Svetlo v tuneli

Idú Vianoce, patrilo by sa zaspievať akúsi koledu. No od čoho začať... Od stromčeka či od Ježiška?

23.12.2012 07:00
debata (1)

Môj otec bol kňaz a teológ. Síce pred 50 rokmi zomrel, ale … začnem spomienkou? Vojna, to je moje. A predsa to nepasuje: stromček sme mali aj vtedy a so sestrou sme ho vyzdobovali vlastnoručne vyrobenými retiazkami z farebného papiera – ale „čas radosti" to nebol. Hoci akési zvláštne vzrušenie pritom bolo. Kirkegaard by povedal: „bázeň a chvenie“. Aj pri večeri bez otca bolo, ale iné – pri otázke: vráti sa z toho prekliateho Auschwitzu (neskôr Dachau)?

Po rokoch sa stal zázrak: vrátil sa! Teda nie celkom on. Skôr akási atrapa. Kosti v doráňanej koži, v očiach des. Dlho. Zas tá „bázeň a chvenie". Aj po ďalších rokoch, opäť iná, keď mi raz potichu povedal: „Vieš, vlastne až vtedy, keď ma tam tĺkli tak, že som myslel, že je koniec – až vtedy som uveril v Boha. Predtým to bola iba teológia…" Dodnes sa to snažím pochopiť. Myslím, že aj on sa snažil.

Najmä keď sa odrazu ocitol na bohosloveckej fakulte v Bratislave a chtiac-nechtiac sa musel k tej teológii vrátiť. (Radšej maľoval.) Dennodenne do noci študoval všetko, čo sa od čias jeho štúdií v tejto disciplíne udialo. Spomínal najmä Paula Tillicha a Dietricha Bonhoeffera. Uvedomoval si, že historizmus je prekonaný a nové myslenie bolo blízke jeho skúsenosti. (Bonhoeffera pár dní pred koncom vojny obesili, bol v sprisahaní proti Hitlerovi.)

Ako sa otec na fakultu dostal? Jednoducho: pred Veľkou nocou 1952 prišiel za ním do Českého Těšína istý Dr. Ekart z Prahy a otca „presvedčil", že musí „dobrovoľne" rezignovať na svoju funkciu v Sliezskej evanjelickej cirkvi, zbaliť kufre a ísť s rodinou do Bratislavy. Argument: „Když ne, tak vás zlikvidujeme. Byl jste v Osvětimi, tak víte, že to není problém." Otec to vskutku dobre vedel, tak zbalil. Mne zobrali pas a bolo po štúdiu v Katoviciach, dovolili mi prihlásiť sa na VŠMU. Prísne vzaté, mali sme šťastie.

Prečo tu hovorím o Veľkej noci, keď reč mala byť o Vianociach? Pretože sa z toho stala podstatná „súradnica mojej pozorovateľne". Aj preto, lebo by som chcel prísť na kĺb tomu, prečo sa z Vianoc vytratila ona „bázeň a chvenie" (lebo to nebol akýsi detský sentiment ). Do tretice preto, lebo si myslím, že transformácia Vianoc na sviatky kšeftu a konzumu sú symptómom, hologramom všeobecného marazmu. Takže „koleda" to opäť asi nebude. Ospravedlňujem sa.

Jediná možnosť?

V súlade s Tomášom Akvinským začnem od celku (problému). Pred časom sa mi nevdojak dostal na súkromné posúdenie elaborát bruselských expertov o význame umenia. Je chvályhodné, že sa príslušnému pánovi exkomisárovi podarilo túto tému nastoliť (prvýkrát v dejinách EÚ!). Argumentácia ma – jemne povedané – prekvapila: umenie je potrebné, lebo rozvíja kreativitu (to sedí) a tá je potrebná na rozvíjanie kapitalizmu (to mi pripomenulo čosi, za čo by sa malo sedieť). Prečo – o chvíľu. Teraz iba toľko, že už Bhagavad Gita varuje: Keď človek stratí vrodenú schopnosť rozlišovania – zahynie. Dnes môžeme spresniť: Stane sa z neho Penfieldov homunculus – obluda s obrovskými pazúrmi a papuľou podľa proporcií príslušných mozgových centier. Začne bezduchý hon za korisťou („maximalizácia zisku" za každú cenu).

Je to pre súčasníka jediná možnosť? Nikdy nebola a nie je ani dnes, pre toho, kto tú vedomú schopnosť rozlišovania vďaka duchovnej kultúre rozvíja. A nemusím zdôrazňovať, že umenie by malo slúžiť práve jej. Lebo ako varoval Friedrich von Hayek: Keď nebudú spontánne rešpektované princípy tradície, spoločnosť pôjde do džungle.

Dva muzikantské príklady: pred desiatimi rokmi spontánne vzniklo združenie mladých skladateliek a skladateľov SOOZVUK, ktoré sa programovo dištancuje od orientácie na zisk. Druhý: o čosi neskôr mladý skladateľ, pianista, dirigent, pedagóg Ivan Buffa spontánne s priateľmi vytvoril Quasars Ensemble; ich cieľom je interpretácia slovenskej aj svetovej hudby, najmä súčasnej, na vrcholnej úrovni. Robia to popri zamestnaní, kde zarábajú čosi ako dôchodok či (v „lepších sférach") – prepitné. Sú totiž zodpovední za slovenskú kultúru (Joachim Gauck by povedal: Sú duchovne zrelí a tým slobodní).

Sloboda od čoho alebo k čomu?

Keď sa človek ocitne – parafrázujem Edgara Morina – v „tolerovanom gete“ starých ľudí, každé výročie (aj Vianoce) mu potom pripomína povinnosť (potrebu?) urobiť životnú inventúru. Odkladáme to tušiac, že zo zámerov z mladosti sa podarilo zrealizovať iba zlomky. A že za to nesieme zodpovednosť. Namýšľam si síce, že azda nie celú, ale čo, keď to je iba ilúzia, hlúposť? Hoci istý starý priateľ hovorieval: „Aj hlúposť je dar Boží." Ale po odmlke dodával: „Lenže malý.“ Thomas Merton napísal: „Človek nie je osamelý ostrov.“ Ako sa to vezme. Isteže – sme členmi rodiny aj celej hierarchie väčších „rodín“ – priateľov, kolegov a pod. Sme bunkami spoločenského organizmu (pokiaľ to nie je Krempaského „množina ego-častíc“), molekulami ľudstva, atómami prírody, časticami vesmíru. A ešte čímsi nedefinovateľným v kontexte tajomstva Súcna (Lévinasovho „Ono je"). Preto azda časť tej zodpovednosti má na svojom konte ono „Ono je", časť aj história, voči ktorej sme často bezmocní.

Všetky úrovne Súcna majú svoje zákony a popri nich existujú aj tie univerzálne, z ktorých časť od tisícročí poznáme. Pripomínajú ich aj Vianoce. Ale pripomínajú skutočne, účinne, pragmaticky? Často sa zdá, že sme ich zahodili. Že nám ostala už iba sloboda. A s tou si často nevieme rady. Nepýtame sa – sloboda od čoho alebo k čomu?

Výsledok pomyselnej inventúry života potom pripomína bilanciu kniežaťa di Lampeduza v románe Gepard (ktorý kongeniálne prebásnila Michaela Jurovská): „Mám sedemdesiattri rokov, a z toho zhruba som žil, naozaj žil dva roky… maximálne tri. A žiaľu, nudy bolo koľko rokov? Načo to rátať – celý zvyšok.“ Podpísal by som sa pod to, len by som prirátal šťastné roky do 1. septembra 1939 a „nudu“ by som vymenil za „ruvačku“. Tak to totiž uvidel môj prvý bratislavský priateľ Ilja Zeljenka: „Punc pravosti a zmyslu / tej celoživotnej ruvačky / s Hydrou entropie /posúdia potomkovia / blíženci sŕdc a hláv / a viery / že nemožné / je iba / nevysloviteľné možné.“

Neviem, či posúdia. Iljove slová uvádzam, lebo je medzi nimi pojem „entropia“. Som totiž presvedčený, že k podstatným príčinám ponovembrového marazmu patrí systémové ignorovanie univerzálne platnej dialektiky entropia (neusporiadanosť) verzus negentropia (negatívna entropia, jej opak). A že z toho ignorovania vyplývajúca hlúposť („malý dar Boží") je globalizovaná – to je slabá útecha.

Základom múdrosti bolo, stále je rozlišovanie pólov odvekého zápasu medzi silami Kozmosu a Chaosu (antický Polemos) na všetkých úrovniach Súcna. Pojmy Tao – jin a jang, biblické – život a smrť, filozofické – duch a hmota, kybernetické – informácia a šum hovoria v istom zmysle o tom istom.

Ilja bol „nenormálne“ inteligentný a vzdelaný; bol aj múdry. Vedel, že tento univerzálny zákon funguje. Tento stručný „kádrový posudok“ mu posielam ako pozdrav a poďakovanie za celoživotnú priazeň a za jeho Osvienčim. Toto výnimočné dielo, ktoré vyvolalo zúrivý odpor mocných, skomponoval pod dojmom obrazov môjho otca. Obrazov traumy, ktorými otec robil svoju bilanciu a účtoval so svetom „übermenschov“, čo odvrhnúc univerzálne hodnoty spáchali megavraždu 20. storočia (Zbigniew Brzezinski) a tá žiaľbohu pokračuje. „Chvalabohu“ – ďaleko.

Každá moc je s umením v konflikte

V kresťanskej verzii tým kľúčovým univerzálnym zákonom je Láska (aj ako grécky Eros, najmä ako všeobecná, nepodmienená Agape.) Zopakujem názor Erwina Schrödingera: „Duch je sila, ktorá dovoľuje človeku – prirodzenej bytosti prekonávať prirodzený determinizmus.“ (Najmä egoizmus a jeho splodiny). A dodal: „Za istých okolností.“

Predpokladom je askéza – tréning sústreďovania pozornosti (meditácia, utišovanie verbálneho myslenia…) na konkrétne tvary a procesy – vizuálne aj zvukové – alebo na elementárne funkcie organizmu (najmä dych). Ide o rovnováhu medzi funkciami ľavej a pravej hemisféry neokortexu; o rovnováhu medzi „vita activa“ (aktívnym životom) a „vita contemplativa“ (kontempláciou) a v nej o zážitok kontaktu so Súcnom.

Čelný predstaviteľ kybernetického hnutia Gregory Bateson to posunul ďalej. Dokázal, že ľudské konkrétne myslenie je rozvinutím myslenia prírody, ktoré je založené na tvaroch, ich analógiách a symetriách, víroch a špirálach, konvergenciách a divergenciách, a transformáciách.

Vynára sa z toho biologický a existenčný význam a zmysel umenia. Jeho evolúcia je bytostne dôležitá: rozvíja vedomie a svedomie s tým aj „vrodené základy morálky“ (Steven Pinker – v nadväznosti na vrodené základy gramatiky Noama Chomského). Carl F. von Weizsäcker žiadal premenu vedomia z egoistického na kozmické ako predpoklad prežitia ľudského druhu. Za tým všetkým je dialektika „entropie : negentropie“.

Iba útržkovité uvedené poznatky majú ďalekosiahle dôsledky nielen pre chápanie umenia, ale pre poznanie všeobecne, nota bene preverované životnou praxou.

Na margo umenia uvediem iba poznámku o jeho vzťahu k zábave. Hudba je médiom, ktoré ako najabstraktnejšie poskytuje v praxi najväčší priestor pre zmätky. Základný rozdiel medzi umením v hudbe a zábavnou hudbou spočíva v tom, že umenie vychádza a slúži sústredeniu pozornosti, kým zábavná hudba – rozptýleniu, relaxu, „entertainmentu“. Zábava umožňuje zabudnúť na problémy a starosti; umenie ako sféra poznania je zamerané opačne a vo svojich vrcholoch na transcendenciu. Preto každá moc je s umením v konflikte.

Zápas trvá nonstop

Na našu vianočnú tému ešte niekoľko konkrétnych slov. Musím sa vrátiť k otcovej dileme: teológ zisťuje, že uveril v Boha, až v momente, keď ho idú dobiť. Absurdné? Áno, absurdné z hľadiska teológie, ktorá poslala Boha von zo sveta, „tam, na nebesia“. Potom Mu pápež v Auschwitzi vyčíta: „Bože, prečo si spal?“

Historizmus starej teológie urobil čosi podobné s Kristom: „nechal ho tam", vo vzdialenej minulosti a v prítomnosti mu vymedzil sviatky – pre narodenie zvlášť, pre jednotlivé udalosti zvlášť, pre smrť a zmŕtvychvstanie zvlášť. Nedeliteľná dráma cesty syna Božieho podľahla Bohmovej „fragmentácii“. Zdá sa mi, že nová teológia (zhodne s neklasickou paradigmou poznania) hovorí: Vianoce sú nonstop, Golgota a Veľká noc sú nonstop a Kristova dráma sa nonstop recykluje v našich narodeniach, životoch a smrti.

„A na začiatku bolo Slovo“. Slovo – univerzálny živý zákon. Slovo – metafora štruktúry, negentropie, biogenézy, genézy Lásky. Tento Boh – Slovo, tento Kristus, čo sa „narodil prv, ako boli stvorené nebesá a zem“ žije vo všetkom, aj v nás. Lebo „Bohom bolo ono Slovo. A z neho vzniklo všetko“. Je na nás, či mu vo svojom vnútri otvoríme dvere, alebo zabuchneme. V tom je naša sloboda. Svet hmoty – entropie ju ničí, no sym-bolické sily (negentropia) ešte odolávajú silám dia-bolickým (entropii, šumu atď.).

Sviatky sú tu na to, aby pripomínali, že zápas trvá nonstop. A že my sa na ňom chtiac-nechtiac všetci zúčastňujeme. A nielen my ľudia. Každá rastlina, každý strom zápasí – prekonáva gravitáciu. Smeruje ku Svetlu. Život je heliotropný. Každý strom je Stromom života. Každý je vianočným stromom. Sláviť Vianoce znamená mať vianočný stromček – stromček života, svetla, lásky v srdci a podľa prikázania z Kázne na vrchu „plakať s tými, čo plačú“ a, pokiaľ možno, urobiť čosi, aby toho plaču bolo menej. Iba vtedy sa všedný čas premení na čas radosti.

Vesmírna Tichá Noc

Osobnými spomienkami som začal, osobnou epizódou skončím. Kedysi v polovici februára som stretol moju známu a spolu sme kúštik kráčali po bratislavskom korze na Hviezdoslavovo námestie. Keď sme tam prišli, náš rozhovor odrazu prestal – žena zašepkala: „Bože, veď včera tu ešte bol a dnes tu už nie je…“. Pýtam sa: „Kto?“. „No predsa ten vianočný strom!“

Neviem ako, a či vôbec, som zareagoval. Dnes však viem, že mi ten šepot utkvel v pamäti preto, lebo vyjadril hlbokú pravdu: strom z námestia zo dňa na deň zmizol tak, ako zo dňa na deň môže zmiznúť čokoľvek iba svetské. Ale v duši Ženy žije naďalej. Ináč by si to nebola všimla a tak expresívne – spontánne nevyjadrila. Súčasne mi ten šepot pripomenul tú „bázeň a chvenie“ spred sedemdesiatich rokov. Tú istú, čo nás – „častice vesmíru“ sprevádza a pripomína, že sme aj „častice Hlbiny“, ako tajomstvo Boha nazval Paul Tillich a o ktorej hovorí Einsteinov priateľ Dávid Bohm.

Prechod z mondénneho korza k Hviezdoslavovi sa vďaka stíšenému ženskému hlasu premenil na mýtické „prekročenie prahu“ – prahu medzi sférou profánnou a sférou sakrálnou. V tej sa Buberov základný vzťah Ja: Ty mení na staroindické „Tat Tvam Asi““ – „ja som ty – ty si ja“. Zázračný moment duchovného zjednotenia ľudí sa stáva hologramom – zárodkom Veľkej Jednoty Všetkého. Z nej nás všetkých privoláva nepočuteľný hymnus: Vesmírna Tichá Noc. Pripomína, že za ňou, za nekonečnou tíšinou, je Svetlo.

Roman Berger (1930)

slovenský skladateľ a teoretik poľskej národnosti, od roku 1952 žije v Bratislave. Pôsobil ako pedagóg na konzervatóriu, neskôr na VŠMU v Bratislave. Počas normalizácie podstúpil zákaz činnosti a vylúčenie zo Zväzu slovenských skladateľov. V rokoch 1977 – 1991 pôsobil v Umenovednom ústave SAV. Od roku 1999 je členom Zväzu poľských skladateľov, získal rad domácich aj zahraničných ocenení. Je autorom publikácií Matematika a hudba (1997), Hudba a pravda (1997), Dráma hudby (2000) a celého radu esejí, ktorých súborný zborník má čoskoro vyjsť knižne.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba