sadoch sliviek a broskýň, Pod svetlom vášho Mesiaca spal som na zemi, Tu a tam nás budete vidieť na kraji vašich miest, Prichádzame s prachom a s vetrom už sme preč.
Počul som o iných, ktorí si zachránili holé životy útekom pred novšími katastrofami, pred vojnami fanatikov a cynikov, pred suchom a pred záplavami, cez piesok a cez vlny, pred smrťou a navzdory smrti. Bežali, plávali, jazdili, šli. Tam, kde mali právo žiť, mali možnosť len umrieť. Tam, kde mali možnosť prežiť, nemali právo žiť. O nich a o ich príbuzných spieval populárny muzikant Manu Chao dnes už zľudovenú lyriku: „So svojou bolesťou idem sám. Samo ide odsúdenie. Mojím osudom je utekať, lebo doklady nemám.“ Ani slovenskí migranti sa svojho času na lodiach zjavne veľmi dobre nemali. Ako spievala istá M. Pandoščáková z Budkoviec pre zbierku folkloristky Ľubice Droppovej (Chudoba, chudoba, šak si mi moc vina),
A na šife bida prevelika, bo tam nedba žaden o človeka. Kec on zomre, krasne ho chovaju, dva matrozi jeden mech trimaju. Jak oni še naňho naradzili, ta voni ho do moria vrucili. (…)
Odpiš, pajtaš, do mojoho kraju, naj me vecej doma nečekaju. (…) Ja vas vecej hodovac nebudu, bo ja ležu na spodku u mora.
Niektorí Slováci sa určite spoznali aj v inej piesni, preloženEJ do susedného českého jazyka: „Již vzhůru psanci této země!“ Neskorší slovenský preklad sa sémanticky líšil len zdanlivo: „Ej, hor sa, sveta proletári!“ To sa malo predsa rozumieť samosebou, že proletár je vyhnancom tejto zeme. Nikam nepatrí, nemá žiadnu zem, ktorá by mu patrila. Pochoduje svetom, hľadajúc prácu a bezpečie. Je utečencom aj tam, kde odjakživa býval.
Takýto národ, národ prekliatych vyhnancov, iste s otvoreným náručím privíta všetkých krajanov, všetkých vyhnancov tohto sveta, keď po dlhom túlaní prídu hľadať domov – aby nemuseli spočinúť na dne mora. Však? Alebo… že by som sa mýlil?