Chlieb a hry!

Svet je pobosorovaný, hovorí moja múdra známa. Vyjadruje tým zákon synchrónnosti C. G. Junga, ktorého platnosť sa mi už dlho potvrdzuje. Na začiatku Biľakovej normalizácie nás – Ilju Zeljenku, Juraja Pospíšila, Petra Kolmana, Juraja Hatríka a mňa vyhodili ako dubčekovcov zo Zväzu slovenských skladateľov. Vzápätí sme boli – Miro Bázlik, Juraj Hatrík a ja, „odídení“ z VŠMU a všetci z hudobného a spoločenského života.

24.03.2013 07:00
debata (1)

Existencia začala byť z mesiaca na mesiac náročnejšia. A tu sa stal zázrak: odrazu synchrónne som dostal od ľudí, ktorí sa nepoznali, tri knihy, ktoré mi pomohli prežiť: príručku jogy, Bhagavad gítu a Filozofiu nádeje Gabriela Marcela.

Ešte predtým (1969) český lekár mysliteľ Josef Charvat vydal dielo Život, adaptace a stress, v ktorom zaviedol pojem „menticita“, zabíjanie mysle. Tvrdil, že v istom zmysle je nebezpečnejšia od genocídy. Pôsobí ničivo do budúcna. Stres a depresia môžu zabiť. Tak to bolo v prípade nášho priateľa, azda najtalentovanej­šieho slovenského muzikológa. Keď som mu požičal Filozofiu nádeje, zareagoval: „Mne to nepomôže – duša mi zhrdzavela.“ Krátko potom skočil z ôsmeho poschodia.

Tri správy na jednu tému

Duše hrdzavejú aj dnes. Keď sa na protest proti invázii „spriatelených armád“ Varšavskej zmluvy upálil Jan Palach, všetci boli otrasení. Keď sa nedávno na protest proti invázii „spriatelených armád“ podvodníkov, korupčníkov a mafiánov upálil vo Varne Plamen Goranov, takmer nikým to nepohlo. Zvykli sme si, ako prorokoval „otec národa“ V. Mečiar. Výdatne k tomu prispelo a prispieva systematické vymývanie mozgov zo strany elektronických médií – seriály politického porno a najmä vulgárnosť šoubiznisu, proti ktorým tak razantne vystúpil minister kultúry Marek Maďarič. Avšak „svet je pobosorovaný“ – vrátim sa k zákonu synchrónnosti.

Pred mesiacom som dostal z nezávislých zdrojov tri správy na jednu tému. Prvá prišla v podobe štúdie Konotačné pole detského aspektu výrazu (ide o výraz v umeleckej hudbe). Autorka, Tatiana Pirníková, docentka z Prešovskej univerzity, v úvode konštatuje: „Problematikou hudby pre deti a mladých a zároveň obrazom detského sveta v umení sa zaoberám dlhodobo. Výsledkom mojich analytických skúmaní sú dve monografie, rad odborných štúdií, ako aj realizácia mnohých hudobno-dramatických a scénických projektov a umeleckých prezentácií.“ Štúdiu som čítal s rastúcim záujmom: je dôkazom hlbokého vhľadu do tejto mimoriadne komplexnej problematiky, aký môže dať iba živá intuícia a skúsenosť spojené s erudíciou.

Druhá správa prišla v podobe listu od priateľa. Docent Jaroslav Šťastný z JAMU v Brne mi okrem iného píše: „Snad tě potěší, že už na některých školách vznikajú mini studia pro práci se zvukem, že snad pomalu dochází k transformaci hudební výchovy ve směru, který jsi kdysi načrtl.“ Vskutku ma to potešilo. Šťastný tu myslí na môj referát Hudobná výchova a jej perspektívy na konferencii v Nitre v roku 1984, ktorý mi vtedy kvôli tým mini štúdiám a ďalším ideologickým prešľapom nedovolili dokončiť. Elektronická hudba bola ešte politické tabu.

Do tretice: dostal som prvé tohtoročné dvojčíslo časopisu Hudobný život. Redaktor Andrej Šuba v ňom uverejnil svoj článok a ďalšie texty pod názvom Viva Sitnianski rytieri?! Bez zveličenia, tí „rytieri“ ma vydesili. Je to totiž u nás bezprecedentný útok nielen na hudobnú výchovu a umenie v hudbe, nielen na duchovnú tradíciu a kultúru. Je to aj zakamuflovaný útok na demokraciu a slobodu. Skúsim to dokázať.

Úlohy svätých – komikom

Najprv stručná informácia. Ide o projekt úspešného manažéra, ktorý má zachrániť stagnujúcu hudobnú výchovu na základných školách. Métou projektu Viva zbor! Má byť veľké hudobno-dramatické predstavenie k výročiu príchodu svätých Cyrila a Metoda na Slovensko. Úlohy vierozvestov majú odohrať renomovaní komici. Účinkovať budú viaceré herečky-herci-celebrity (asi v úlohe rytierov). Ambasadorom projektu na školách bude hviezda šoubiznisu. Pesničky pre 700-členný detský zbor vytvoria talentovaní autori z tejto oblasti. Pesničky budú vydané na CD aj vo forme komiksov. Budú na nich obrázky „celebrít“.

Nie som akýsi bigotný cirkevník. Z čisto semiotického hľadiska (mal som tú česť spolupracovať s klasikom českej semiotiky Zdenkom Mathauserom) je tento projekt škandalózny. Zveriť úlohy svätých komikom je prejavom vulgárneho cynizmu. Nainštalovať „šoubiz“ do základnej školy je zločin, je to v rozpore s antickou ideou paideia – „starostlivosti o dušu“ (Jan Patočka). Viac: sme tu konfrontovaní s pokusom nainfikovať deti vírusom konzumného vzťahu nielen k tradícii a ku kultúre, ale k životu a svetu. Má to byť zastreté rovnakým zneužitím klasickej slovenskej legendy, ktorá má napokon svoje analógie aj v iných kultúrach – ide v nej o jungovský archetyp obrany. Vynára sa otázka: koho a pred kým-čím majú tí „rytieri“ zachrániť? Odpoveď je zašifrovaná vo výrokoch pána manažéra: deti treba zachrániť pred „klasikou"! Je nudná! A predsa, „klasika nie je posvätná krava“!

K základom „klasiky“ patrila vo všetkých kultúrach kategória „posvätnosti“ – sacrum (Mircea Aliade). Keď sféru sacrum zlikvidoval „boľševik“ a teraz to doháňajú „vyspelé civilizácie“, potom je logické, že ani Cyril a Metod nie sú „posvätné kravy“ a čo už potom "akísi klasici“ ako Bach, Beethoven, Chopin a im podobní. Všetko to je iba humbug! Je jasné, že rozhodujú píplmetre! Nie?

Neberiem nikomu právo na vyslovenie názoru. Desí ma to, že tento „názor“ nie je privátny, stoja za ním páni ministri kultúry a školstva.

Bezočivá facka

Som starý, tak si pamätám, že spochybniť „klasiku“ si nedovolil ani nacistický minister propagandy Joseph Goebbels, ani sovietsky minister kultúry Ždanov. Útočili iba na súčasnú hudbu. Platilo to napokon aj u nás. Keď sme boli „odídení“ z VŠMU, bolo to okrem iného vysvetlené slovami: „Rúcali chrámy klasickej hudby.“ Nerúcali. Eugen Suchoň mi neskôr povedal: „Proti vašej generácii boli zneužité estetické kritériá. Z konkurenčných dôvodov.“ Postih bol tvrdý, bol som na dlažbe osem rokov. Nevdojak sa mi vynára otázka: koľko by vtedy „vyfasoval" ktosi, kto to s tým „rúcaním“ myslí vážne? Koľko vyfasuje dnes? Podľa Hudobného života 300-tisíc eur. Na porovnanie: Spolok slovenských skladateľov na prehliadku Novej slovenskej hudby (koná sa každý druhý rok), na ktorej odzneli skladby 60 autorov, vyžobral od ministerstva 30-tisíc. Prehrávame 1 : 10. Prečo?

Podľa Hudobného života pán Drlička „podľa vlastných slov projekt navrhol priamo ministrovi Maďaričovi počas osobného stretnutia“. Matej Drlička hovorí: „Z hľadiska samotného projektu sme boli pre ministra odbornými garantmi my. Vie, kto je Jakub Nvota, vie, kto je Oskar Rózsa, vie, kto som ja, a to mu v danej chvíli stačilo.“ O kúštik ďalej čítame: „Odborná verejnosť je pre mňa až na druhom mieste, lebo tam sú často prítomné súkromné záujmy.“ Nemienim to komentovať. Poviem len, že na mieste pána ministra by som si takúto „reklamu“ vyprosil. Presnejšie: nevytvoril by som predpoklady, aby vznikla.

Nemôžem však prejsť mlčaním výrok, "odborná verejnosť je pre mňa až na druhom mieste“. Nie je to totiž prejav zdravej sebaistoty, ale pýchy a arogancie, to znamená nekultúrnosti. A je to bezočivá facka odbornej verejnosti. Facky do kultúry taktiež nepatria.

Podľa pána ministra školstva Dušana Čaploviča projekt Viva zbor! je originálny. Podľa mňa nie je, pripomína staré americké megašou či happeningy. A že „…efektívnejšie rozvíja vzťah detí ku kultúre"? Kde sú dôkazy? Podľa mňa nevyvíja. Nemôže: spomenul som vyššie „duchovnú pedofíliu“. Výrečný je aj dôraz na píplmetroch, tie nič nehovoria o hodnotách, ideách či princípoch duchovnej kultúry, hovoria iba o vzťahu k nim zo strany publika či spoločnosti. Hovoria o tom, ako ďaleko pokročila „menticita“ a „transformácia spoločnosti“ na spacifikované, manipulované stádo. Hovoria o tom, do akej miery sa podarilo uskutočniť „ideu“ Ing. Václava Klausa, ktorú pri nástupe do funkcie premiéra pred rokmi vyjadril pohŕdavými slovami: „Kultúra? …potom…“ a mávol rukou.

Je však možné, že si všetci pod pojmom kultúra predstavujeme čosi iné (asi pre 30 rokmi ktosi napočítal 150 teórií kultúry). Za seba môžem povedať, že pod týmto pojmom chápem systém spoločenských mechanizmov, ktorý umožňuje evolúciu človeka – prirodzenej bytosti smerom k bytosti duchovnej.

Že som to prehnal? Neprehnal.

Fyzik, nobelista Erwin Schrödinger napísal: "Duch je sila, ktorá za určitých podmienok umožňuje človeku – prírodnej bytosti, prekonávať prirodzený determinizmus.“ Teda prekonávať egoizmus, pýchu, chamtivosť, aroganciu, hostilitu, agresivitu atď. Tie "určité podmienky“ tvoria základ kultúry. Kde takto chápaná kultúra nefunguje, máme dočinenia s "barbarstvom civilizácie“ (Werner Heisenberg). Tak mi to vychádza zo štúdia mysliteľov z prírodných vied. Radim Palouš (ponovembrový rektor Karlovej univerzity) hovoril: „Človek je bytosť transcendencie.“ Biológ Neubauer mi kedysi napísal: "Celá současná věda nám sděluje, že svět byl stvořen.“ A čo Janusz Korczak, "Komenský 20. storočia“?

Aby to nevyzeralo, že ho vyťahujem ad hoc: na objednávku festivalu Krakov, európske mesto kultúry 2000, som skomponoval skladbu Korczak in memoriam. Preto ma potešilo, že sa Tatiana Pirníková v spomenutej štúdii na tohto velikána odvoláva. K otázke vzťahu dospelých k deťom píše: "…dospelý… sústredený na vlastný svet záujmov, povinností a výkonov dieťa podceňuje“ a cituje Korczaka: "Trhová hodnota mladého je malá. Hráme s deťmi falošnými kartami”. (Pre tých, čo nevedia – Janusz Korczak išiel so svojimi chránencami sirotami, dobrovoľne do plynu, pozri film Andrzeja Wajdu).

Vyplýva mi z toho prosba: Nehrajme falošnými kartami ani s dospelými a v súlade s logikou veci navrhujem, aby páni ministri zariadili premenovanie Univerzity Komenského na "Univerzitu Drličku”. Potom, opäť v súlade s logikou, ju môžu ihneď zrušiť. Na školách sa potom bude vyučovať to, na čo sú deti akurát "motivované”. Študentokraciu sme už mali, gerontokraciu tiež a je čas nastoliť infantokraciu (či "deťovládu”, aby aspoň niečo bolo v súlade so zákonom). A "tisícštyristo rodičov bude nadšených“, že sa už nevyučujú "kraviny“.

Rodičia už boli nadšení aj onakvejšími projektmi, napríklad Hitlerovým či Mussoliniho projektom. Vo februári 1948 davy rodičov (aj nerodičov) vyjadrovali nadšenie na Václaváku a trošku neskôr s nadšením žiadali "najprísnejšie tresty” pre Dr. Miladu Horákovú a pre Dr. Vladimíra Clementisa. Súdruh prezident to neprepočul a vytiahol zo skrine "deväť špagátov“ a potom ďalšie, "skoľko ugodno”. Napokon, to nadšenie má starú tradíciu: kvôli tým vierozvestom (komickým) si na Veľký piatok spomenieme na nadšenie vtedajších rodičov (aj nerodičov), s akým kričali na toho Piláta, toho, čo nevedel, čo je Pravda, "Ukrižuj, ukrižuj!” a aj on to veľkodušne neprepočul.

Že som to prehnal? Neprehnal. Metafory patria k základom umenia aj do myslenia o umení (aj v hudbe, hoci tá má s verbálnym myslením pramálo spoločné). Projekt Viva zbor! deti neohrozuje fyzicky, ohrozuje však ich evolúciu hudobného (nonverbálneho) myslenia, neoddeliteľného od činností v bezprostrednom intuitívnom kontakte so zvukom. Preto je projekt potenciálnym "špagátom” pre intuíciu, môže "zlomiť väz“ imaginácii, hrozí zahrdúsením zárodkov kreativity. A kde je intuícia zablokovaná, ratio melie naprázdno, skonštatoval J. Ortega y Gasset. Myslenie ustrnie na úrovni verbálneho myslenia, odtrhnutého od skutočnosti (V. Leonovičová, V. Novák). Nie od všednej reality, ale od skutočnosti "veľkej prírody”, ktorú civilizácia zastiera svojimi "predmetmi“ (M. Heidegger).

Hologram marazmu

Kauza "projekt“ je však vážna najmä preto, lebo je hologramom celej hierarchie väčších celkov a problémov. Poukazuje na chronický konflikt paradigiem poznania. Sme stále vo vleku dekartovských dogiem "subjekt verzus objekt” a "cogito, ergo sum“ (myslím, teda som). Neboli vyvodené dôsledky z tézy Paula Ricoeura „sum, ergo cogito“ (som, teda myslím). Cogito stále dominuje nad sum a tým nad „esse“ – jednotným Súcnom.

A tak tu máme globálny marazmus. Zygmunt Bauman ho charakterizuje pojmom „tekutá skutočnosť zahalená v hmle“. Znemožňuje orientáciu a rozlišovanie . Je to výsledok procesov, o ktorých som pred 10 rokmi napísal: „…Od začiatku Nežnej revolúcie sa tunelovali nielen podniky, fabriky, banky, obchody, tunelovali sa najmä a predovšetkým duchovná podstata človeka, duchovný základ kultúry, duchovný rozmer demokracie. Sensu stricto. Tak sa vytunelovali zvyšky dobrých mravov, zodpovednosti a pocitu hanby. Vytunelovala sa schopnosť rozlišovať Dobro a Zlo, Pravda a Lož, Spravodlivosť a Krivda. Vytunelovala sa intuícia a vhľad. Veci nevidíme celostne a nevidíme pod ich povrch. Nevidíme analógie a súvislosti.“

Všetky ponovembrové vlády urobili maximum pre to, aby nevznikla koalícia filozofie, vedy, umenia a teológie ako nevyhnutný predpoklad základu vzniku občianskej spoločnosti.

Projekt Viva zbor! nám teda o. i. hovorí, aby sme zabudli na ideály sociálnej demokracie. Mocní namiesto toho, aby zorganizovali akési sympózium kompetentných a zodpovedných, ktorí by mali za úlohu nájsť východisko, investujú radšej do podujatí, ktoré možno zaradiť do kontextu tých, čo vyvolali krízu – a je to predovšetkým kríza morálky.

Odkaz Janusza Korczaka sme ignorovali.

Chlieb a hry! (presnejšie chlieb a zábava, tancovačka) bolo v Ríme heslo prv, ako Machiavelli prišiel s geniálnou vetou „účel svätí prostriedky“. Účelom mocných bolo vždy držať slabých pod krkom. V čase krízy, keď pre slabých, t. j. pre väčšinu, chleba je pomenej, treba, to dá rozum, pridať na zábavu (hry), aby tá väčšina bola čo najdlhšie mlčiacou väčšinou.

Keďže riešenie krízy je v nedohľadne, treba osvedčené „držať hubu a slúžiť“ zabezpečiť až do tých – kedysi boľševických, dnes globálnych – „svetlých zajtrajškov“. Treba „myslieť strategicky“. Prirodzene, aj o deťoch.

Iste, v istom zmysle aktéri našej "kauzy“ by azda aj mohli mať akúsi dávku dobromyseľnosti. Lebo, nech mi to priatelia pedagógovia odpustia, nie som si istý, či je v tejto sfére všetko "oukej“. Čo neznamená, že celý postup pri projekte bol "oukej“.

Som však presvedčený, že Janusz Korczak by bol prvý, kto by kričal, že deti majú právo na umenie – zmyslovo dostupnú Pravdu. Kto by zakričal: "Nehrajte s deťmi falošnými kartami!“

Roman Berger (1930)

Slovenský hudobný skladateľ a teoretik poľskej národnosti, od roku 1952 žije v Bratislave. Pôsobil ako pedagóg na konzervatóriu, neskôr na VŠMU v Bratislave. Počas normalizácie podstúpil zákaz činnosti a vylúčenie zo Zväzu slovenských skladateľov. V rokoch 1977 – 1991 pôsobil v Umenovednom ústave SAV. Od roku 1999 je členom Zväzu poľských skladateľov, získal rad domácich aj zahraničných ocenení. Je autorom publikácií Matematika a hudba (1997), Hudba a pravda (1997), Dráma hudby (2000) a zborník esejí Cesta s hudbou (2012).

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba