SNP – kontroverzná téma?

SNP bolo jedno. Ale pohľady naň boli a sú rôzne.

25.08.2013 07:00
debata (3)

Je to napokon normálne. Taká udalosť, akou bolo Povstanie, má prinajmenšom dvoch historických aktérov. Na jednej strane sú tí, ktorí povstali, a na druhej strane tí, proti ktorým bolo Povstanie namierené. Priamych aktérov z tých čias už žije iba hŕstka. Ale pohľady na dejiny sa, zrejme, dedia. To je však iba jedna stránka veci. Druhá spočíva v tom, že aj medzi samotnými povstalcami – a ich dedičmi – sa pohľady na udalosti spred takmer sedemdesiatich rokov rôznia.

Šidlo v Husákovej knihe

Mne samotnému sa natískajú dve spomienky. Prvá je z konca 80. rokov. Môj syn, vtedy žiak základnej školy, mal problémy s dejepisom. Nerozumel SNP. Bolo mojou povinnosťou sa mu venovať. Prvé, čo som si pozrel, bola učebnica dejepisu. Pozrel som si ju a zdúpnel som. Musel som dať synovi za pravdu. Tomu sa nedalo rozumieť. Hneď v úvode látky sa písalo o Vianočnej dohode. Ako aktéri Vianočnej dohody boli spomenutí Husák, Šmidke a Novomeský. Boli tam aj ich obrázky, presne v tomto poradí: Husák, Šmidke, Novomeský. Hoci šéfom ilegálnej KSS bol Šmidke. Lenže Husák bol generálny tajomník i prezident, takže učebnica sa písala podľa toho.

Problém však bol hlbší. Keďže išlo o „dohodu“, bolo treba určiť, kto s kým sa dohodol a o čom. Všetci traja spomenutí aktéri boli komunisti. Tí, s ktorými sa dohodli, boli predstavitelia tzv. občianskeho bloku, neskorší demokrati. Tí však v učebnici nemohli byť. Takže dohoda s kým a o čom? To naozaj nemalo logiku a v tom duchu išiel výklad udalostí, nezáživný a chaotický, ďalej.

Druhá spomienka je z roku 1963. Vtedy som bol študentom na Univerzite Komenského. Prebehli čiastočné rehabilitácie, Gustáv Husák bol prepustený z väzenia, odložený do Ústavu štátu a práva SAV. Tam napísal a roku 1963 vydal knihu Svedectvo o SNP. Ako študenti sme ju čítali a možno povedať, že doslova hltali. Všetko v nej bolo nové, inakšie ako v literatúre, ktorú sme poznali. Z knihy sme sa dozvedeli, že Povstanie – to neboli iba partizáni, ale že to bola vojenská a politická organizácia so širokým zázemím.

V Husákovej knihe sa písalo aj o predstaviteľoch občianskeho odboja. Boli sme radi, že sme ich tam našli. Vtedy sme si ešte neuvedomovali, aké šidlo je zašité v Husákovej knihe. Oproti predchádzajúcim schematickým výkladom to bol pohľad na SNP konkrétny, bolo to o živých ľuďoch. Ale zo všetkých živých ľudí bol najživší práve Gustáv Husák. O demokratoch písal Husák ako o ľuďoch neschopných, ktorí síce v Povstaní boli, ale tam viac-menej iba zavadzali. Rovnako ako vojenskí predstavitelia Povstania na čele s Golianom a Viestom. Roku 1963 sme tento „husákovský výklad“ vnímali iba na okraji. Husák mal v tom čase aureolu mučeníka, nespravodlivo odsúdeného (a stále v plnom rozsahu nerehabilitova­ného), a tak sme mu fandili.

V druhej polovici 80. rokov sa tento husákovský výklad SNP, v značne pervertovanej podobe, dostal do učebníc. A to sa už nedalo čítať a nedalo sa tomu rozumieť. Dokazuje to, že teória relativity platí aj v humanitných a spoločenských vedách a vlastne v spoločenskom živote vôbec. Príkladov by bolo naozaj dosť.

V učebniciach o tom nebolo nič

Dnes sa najčastejšie pri téme SNP stretávame s názorom, že je to „kontroverzná téma“. Možno. Obhajcovia ľudáckeho režimu, ktorí sa dostali po roku 1989 k slovu, bohato využívali práve jednostranné, komunistami presadzované interpretácie SNP. Podľa nich bolo SNP „národnou a demokratickou revolúciou“ a tá bola prvou fázou „socialistickej revolúcie“. Aké to bolo jednoduché! SNP pomohlo komunistom dostať sa k moci. Bola to na Slovensku prvá fáza, potom už prišiel február 1948.

Aj keď odborná historiografia, a tu predovšetkým excelentný historik povstania Jozef Jablonický, písali inak a videli veci inak, v učebniciach o tom nebolo nič. A nič, alebo takmer nič nebolo ani v historickom vedomí spoločnosti. Preto aj mali v prvej fáze neoľudácki historici relatívny úspech, opäť predovšetkým medzi mladými ľuďmi. Ak chceme reálne, triezvo a čo najkomplexnejšie hodnotiť udalosti slovenských dejín, potom ich musíme vidieť v širokom európskom a svetovom kontexte, pretože slovenské dejiny sú súčasťou svetových dejín a iba v tomto kontexte môžu mať nejaký zmysel.

Dnes to je, alebo by malo byť, jasné odbornej verejnosti, vrátane študentov histórie, ktorí by sa s tým mali stretnúť už na prvom proseminári. Obávam sa však, keďže poznám pomery na našich vysokých školách, že to také jednoduché nebude. To je však iný problém.

Pre hodnotenie SNP je východiskovým bodom druhá svetová vojna. A druhá svetová vojna bola vojnou, ktorú viedol Hitler s cieľom získať svetovládu a nanútiť ľudstvu svoju predstavu o „civilizácii“. Mala to byť civilizácia nadradenej árijskej rasy, v ktorej ostatné národy, ak nemali byť úplne vyhubené, mali prijať úlohu otrokov a sluhov. Stačí si prečítať Hitlerov Mein Kampf, aby sme si urobili reálny obraz o názoroch a politických cieľoch tohto diktátora.

Konečne poriadok?

Základné kritérium hodnotenia postojov a udalostí je teda postavené na tom, aký postoj ľudia, štáty, spoločnosť zaujali k tejto Hitlerovej vojne. Slovenskí ľudáci, predstavitelia Slovenského štátu na čele s prezidentom a vodcom Jozefom Tisom šli v tejto vojne s Hitlerom. Z jeho rúk prijali štátnu samostatnosť, aj keď nemohli nevedieť, že im ju nanucuje, že teda ju potrebuje predovšetkým on. Donútili slovenských vojakov bojovať vo vojne za Hitlerove záujmy. A nielen bojovať, ale aj položiť životy.

Oficiálna propaganda Slovenského štátu vykresľovala Hitlera ako „veľkého ochrancu Slovákov“, ako dobrodinca. Tento postoj ľudáckych špičiek nemal od samého začiatku pozitívne riešenie. Ak by Hitler vojnu vyhral, a dlho to bola reálna možnosť, veď už bol pod Moskvou a na Kaukaze a pod jeho nohami bola celá kontinentálna Európa, znamenalo by to nielen koniec Slovenského štátu, ale s veľkou pravdepodobnosťou aj nasledujúcu genocídu slovenského národa.

Rozhodnutie ľudákov ísť s Hitlerom a podporovať ho „vlastnou krvou“ vo vojne – to bol hrubý politický omyl. Môžeme sa pýtať, z čoho tento omyl vyplynul. Na túto otázku nie je jednoznačná odpoveď. Sčasti to mohla byť aj nevedomosť a nedostatočná orientácia v zahraničnej politike, čo bolo pre túto politickú stranu charakteristické. Nesmieme však zabúdať, že už od polovice 20. rokov sa HSĽS začala orientovať na autoritatívny typ štátu, jej predstavitelia, ako to možno vyčítať z ich tlače, sa netajili obdivom k Mussolinimu a po nástupe Hitlera k moci si pochvaľovali, že teraz konečne bude v Nemecku poriadok.

Nepochybne aspoň časť tejto strany otvorene fandila Hitlerovi. Nemožno zabúdať ani na to, že v HSĽS od samého začiatku prevládal nacionalizmus a nacionalizmus, ako sa ukázalo veľakrát v dejinách, je zaslepený. Páčivé a jednoduché nacionalistické heslá dokážu zahmliť zdravý ľudský úsudok. Svoju úlohu zohral aj karierizmus ľudáckych špičiek. Nové vysoké posty a nové možnosti kariéry boli pre mnohých príliš veľkým lákadlom. Možno predpokladať, že všetky tieto momenty zohrali pri rozhodnutí o kolaborácii s Hitlerom určitú úlohu.

Vziať osud do vlastných rúk

Ľudáckym politikom, aj v dôsledku autority, ktorú v časti obyvateľstva mal kňaz Jozef Tiso, podarilo sa ovplyvniť časť slovenskej spoločnosti. Hlavne v prvých rokoch existencie Slovenského štátu. Lenže prišiel Stalingrad, Kursk a ďalšie ťažké porážky nacistického Nemecka. Ukazovalo sa čoraz jasnejšie, že Hitler nielenže vojnu môže prehrať, ale že táto porážka je už zrejme blízko. Aj pred slovenskou spoločnosťou vyvstala otázka: A čo Slovensko? Ako prežije tento Hitlerov satelit koniec vojny? Išlo aj o aspekt politický, ale aj o aspekt morálny.

Hitlerova porážka znamenala, že porazený a odsúdený bude aj jeho poslušný a „vzorný“ satelit. Informovaným Slovákom, a tých, ktorí počúvali zahraničný rozhlas, bolo napriek oficiálnym zákazom a udavačom, stále veľa, bolo jasné, že spojenci sa rozhodli obnoviť Československú republiku v predmníchovských hraniciach a nebrali slovenskú štátnu samostatnosť vážne. Bol však rozdiel v tom, či sa Slováci jednoducho nechajú spojencom a zahraničnej emigrácii na čele s Benešom oslobodiť a potom by bol Beneš ten, kto bude diktovať usporiadanie v obnovenom štáte, alebo sa pokúsia vziať osud do vlastných rúk. To bola situácia, ktorá donútila odbojové sily k tomu, aby sa aktivizovali.

Odboj proti ľudáckemu režimu a jeho kolaborácii s Nemeckom existoval na Slovensku od samého začiatku, od marca 1939. Koncom roka 1943 však doba dozrela k vážnym rozhodnutiam. To bolo pozadie vzniku Vianočnej dohody. Vznikla Slovenská národná rada, postupne sa sformovalo politické a vojenské vedenie odboja. To už nebol ojedinelý odbojový čin, vyhodenie vlaku či sabotovanie prepravy nemeckých vojsk. Na Slovensku sa objavila organizácia s jasne formulovanými cieľmi. Tento odboj musel ako partnera rešpektovať aj Beneš v Londýne. A napokon ho ako spojenca uznali aj veľmoci antihitlerovskej koalície.

Základ pre pochopenie SNP

SNP prispelo k porážke nacistického Nemecka. Miera tohto prispenia môže byť vecou diskusie. Treba si však uvedomiť, že Povstanie na Slovensku, ktoré sa nemeckým vojenským silám nepodarilo potlačiť skôr ako za dva mesiace, bolo jednou z najväčších odbojových akcií v tyle frontu. Nešlo tu teda iba o jednotlivé diverzné, partizánske akcie, ako si to asi predstavovali aj v centrále partizánskeho hnutia v Kyjeve. Bolo to povstanie, zorganizované politicky a vojensky. Povstanie, ktoré sa nevydarilo tak, ako to jeho organizátori plánovali. Bolo v tom veľa chýb, nedôslednosti i váhavosti. Ale bolo to povstanie, ktoré ukázalo, že Slováci nie sú ochotní ďalej trpieť totalitný režim a jeho kolaboráciu s Nemeckom.

Odporcovia SNP radi upozorňujú na výstrelky, na násilnosti voči civilnému obyvateľstvu, ktorých sa dopustili partizáni. Netreba zakrývať, aj toto v Povstaní bolo. Najčastejšími obeťami bolo civilné nemecké obyvateľstvo. Každá nevinná obeť je poľutovaniahodná a treba o tom písať, treba sa s tým vyrovnať. Nemožno však súhlasiť s tým, keď v dôsledku týchto výstrelkov, ktoré idú často na vrub jednotlivcov, vyhlásia sa všetci partizáni za bandu, ako sme toho boli svedkami aj v nedávnych vystúpeniach niektorých historikov. Chyby a omyly nemôžu viesť k tomu, aby sa celé Povstanie dehonestovalo ako protištátny a teroristický čin, čo sa taktiež objavilo v publicistike v posledných rokoch.

Začal som spomienkami, spomienkami aj skončím. V poradí tretia spomienka je celkom nedávna. A týka sa učebníc dejepisu. Napísali sme s kolegami učebnicu pre 9. ročník základných škôl. SNP patrí do tohto učiva. Venovali sme tejto téme ako významnej udalosti jednu dvojstranu. Na rozdiel od učebníc z čias totality je predtým opísaný vznik Slovenského štátu a pomery v ňom. A stretol som sa s kritikou, že učiva o SNP je málo a o Slovenskom štáte veľa.

Myslím, že ide o nedorozumenie, ktoré ma nechtiac vracia k učebniciam z čias totality. Som presvedčený, že ak majú žiaci pochopiť SNP, musia vedieť predovšetkým, aký bol Slovenský štát. Inak nepochopia, prečo vlastne vzniklo Povstanie. Proti čomu bolo namierené a čo sledovalo. Povstanie bez Slovenského štátu – to je obdoba Vianočnej dohody bez občianskeho bloku. Tak sa nám to všetko voľajako vracia.

Nedá sa vyhnúť kritike do vlastných radov

Posledná spomienka je na jeden okrúhly stôl vo Viedni roku 1995. Pripomínalo sa výročie skončenia druhej svetovej vojny v Európe. V panelovej diskusii padla z úst maďarského kolegu historika otázka: Ako to, že oficiálni predstavitelia Slovenska sú pozývaní na oslavy porážky nacizmu do Moskvy, Londýna, Paríža. Veď Slovensko bolo Hitlerovým spojencom, a teda vojnu s ním prehralo. V diskusii sa napokon ukázalo, že príslušný maďarský historik nevedel vôbec nič o Slovenskom národnom povstaní. Vôbec nevedel, že niečo také existovalo.

Je pravda, ako sa zistilo, že v maďarských učebniciach dejepisu nie je o SNP ani zmienka. Ak o tom nevie nič historik, tak určite o tom nič nevie veľká časť maďarskej spoločnosti. A to je susedný štát. Možno, že je to trocha špecifický príklad, ale pri svojich cestách po iných krajinách som zistil, že je to viac-menej rovnaké. Takmer v celej Európe. Azda s výnimkou Českej republiky a Ruska.

Ak si položíme otázku, prečo je to tak, potom sa nemôžeme vyhnúť ani kritike do vlastných radov. Slovenskí historici zrejme neurobili dosť pre to, aby sa SNP, jedna z najvýznamnejších kapitol moderných slovenských dejín, dostala do vedomia, prinajmenšom európskej verejnosti. Nestačí zrejme iba viesť domáce diskusie a odvolávať sa na „kontroverznosť“ témy. Robíme málo, veľmi málo v porovnaní s našimi najbližšími susedmi, aby sme o významných udalostiach dejín informovali spoločnosť na Slovensku.

Nezáujem o historické témy permanentne prejavujú slovenské médiá. Nepochopiteľné je to hlavne pri tých, ktoré si hovoria verejnoprávne. Takže ak o nás o SNP nevedia nič v zahraničí – to je iba dôsledok nášho domáceho postoja. Pretože oboznamovať zahraničnú verejnosť s našimi dejinami – to je naozaj zložité v podmienkach, keď vlastné dejiny ignorujeme doma.

Dušan Kováč (71)

V roku 1964 ukončil štúdium histórie a ruštiny na FiF UK v Bratislave. Od 1. augusta 1968 pôsobí v Slovenskej akadémii vied. Venuje sa najmä slovenským a stredoeurópskym dejinám 19. a 20. storočia. V rokoch 1990 – 1998 bol riaditeľom Historického ústavu SAV. V rokoch 1998 – 2005 bol vedeckým sekretárom SAV a v rokoch 2005 – 2009 podpredse­dom SAV.

Je autorom radu kníh a monografií, o.i.: Muži deklarácie (1991), Slovensko v Rakúsko–Uhorsku (1995), Slováci. Česi. Dejiny (1997), 20. storočie svetla, storočie temna (2000), Dejiny Slovenska (1998, 2010), Kronika Slovenska (zväzky 1 a 2), Slovensko v 20. storočí (1999), Eseje a kalendárium (1999), je spoluautorom publikácie Kľúčové problémy moderných slovenských dejín (2012). Je členom korešpondentom britskej Kráľovskej historickej spoločnosti v Londýne, Rakúskej akadémie vied a Maďarskej akadémie vied, je členom Collegium Carolinum v Mníchove, Slovenskej akademickej spoločnosti a Učenej spoločnosti SAV.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba