Tichá škola

Aristoteles vo svojej Politike píše, že výchova musí byť rovnaká pre všetkých, starostlivosť o každú časť spoločenstva (jednotlivca) musí mať verejný charakter a musí vychádzať z tých istých princípov. Ak aj vychádzame z toho, že v priebehu tisícročí sa veľa toho zmenilo, mohli by sme to prijať ako ideál spolu s geniálnym návrhom Komenského školy hrou a princípmi Francúzskej revolúcie sloboda – rovnosť – bratstvo…Môj osobný názor: základné školy by mali byť prístupné každému a zadarmo, to je zase fínsky model, školstvo je múdrou prioritou štátu.

Učiť sa je dobré

Učiť sa poznávať svet začneme okamihom narodenia, predstavte si to všetko, čo musí každé dieťa zvládnuť: tá tichá škola učenia, ktoré sa deje nepretržite od otvárania očí a pozorovania matkinej tváre, od zapamätania vôní, dotykov a zvukov, cez chodenie a hovorenie a spievanie a kreslenie a skákanie a všetko to: môžeš, smieš, nesmieš a musíš – tento tichý šum neprestajného vnímania a učenia sa v súlade s dedičnými zákonmi genetiky, ale často aj v boji proti nim.

Potom príde prvýkrát prvý september a začne sa to viditeľne a naplno. Začala som chodiť do prvej triedy Národnej školy (pekný názov) v roku 1948 v malej nádhernej dedine Topoľčianky, nebola to ani výberová škola, ani cirkevná, bola štátna a boli v nej všetky deti z dediny, ktoré zavŕšili hranicu šesť rokov. Žiadne odporúčania psychiatra o tom, že dieťa, lebo je „nezrelé“, musí počkať ešte rok, kým bude mať sedem. V triede sme boli všetci tak, ako bola rozvrstvená dedina – dcérka lekára M., dcéra notára V., Anička a Helenka sedliacke dievčatká v kroji, Viktor a ja, „akože panské deti v bielych podkolienkach“, Jožko K. – synovec pani učiteľky, Yvonka a Július – cigánske deti bývajúce na konci dediny, Miro, ktorý sa mi páčil, bol synom žandára.

Všetci sme to dotiahli spolu po šiestu triedu, len ja som sa potom presťahovala a Yvonka prepadla. Náboženstvo sme mali poobede, po roku 1950 už len dobrovoľne, ale nikto sa neodhlásil, ani deti komunistov, jediný spolužiak evanjelik musel chodiť do okresného mesta. Mali sme všetci rovnaké písanky, učebnice. Na 50-ročnom stretnutí som zistila, že tretina spolužiakov skončila vysokú školu.

Sama som do školy chodila veľmi rada, v rodine bola úcta k vzdelaniu (tiež tichá škola – cítiť podporu zo strany rodiny, že učiť sa je dobré, potrebné, zaujímavé a môže to byť aj radosť!). Na konci prvej triedy som si napísala do písanky: „Ja veľmi ľúbim čítanie a písanie.“ Aj mi to zostalo a pokúšam sa tým naplniť svoj, tu mne určený život.

Prvý je jazyk materinský

Koncom 70. rokov minulého storočia sa aj k nám do vyučovania dostalo veľa progresívnych metód. Napríklad vyučovanie v skupinách kládlo veľmi veľké nároky na vyučujúceho, na zostavenie správnych skupín, bola to vždy otázka ako? Urobiť zmiešanú skupinu výborných žiakov s menej šikovnými – nebudú sa jedni nudiť a druhí zase nebudú stačiť? Potom tzv. problémové vyučovanie, kde sa využil pedagogický moment záujmu a následného skúmania učenia a zapamätania a na záver určité riešenie nastoleného problému.

To všetko muselo prebiehať jemne nenásilne bez tlaku a zároveň s citom pre dávkovanie zložitosti problému podľa veku a zároveň to zlúčiť s osnovami, ktoré boli, myslím, takým dobrým rámcom vyučovania. Kto učí, musí sa stále učiť spolu so svojimi žiakmi, je to veľmi náročné a ušľachtilé povolanie. V čase počítačov je ťažké vedieť všetko: ale ten, kto učí, by mal ukázať cestu a spôsob, ako to obrovské množstvo faktov, ktoré sa hrnú zo všetkých strán, spracovať a vybrať si.

Za osobitne dôležité pokladám výučbu materinského jazyka a matematiky. Ešte stále sú to základné veci, z ktorých vychádza veľa ostatného.

Boli sme s dcérou a vnučkou v zoologickej záhrade, stretli sme deti z anglickej materskej školy, nevedeli ešte dobre hovoriť ani po slovensky a od svojich učiteliek, hovoriacich so silným slovenským prízvukom, sa naučili zopár rozkazov. Neviem, či to nie je len snobská záležitosť. Nepočula som o tom, že by v Nemecku existovala „anglická škôlka“. Samozrejme, že som presvedčená o potrebe výučby cudzieho jazyka – pre nás ako malý národ je to nevyhnutné. Ale mám inú časovú predstavu o jeho vyučovaní – a s prioritou materinského jazyka.

Ten najstarší spôsob

Vážení čitatelia, porozmýšľajte, čo nové ste sa naučili za posledný rok a kde, odkiaľ, z akých zdrojov? Z kníh, z rozhlasu, televízie (je strašne málo náučných programov a pre deti takmer nič!, fínska televízia filmy pre deti zásadne nedabuje, sú tam titulky, aby deti čítali), z internetu, od priateľov, mamy, otca, od svojho dieťaťa? Uprednostňujete tichú školu, vedomosti prichádzajúce tak, že ich prinesie život cez naše zmyslové orgány, alebo sa niečomu aj v dospelosti vedome venujete, študujete? Mám priateľov, ktorí študujú na univerzite tretieho veku, iní uprednostňujú čítanie, počúvanie.

Počas života sa musíme naučiť milovať, čo je okolo nás, to zvyčajne preberieme od našich najbližších. Musíme sa naučiť, aby sme prežili aj to, čoho sa treba obávať, čomu sa vyhnúť. Mali by sme sa naučiť láske, vzťahom aj citom, a to práve cez tichú školu vzájomných vzťahov a jemných neviditeľných tykadiel náznakov, nevypovedaného, len vyžiareného a prijímaného.

Kolega spisovateľ Daniel H. má projekt nazvaný oral history: nakrúca a nahráva svojich kolegov, ktorí rozprávajú svoje príbehy, osobné aj tie spojené s literatúrou – čiže asi najstarší spôsob podávania informácií (okrem dedičnosti). Teraz som si spomenula na skvelú poviedku Raymonda Carvera Katedrála (moja vedomosť získaná z knihy znásobená umeleckým zážitkom). Hrdina poviedky ukazuje svojmu slepému návštevníkovi, ako vyzerá katedrála, tak, že mu drží ruku a obkresľujú spolu prstom katedrálu z obrázku. Tak nejako si predstavujem tichú školu odovzdávania ďalej … Čo som sa naučila od mamy? Azda prvý krok k literatúre, keď mi čítala, vzťah ku kráse a hudbe. Čo od otca? Azda prešla na mňa jeho túžba cestovať, vedieť sa orientovať aj na neznámom mieste. Čo som sa nikdy nenaučila od nikoho? Asi trpezlivosti..

Vynikajúci Fíni

Najviac som, priznám sa, pri písaní tohto veľmi zmiešaného textu rozmýšľala o fínskej reforme školstva, ktorá začína prinášať po 40 rokoch nielen vynikajúce školstvo, ale aj prosperujúcu ekonomiku. Mladí 15-roční Fíni boli v roku 2004 najlepší v čítaní a porozumení textu vo výskumnom programe PISA, ktorý hodnotil študentov z viac ako 50 krajín sveta, o štyri roky boli na prvom mieste aj v matematike. Poviete si, nejde o prvenstvo, máte pravdu, ide o každé jedno dieťa sveta, o povinnú jednotnú bezplatnú školskú dochádzku do 15 rokov.

Fínsky školský systém má niekoľko stratégií. Podľa mňa jednoduchých a dosiahnuteľných: je postavené na rovnoprávnosti, a nie na výberovom vzdelávaní (to je prenechané druhému a tretiemu stupňu vzdelávania). Deti sa neselektujú na múdre alebo hlúpe, ani na chudobné či bohaté. Prechádzajú z poslednej triedy materskej školy pomocou hry do školy „naozajstnej“.

Mám vnučku v materskej škole a už ju hodnotili. Učiteľka povedala, že musí zostať v tej istej triede, lebo „nezvláda“ to, čo by mala triapolročná vedieť, ale ako sa to vie, čo má vlastne vedieť – kto a ako to určil? Nikdy nebude vyfarbovať maľovanky, sama veľmi dobre kreslí. Je to múdre, šikovné, trochu tvrdohlavé malé dievčatko. Mali by sme sa presťahovať do Fínska? Základné ciele fínskeho vzdelávania sú: škola musí byť výzvou pre všetkých žiakov, pripraviť im prostredie, v ktorom sa budú chcieť učiť, aby sa plne využili všetky ich schopnosti.

Verejné školstvo musí znižovať rozdiely, ktoré existujú vplyvom rôzneho sociálneho prostredia. Podporovať dôveru vo verejné školstvo, zamestnávať kvalitných plne kvalifikovaných učiteľov, vysoko kompetentných odborne aj pedagogicky, ktorých si spoločnosť váži a na základe toho ich aj dostatočne odmeňuje. Do roku 2016 mať triedy s najvyšším počtom žiakov 20, k základným povinným osnovám sa pridávajú hodiny umenia hudby, varenia, tesárčenia, práca s kovom, textilom… Budovy škôl sú také čisté, že sú tam žiaci často len v ponožkách… Domáce úlohy sú minimálne, všetko sa urobí v škole, aby mali žiaci viac času na individuálne súkromné záujmy… A ja pridávam svoj názor, odbremenia sa rodičia, ktorí u nás – ak chcú, aby dieťa prosperovalo – musia deťom s úlohami pomáhať, kontrolovať ich a deti tých rodičov, ktorí nevedia pomôcť, sú potom znevýhodnené aj keby boli nadané.

Fínsko vydáva viac detských kníh, ako ktorákoľvek iná, aj väčšia krajina. Každá detská kniha sa dostane spolu so štátnou podporou do každej základnej školy a verejnej knižnice. Podporuje sa čítanie pre vlastné potešenie. Žiaci základných škôl majú zadarmo kompletné zdravotné zabezpečenie a denne obed v škole zadarmo. Knihy a učebné pomôcky samozrejme tiež. (Nehovorí vám to niečo, milí čitatelia? Také niečo sme už tu mali, však?)

Byť učiteľom je vážené povolanie (bolo aj u nás už v 19. storočí, kde sa to stratilo?). Budúci učiteľ musí mať vynikajúci prospech, výber na pedagogické fakulty je prísny – prijmú asi 10 percent uchádzačov, 93 percent Fínov má strednú školu a 60 percent študuje na vysokej škole.

Škola nie je trest

Myslím, že škola by mala byť miestom, kde objavujeme seba, kam sa chodí bez strachu, známky by mali byť iba vodidlom, v čom treba pridať, prípadne sa o žiaka viac individuálne postarať. Škola nie je trest ani miesto násilia alebo potláčania osobnosti, práve naopak, jej rozvíjania. Podľa V. W. Rosenfelda, ktorý má skúsenosti s individuálnym vyučovaním, je dôležité pomáhať dieťaťu v tom, kde je najslabšie, a tam, kde dosahuje najlepšie výsledky. Zaujímavý je jeho názor, že by sa nemali známkovať deti, ale učitelia.

Thomas Alva Edison bol v škole neprítomný duchom, nesústredený, zistilo sa, že má problémy so sluchom, odišiel zo školy a učila ho doma matka. To sú extrémne prípady malých géniov. Asýrsky kráľ Ašurbanipal (685–627 pred n.l. ) bol hrdý na svoje vzdelanie, ktoré pozostávalo z nasledujúcich „predmetov“: matematika, čítanie a písanie, jazdenie na koni, poľovačka a vedenie záprahu, vojenský výcvik a remeselné zručnosti a osobitne pre neho – kráľovské povinnosti, zbieral hlinené tabuľky s textami v klinovom písme a založil prvú systematickú knižnicu v Ninive.

V starej Číne v období dynastie Zhou (1045 – 256 pred n. l.) bolo v hlavnom meste 5 hlavných škôl: jedna cisárska a štyri pre aristokraciu a nižšiu šľachtu. Vyučovalo sa šesť umení – rituály, hudba, lukostreľba, kaligrafia (písanie), vedenie záprahu a matematika. Čo bolo zaujímavé, učili sa aj dievčatá – samozrejme z bohatých vrstiev – a predmety boli: spoločenské jemné správanie, výroba hodvábu, tkanie, kaligrafia.

Naše európske modely školstva korenia azda v starom Grécku. Najväčšie a najslávnejšie aténske školy boli Lýceum, ktoré založil Aristoteles, a Platónska Academia, ktorú založil filozof Platón. Vyučovala sa rétorika, matematika, zemepis, prírodné vedy a astronómia, politika a logika, neskoršie pribudli sochárstvo a gymnastika. Samozrejme, bolo to pre všetkých slobodných Aténčanov chlapcov. Dievčatá z vyšších vrstiev sa mohli vzdelávať len súkromne.

Komu to nie je jedno?

Ale vráťme sa, vážení, a verím, že vzdelaní a čítanie milujúci čitatelia, do súčasnosti. Nevšimli ste si niekedy nápadnú podobnosť medzi tvarom a veľkosťou bridlicovej tabuľky na písanie z času našich prastarých rodičov a tabletu alebo aj smartfónu? A namiesto kriedy prst – zavrhli sme pero?

Bolo to len niekoľko subjektívnych úvah v súvislosti s učením, hoci písaniu o fínskom modeli školstva som vedome venovala viac miesta, lebo, myslím si, že je to niečo úplne skvelé a úplne sa s tým sama stotožňujem. A chcela som sa o to podeliť s každým, komu nie je jedno, čo bude o povedzme pár rokov so systémom nášho vzdelávania.

Vyžaduje si to nielen čas a peniaze, ale aj hlboký a trvalý záujem nás, ktorých deti alebo vnúčatá budú chodiť do školy.

Mne to nie je jedno, do akej školy pôjde moja vnučka. Chcela by som, aby to bola bežná verejná základná kvalitná škola, ktorá podporuje vzdelanie a výchovu, s láskavými a múdrymi učiteľmi. A nehovorme, že je to nemožné… Fínov nie je viac ako nás.

Sme múdrejší, ako naši starí rodičia? Nie, nie sme, ale mohli by sme byť vzdelanejší.