Švejk má problém. Našťastie

Tým svetoznámym románom sú, samozrejme, Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války, historicky najprekladanejšia česká kniha. Medzi takmer šesťdesiatimi jazykmi, v ktorých si ju možno prečítať, je dokonca aj slovenčina, i keď tento pol storočia starý preklad Zuzky Zgurišky je čítaním odporúčaným len pre milovníkov kuriozít – Švejk tu namiesto svojho typického mestského jazyka, pražskej obecnej češtiny, hovorí myjavským kopaničiarskym dialektom…

Okrem Myjavy je však Švejk známy nielen vo zvyšku Európy, ale aj v Amerike či v Ázii vrátane Mongolska. Žije tiež v nespočetných divadelných dramatizáciách a filmoch – nemých, zvukových, čiernobielych, farebných, českých i svetových. Ako jedna z mála literárnych postáv má hneď niekoľko sôch v rôznych štátoch, jedna z nich je aj na Slovensku, v Humennom. Chtiac-nechtiac sa so Švejkom stretne každý turista, ktorý navštívi Prahu. Marketingovo ho dokáže zužitkovať dobrá polovica miestnych predavačov suvenírov, párkov a piva – tá druhá polovica používa na ten istý účel Haškovho rodáka a súčasníka Franza Kafku. Citáty zo Švejka visia v kdejakej krčme, nielen U Kalicha. V bežnej reči ich dodnes používajú ľudia v celom Česku a občas – aspoň tí starší – ešte aj na Slovensku.

Viac než „len“ literárna postava

Švejk sa stal národným fenoménom rovnako ako národným maskotom. O jeho význame napokon jasne vypovedá aj to, že pred časom cítil potrebu vyjadriť sa k nemu aj samotný český prezident Václav Klaus. A ten sa, ako vieme, vyjadruje iba k otázkam skutočne závažným. I keď v záujme historickej pravdy treba dodať, že to vyjadrenie bolo v tom zmysle, že ak z českej národnej mytológie exprezident čosi skutočne neznáša, tak je to práve Švejk. Zrejme je na jeho vkus príliš ľavičiarsky.

Na Klausovom hodnotení Švejka si však všimnime inú vec. Aj on, rovnako ako väčšina ostatných švejkovských diskutérov, o ňom hovorí ako o nositeľovi a pomenovaní akýchsi národných vlastností. Je už oveľa viac reprezentantom a symbolom národa – v kladnom či zápornom zmysle – než „len“ literárnou postavou. Švejk je pre niekoho esenciou českej malosti, lenivosti, vyhýbania sa zodpovednosti za seba a svoje dejiny, kým pre iného je statočným hovorcom „dolných desiatich miliónov“, oživenou ľudovou múdrosťou, stratégiou chytrého prežitia obyčajných ľudí…

Iba pre málokoho je však Švejk problémovou súčasťou problémového literárneho diela. Švejk sa za desaťročia od svojho vzniku akoby emancipoval od svojho literárneho pôvodu a stal sa súčasťou oveľa širšieho – a zároveň povrchnejšieho – diskurzu. Dá sa dokonca povedať, že Švejk je natoľko významný, že touto svojou spoločenskou významnosťou napokon prekrýva text, z ktorého vznikol a vlastne aj autora, ktorý ten text napísal. Veď aj tú úspešnú pražskú marketingovú dvojicu dnes predsa tvoria Kafka a Švejk a nie, ako by sa dalo očakávať, Kafka a Hašek.

No neznamená to, že by sa na Haška tak celkom zabudlo. Lesk Švejkovej slávy stále aspoň trochu dopadá aj naňho samého. Najmä teraz, keď má to mediálne vďačné okrúhle výročie, ktoré je napokon aj prvotným dôvodom vzniku tejto eseje, vyžiadanej redakciou Pravdy práve pri tejto príležitosti. Čo je to však v porovnaní s tým, čo sa v týchto dňoch deje okolo Jaroslava Haška v Česku…

Organizujú sa o ňom vedecké i nevedecké konferencie, píšu sa články do odbornej tlače, venujú sa mu masové, najmä verejnoprávne médiá. Len Český rozhlas mu v tomto týždni venoval niekoľko desiatok (!) samostatných relácií či aspoň krátkych vstupov. Zhora-zdola sa, pochopiteľne, preberal najmä jeho Švejk a švejkovanie, švej­kovčina ako kultúrno-spoločensko-politický fenomén, ale prišlo aj na iné Haškove práce, medzi nimi zo slovenského hľadiska zaujímavú mystifikačnú paródiu Z Karlína do Bratislavy parníkem Lanna 8 za 365 dní. V nej Hašek so svojimi priateľmi a spoluautormi Egonom Erwinom Kischom (známy ako pražský „zúrivý reportér“) a Emilom Arturom Longenom (kabaretiér, objaviteľ Vlastu Buriana, ale aj prvý dramatizátor Švejka pre divadlo) zábavným spôsobom konštruujú absurdnú lodnú cestu medzi Prahou a Bratislavou, ktorú si vymyslí úradný šimeľ a ktorá zákonite musí viesť cez pol Európy a dokonca aj cez more.

Dielo alebo život?

A nezabudlo sa ani na zaujímavé okolnosti samotného Haškovho života. Napokon, vďaka peripetiám jeho krátkeho, sotva štyridsaťročného života je to stále prekvapujúco kontroverzná téma nielen pre profesionálnych haškológov, ale aj pre nadšených amatérov, ktorí sa k jeho životným osudom radi kriticky vyjadrujú. Puritánom napríklad dodnes prekáža, že by významným národným spisovateľom mal byť práve tento anarchista, bigamista a alkoholik, ktorý vraj dokonca prepil peniaze na kočík pre svoje práve narodené dieťa.

Vyznávači vlasteneckej masarykovskej tradície sa zasa dodnes nevedia zmieriť s Haškovým pôsobením na konci prvej svetovej vojny, s jeho rozchodom s československými légiami, ktoré predtým spoluzakladal, a s jeho následným boľševickým angažmánom (počas tohto obdobia sa vraj Hašek, doma známy ako dobromyseľný veselý chlapík, správal mimoriadne kruto). Oveľa zmierlivejšie, občas až bukolicky sa hovorí a píše o Haškovom vzťahu k Slovensku, ktorý sa formoval počas jeho mládežníckych výprav spolu s bratom a slovenským spolužiakom a sprievodcom Jánom Čulenom. Pre mladého anarchistu Haška boli tieto prázdninové cesty za slovenskou exotikou vítaným únikom pred malomestskou civilizovanosťou jeho rodnej Prahy.

O jeho pestrom a kontroverznom živote sa teda dá hovoriť – a v týchto dňoch sa najmä v Česku skutočne aj hovorí – z rôznych aspektov a v rôznych súvislostiach. Je zaujímavý svojou subverzívnosťou, diverzantstvom, „podvraťáctvom“, politickou nekorektnosťou, zábavnosťou, neúctou k autoritám, schopnosťou myslieť, ale aj konať v paradoxoch. Občas sa vie prejaviť ako malomeštiacky synček a hneď vzápätí ako skutočný dobrodruh. Vie byť kabaretiérom i politickým komisárom, agilným cestovateľom i pražským krčmovým povaľačom. Jeho život je zaujímavý dokonca až natoľko, že tvrdenie o Švejkovi, že svojou svetovou slávou prekrýva samotného Haška, musíme doplniť o čiastočne protikladné tvrdenie, že Haškov životopis zasa čiastočne prekrýva jeho rozsiahlu literárnu tvorbu – okrem samotnej postavy Švejka. Akoby sa v tomto prípade občas zabúdalo, že o autorovi by malo (najmä deväťdesiat rokov po jeho smrti) viac vypovedať jeho dielo ako jeho život.

Tajomstvo románu

Diskusie sa teda vedú o Švejkovi ako o národno-kultúrnej ikone, diskutuje sa tiež o Haškovi, zložitom človeku, ale oveľa menej sa diskutuje, skúma, interpretuje a najmä nanovo číta to podstatné, teda literárne dielo. Okrem iného aj tie Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války. Na to akoby nám stačil pravidelne sa opakujúci sentimentálny zážitok z nedeľného filmu pre pamätníkov s ružolícim Hrušínským. Ten film iste nie je zlý a dokonca ho ani veľmi nepoznamenala zlá doba, v ktorej vznikol (1956 – 1957). Hrá v ňom veľa skvelých hercov, ktorí už zrejme navždy dali svoje tváre, hlasy, pohyby Haškovým postavám. Poľný kurát Katz bude už pre ľudí navždy Kopeckým, tak ako nadporučík Lukáš bude navždy Benešom. A sám Švejk bude zrejme navždy tým Hrušínským, a to aj napriek protestom významného haškológa Radka Pytlíka, ktorý dáva v tejto úlohe prednosť hercovi Karlovi Nollovi z prvého, ešte nemého filmového spracovania. Tak či tak, film spravil zo Švejka a ostatných postáv „živých ľudí“, priblížil ho ľuďom…, ale tým ho zároveň zbavil toho, čo je na ňom najcennejšie. Jeho tajomstva. Ak ho chceme znova nájsť, musíme sa opäť vrátiť ku knihe.

Nejde tu, samozrejme, len o postavu Švejka. To tajomstvo nájdeme v celkom Haškovom románe, ktorý je celkom prirodzene oveľa problémovejší, diskurzívnejší, ale vlastne aj vtipnejší ako ktorákoľvek z jeho filmových adaptácií. Už len preto, že v románe si musíme mnohé domýšľať a sami pre seba vysvetľovať. Oveľa nástojčivejšie si tu budeme klásť tú základnú a zároveň nezodpovedateľnú otázku, či je ten Švejk fakt taký hlupák (niektoré epizódy to skutočne potvrdzujú), alebo chytrák (mnohé epizódy potvrdzujú zasa toto). Pri čítaní knihy si však položíme i ďalšie otázky. Napríklad, čo o tom Švejkovi vlastne vieme. A uvedomíme si, že o tejto postave, ktorá nás sprevádza prakticky každou zo stoviek stránok románu, prezradil autor prekvapujúco až podozrivo málo. Vlastne sa takmer nič nedozvieme ani o jeho fyzickom vzhľade (nedajme sa tu pomýliť explicitnými obrázkami Josefa Ladu). Zistíme, že Švejk je postava enigmatická a mystifikačná. Je to maska, za ktorou je tajomné prázdno.

Svet absurdity, chaosu, nonsensu

Vieme o ňom tak málo, že dokonca môžeme začať rozmýšľať nad tým, či ide o literárnu postavu v tradičnom zmysle slova. Či viac ako postavou nie je Švejk v tomto románe jednotiacim kompozičným a rozprávačským princípom. Na rozdiel od zložito štruktúrovaného realistického románu balzacovského typu je totiž Haškov román vlastne len sledom voľne za sebou radených epizód prepojených len postavou Švejka. Všetky ostatné postavy sú v tomto type románu takpovediac iba dočasne, na dobu určitú. Objavujú sa v ňom až vtedy, keď prídu do kontaktu so Švejkom, a natrvalo z neho odchádzajú v momente, keď ich Švejk na svojej ceste opúšťa.

Takáto kompozícia spojená s motívom cesty, putovania hlavnej postavy nás odkazuje na starodávny žáner pikareskného románu a heroikomiky, ktorá paroduje zdanlivo vznešené, no v skutočnosti nereálne či dokonca až hlúpe ciele. Vidíme tu aj ironické vyrovnávanie sa s osvietenskou románovou tradíciou, akurát že tu k žiadnemu osvieteniu už nemôže dôjsť. Svojou formou je to tiež román cesty a skúsenosti, akurát že žiadna skúsenosť sa tu už nedá zúročiť. Namiesto sveta racionality, viery v rozum, z ktorej osvietenský román vyrastá, sa nám tu prezentuje svet absurdity, chaosu, nonsensu, v ktorom platí slávna Haškova veta, že „uvnitř zeměkoule je ještě jedna, mnohem větší než ta vrchní“.

Tá veta je komická, tak ako celý Haškov román. Je absurdná, ale rovnako absurdný je aj svet, o ktorom román hovorí. Je to svet bláznov, ktorý len blázni dokážu adekvátne pomenovať. A nemýľme sa, nie je to iba svet prvej svetovej vojny, ale celý náš moderný svet, ktorý sa začal rodiť práve vtedy, na konci tzv. zlatého, predvojnového veku. Je to svet už taký, aký ho vidíme dodnes – teda svet postavený na hlavu. Pri čítaní tohto románu je pred nami, povedané s Nohavicom, „celé to krásné dvacáté století“, ktoré svojou tragickosťou stále vplýva na naše životy. A na Haškovi je dodnes obdivuhodné, ako sa na túto tragiku doby dokázal pozrieť komicky a zároveň bez toho, aby tú tragiku banalizoval.

Kto je to?

Pri diktovaní Švejka (áno, časť románu autor skutočne bez prípravy diktoval svojmu pisárovi) sa vraj Jaroslav Hašek chvíľami sám výborne zabával. Rovnako ako sa môžeme dodnes zabávať my pri jeho čítaní. Pri tom smiechu však budeme stále vedieť, že čítame Haškovu grotesknú správu o desivej neľudskosti veľkých dejín a absurdite malých ľudských životov v nich. „Dnes můžete potkat v pražských ulicích muže, který sám neví, co vlastně znamená v historii nové, velké doby,“ hovorí Hašek o svojom Švejkovi. Už predtým sme si povedali, že Švejk je pre nás zaujímavý najmä tým, že nevieme, kým vlastne je. Z predchádzajúceho citátu sme sa zasa dozvedeli, že to nevie ani on sám. Ale pri čítaní sa na to môžeme stále pýtať. Pýtame sa totiž na situáciu moderného človeka v modernej dobe.

A pri takýchto problémových otázkach sa nám Haškov „ľudový román“, vydávaný kedysi na pokračovanie ako lacné humoristické čítanie, román odsudzovaný intelektuálmi svojej doby ako povrchné písanie, zmení rovno pred očami na sofistikovaný a dodnes moderný literárny text, ktorý vie byť pre dnešného čitateľa zábavný veľmi netriviálnym spôsobom. A to je na ňom vzrušujúce a aktuálne. A za to patrí Haškovi aj stotridsať rokov od narodenia a deväťdesiat rokov po smrti vďaka.