Cyril a Metod: inšpirácia konkrétna, živá, všeľudská

Len jednu z radu udalostí dávno minulých, bez dosahu na súčasnosť, alebo niečo, čo rozhodujúcim spôsobom zasiahlo do dejín sveta – aspoň v našom európskom kultúrnom priestore? A tiež – v čom je táto udalosť aktuálna pre dnešnú dobu? Čím môžu jej hlavní predstavitelia osloviť dnešného človeka a dnešnú spoločnosť?

Spolupatróni celej Európy

Význam cyrilo-metodskej misie je nespochybniteľný – položila základ písomnej kultúry pre celý slovanský svet, čo malo rozhodujúci vplyv aj na ďalší vývoj slovanských jazykov (najmä južnoslovanských a východoslovan­ských). Položila tak základy vzdelanosti, právneho systému a kultúry, ktoré sa opierali o vlastný jazyk. V cirkevnej oblasti – u južných a východných Slovanov – sa naplno mohol uplatniť ľudový jazyk ako bohoslužobný, ale aj ako odborný jazyk v teológii a filozofii. Paradigma vlastného bohoslužobného jazyka zohrala potom významnú úlohu aj počas Druhého vatikánskeho koncilu pri rokovaniach o zavedení ľudových jazykov do bohoslužieb v rímskokatolíckej cirkvi.

Úcta k cyrilo-metodskej tradícii celkom prirodzene zohrala významnú úlohu v dobe národného uvedomenia viacerých slovanských národov. Na Slovensku bola oporou pre generácie bernolákovcov i štúrovcov, ktorým vďačíme za prvú a druhú kodifikáciu spisovného slovenského jazyka. V priebehu 20. storočia sa postupne upevňovala nielen na našom území, ale rozvíjala sa i medzi Slovákmi v emigrácii. V roku 1980 bola v Toronte zriadená slovenská gréckokatolícka Eparchia svätých Cyrila a Metoda. Napriek výraznému útlmu v období komunistickej totality získala po roku 1989 cyrilo-metodská úcta opätovne svoj význam a postavenie. Ústava Slovenskej republiky ako základný zákon sa vo svojej preambule odvoláva na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo.

Sviatok svätých Cyrila a Metoda určený na 5. júla je jedným zo štátnych sviatkov Slovenskej republiky. Z tohto vidno, že svätí Cyril a Metod sú vnímaní ako významné osobnosti slovenských dejín a veľké a nasledovaniahodné vzory. Ján Pavol II. ich vyhlásil za spolupatrónov celej Európy – ako osobnosti, ktoré prekračujú rámec slovanského sveta. V čom sú teda príkladom pre dnešnú dobu?

Obetavosť a pokora

Prvou vlastnosťou, ktorú môžeme pozorovať v životoch svätých Cyrila a Metoda a ich učeníkov, je obetavosť. Obzvlášť dobre to vidíme na živote sv.¤Cyrila, o ktorom toho vieme najviac. Sv.¤Cyril celý svoj život dal s veľkou poslušnosťou do služby cirkvi a ľuďom. Hoci túžil po pokoji a mníšskom živote v utiahnutosti, keď prišlo poverenie od cisára a patriarchu – či už na misiu k Saracénom, Chazarom, alebo na Veľkú Moravu – vždy poslúchol. Rovnako jeho brat sv.¤Metod, ktorý túžil po pokoji monastierskeho ústrania, sa nechal uprosiť na náročnú, vyše dvadsať rokov trvajúcu misiu. Na prosbu svojho brata Cyrila sa z Ríma nevrátil do monastiera na Olymp, ale odišiel späť na Veľkú Moravu: „Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jedinú brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ty ľúbiš veľmi Horu (t. j. monastier na Olympe), no neopúšťaj pre Horu svoje učenie. Lebo čím môžeš byť skorej spasený?“ (ŽM VII). Toto rozhodnutie mu potom spôsobilo veľké problémy – franskí biskupi ho zajali a väznili v ponižujúcich podmienkach dva a pol roka. Svätý Metod spolu so svojimi spolupracovníkmi obetavo znášal všetky tieto ťažkosti.

Druhou vlastnosťou, ktorú možno pozorovať v životoch svätých Cyrila a Metoda, je pokora. Svätý Cyril bol mimoriadne nadaný a vzdelaný človek, no odmietal všetky vysoké posty a hodnosti – cirkevné i svetské – ktoré mu opakovane ponúkali. Dal prednosť modlitbe a tichu a pred lukratívnymi ponukami utiekol do ústrania: „Keď logotét počul jeho (Cyrilovu) odpoveď, išiel k cisárovnej a povedal: ,Tento mladý filozof nemiluje tento život. No nepúšťajme ho z nášho kruhu, ale postrihnime ho a ustanovme za kňaza a dajme mu službu; nech bude bibliotekárom u patriarchu pri chráme Svätej Múdrosti. Aspoň takto si ho azda udržíme.‘ A tak aj urobili. Keď však celkom krátko s nimi pobudol, odišiel k Úzkemu moru a skryl sa v monastieri. Hľadali ho šesť mesiacov a ledva ho našli. Keď ho nemohli prinútiť na onú službu, uprosili ho, aby prijal učiteľskú katedru…“ (ŽK IV)

Ešte väčším vzorom pokory je svätý Metod. Odmietal prijať funkciu igumena monastiera a urobil tak len na veľké naliehanie. Hoci bol o dosť starší, pokorne sa podroboval svojmu bratovi pri rozličných misiách, kam ich cisár a patriarcha posielali. „On však povediac ,hotový som za kresťanskú vieru umrieť‘ neodťahoval sa, ale šiel a slúžil mladšiemu bratovi ako služobník, podrobujúc sa mu. … Cisár a patriarcha vidiac jeho dobrý úspech na Božej ceste, prehovárali ho, aby sa nechal vysvätiť za arcibiskupa na dôstojné miesto, kde by bol potrebný taký muž. Keď však nechcel, prinútili ho a ustanovili za igumena v monastieri, ktorý sa volá Polychron.“ (ŽM IV) „A tu Boh zjavil Filozofovi slovienske písmo a ten hneď zostrojac písmená a zostaviac reč, vydal sa na moravskú cestu. Pojal so sebou aj Metoda, a ten opäť, pokorne sa podrobujúc, slúžil Filozofovi a vyučoval s ním.“ (ŽM V)

Cesta za poslaním, nie osobnou slávou

Svätý Cyril mal všetky predpoklady na úspech – výnimočné vzdelanie, výborné rodinné zázemie, styky na najvyšších miestach (študoval spolu s budúcim cisárom), dobré konexie (logotét – cisársky poradca ho chcel za zaťa), dostatočné finančné zázemie. Napriek tomu sa vzdal kariéry, nešiel za úspechom a osobnou slávou, ale za Božím hlasom a povolaním. Podobne sv. Metod sa zriekol kariéry v štátnej správe, opustil vysoký post archonta (správcu oblasti) a odišiel do monastiera. „Prežijúc v tom kniežatstve mnohé roky a vidiac mnohé búrlivé rozbroje v tomto živote, zamenil z vlastného popudu pozemské temnoty za nebeské myšlienky. Lebo nechcel znepokojovať šľachetnú dušu vecami netrvajúcimi naveky. A len čo sa naskytol vhodný čas, zriekol sa kniežatstva a odišiel na Olymp, kde žijú svätí otcovia. Dal sa postrihnúť a obliekol sa do čierneho (mníšskeho) rúcha. A v pokore sa podroboval, úplne zachovával celý mníšsky poriadok a venoval sa knihám.“ (ŽM III)

Svätí Cyril a Metod (a aj ich spolupracovníci) sa vzdali pohodlia a pokojného a zabezpečeného života – a odišli z vyspelej Byzancie, z hlavného mesta vtedajšieho sveta, do neporovnateľne biednejších pomerov (ekonomicky i kultúrne) a zasvätili zvyšok svojho života (až do smrti) službe cudziemu národu. A všetko toto celkom nezištne. „No nevzal ani od Rastislava, ani od Koceľa ani zlata, ani striebra, ani iné veci, vykladajúc slovo evanjelia bez odmeny. Vyprosil si len od oboch deväťsto zajatcov a prepustil ich.“ (ŽK XV) Aj svätý Naum nám môže byť dobrým vzorom muža viery, ktorý sa vzdal pohodlného a zabezpečeného života a nasledoval Božie volanie. „Tento prepodobný a veľký otec Naum vzišiel v Mýzii a po výchove od svojich blahorodných (rodičov) zanechal blahorodstvo a bohatstvo, všetko ako plevy, a pripútal sa k rovnoapoštolom Konštantínovi Filozofovi a jeho bratovi Metodovi.“ (2SlŽN)

Vzdelanosť, múdrosť, trpezlivosť, morálka

Ďalšou významnou hodnotou, ktorú svätí Cyril a Metod a ich učeníci predstavujú, je vzdelanosť a múdrosť, ktoré vnímali ako prostriedok služby druhým. A treba opäť zdôrazniť, že tak činili s veľkou pokorou, nie pre osobnú slávu, zisk či postavenie. Dnes sa, žiaľ, omnoho viacej cení úspech či sláva ako vzdelanie a múdrosť. A pritom nám vzdelaní a múdri ľudia chýbajú všade. Vo verejnom živote, v politike, hospodárstve…

Svoju múdrosť a vzdelanosť trpezlivo odovzdávali ďalším generáciám. Ako príklad môžeme uviesť niekoľko úryvkov zo života svätého Klimenta Ochridského: „Deti vyučoval a pritom rozlične: jedným ukazoval, ako sa píšu písmená, druhým vysvetľoval zmysel napísaného, iným prispôsoboval ruky pre písmo, a nie iba vo dne, ale aj v noci, alebo sa oddával modlitbe, alebo sa zaoberal čítaním, alebo písal knihy, a inokedy v tom istom čase bral na seba dve práce, zaoberajúc sa písmom a vyučujúc deti nejakej náuke… Duchovenstvo učil cirkevnému poriadku a tomu, čo sa týka spievania žalmov a modlitieb, takže duchovných svojho biskupstva urobil nijako nie nižšími od tých, čo sa tým velebili, ba čo viac ešte viac sa (títo) vyznačovali vo všetkom chválitebnom.“ (ŽKlim XVIII-XXI) „Pretože v bulharskom jazyku nebolo sviatočných slov (homílií) – a tak, spoznajúc všetko to, premýšľa o prostriedku aj proti tomuto a svojím podujatím zboril stenu nevedomosti: zostavil na všetky sviatky poučné slová, prosté a jasné, neobsahujúce nič ani hlbokého, ani priveľmi múdreho, ale také, ktoré boli prístupné aj najnerozumnejšiemu Bulharovi. … (ŽKlim XXII) Ako si svätý Cyril cenil vzdelanosť a múdrosť, vidno z jeho výroku: „…pre mňa niet nič väčšieho ako učenie, ktorým, nazhromaždiac vedomosti, budem hľadať slávu a bohatstvo praotca.“ (ŽK IV) Bola to múdrosť nie špekulatívna, ale praktická, zacielená na službu iným, o čom svedčí napríklad Klimentova starostlivosť o ovocné stromy: „Ale pretože po celej bulharskej krajine rástli divé stromy a nedostávalo sa jej záhradného ovocia, tak aj týmto dobrom ju (Kliment) obdaroval, lebo priniesol z gréckej krajiny ovocné stromy rôzneho druhu a štepením urobil plodorodnými divé stromy…“ (ŽKlim XXIII)

Dôležitou hodnotou, ktorú pre nás svätí Cyril a Metod a ich učeníci predstavujú, je morálna zásadovosť. Najmä o svätom Metodovi vieme, že trval na dodržiavaní morálnych zásad, nebol ochotný tolerovať mnohoženstvo a neporiadky v manželskom živote, hoci západní misionári to na Veľkej Morave tolerovali. Metod bol dôsledný v morálke aj voči mocným, ba dokonca aj voči samému Svätoplukovi.

Spomenúť treba aj trpezlivé znášanie utrpenia pre svoje povolanie. Už sme zmienili Metodovo dvaapolročné väzenie Frankami. Veľké utrpenia museli znášať učeníci po Metodovej smrti, keď bola správa veľkomoravskej cirkvi zverená Vichingovi. Časť učeníkov predali do otroctva: „Tí bludári mnohých mučili a iných predali Židom za odplatu, kňazov i diakonov. Tí Židia pojmúc viedli ich do Benátok. A keď ich predali, Božím prispením prišiel vtedy cisárov muž z Carihradu do Benátok, aby vybavil cisárovu vec. I dozvedel sa o nich. Cisárov muž niektorých vykúpil a pojmúc ich, odviedol ich do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi.“ (1SlŽN) Druhá časť učeníkov skončila vo väzení: „Tých však, čo dosiahli učiteľský úrad, ako onoho Gorazda, ktorého sme často spomínali, ktorého ako pochádzajúceho z Veľkej Moravy… aj kňaza Klimenta, najvynikajúcejšieho muža, i Vavrinca, Nauma a Angelára – týchto, ba ešte mnohých iných znamenitých, okovami spútaných väznili v temniciach, v ktorých sa odopierala každá útecha, vôbec nesmeli k nim prichádzať ani príbuzní, ani známi.“ (ŽKlim XII) „On ich prikázal biť – kruto a neľútostne drali ich telá – potom ich prikázal zavrieť do väzenia a trápil ich smädom a hladom dlhý čas.“ (3SlŽN) Pre svoje povolanie a službu iným teda boli ochotní znášať príkoria, prenasledovanie a trpieť, a to až do krvi.

Vernosť, vytrvalosť, tolerancia. Všetko je aktuálne

Napokon treba spomenúť aj vernosť a vytrvalosť – vernosť a vytrvalosť v povolaní, vernosť cirkvi, vernosť svojmu poslaniu a aj vernosť mníšstvu. Svätý Cyril sa považoval stále za cisárskeho diplomata – a to prakticky až do svojej smrti. To vidno z jeho vyhlásenia 50 dní pred smrťou, keď prijal veľkú schimu (slávnostné mníšske sľuby): „Odteraz nie som ani sluhom cisára, ani nikoho iného na zemi, ale len všemohúceho Boha.“ (ŽK XVIII) Čiže až dovtedy sa považoval za diplomata v službách byzantského cisára – bol verný svojmu poslaniu až do smrti. Metod tesne pred svojou smrťou išiel do Konštantínopola, kde bol prijatý s radosťou a poctami, čo by istotne nebolo možné, ak by sa už necítil vyslancom v službách byzantskej ríše a byzantskej cirkvi.

S tým súvisí aj trpezlivosť, s akou vykonávali svoju misiu. Od roku 863 do roku 885, keď zomrel svätý Metod, uplynulo viac ako dvadsať rokov. Mnohí jeho učeníci pokračovali v začatom diele až do svojej smrti. Nečakali, že sa veci zmenia a vyriešia za mesiac či rok. V dnešnej dobe, ktorá chce mať všetko a hneď, je to hodnota, ktorú som nemohol opomenúť.

Posledná hodnota, o ktorej sa aj v dnešnej dobe veľa hovorí, je tolerancia. I tu nám môže byť vzorom schopnosť svätých Cyrila a Metoda rešpektovať inú kultúru bez snahy pretvárať ju podľa svojej vlastnej predstavy. Dnešná globalizácia je často bezohľadná k iným kultúram, to platí najmä o vzťahu tzv. západnej civilizácie k zvyšku sveta.

Hodnoty, ktoré slovanskí vierozvestci predstavujú, sú konkrétne a inšpirujúce. Hoci nepoznáme ich životy a dielo dokonale, zachované pramene nám vykresľujú ich osobnosti a dokumentujú hodnoty, ktoré žili. Sú to hodnoty, ktoré kresťanská spoločnosť vnímala a vníma ako znaky svätosti (a uctieva si ich preto ako svätcov), ale ktoré aj sekulárna spoločnosť môže vnímať ako hodnoty aktuálne a dôležité, ako hodnoty všeľudské, prekračujúce hranice ktoréhokoľvek náboženstva.