Aj dnes väčšinou dostupných médií radšej elegantne označovanou ako „autoritatívny boj proti komunizmu“, ktorý do tejto tzv. najeurópskejšej latinskoamerickej krajiny priniesol demokraciu a hospodársky rozmach.
Zdalo by sa, že štyridsať rokov je dosť na to, aby sa rozdvojené Čile – a s ním aj informovaná celosvetová spoločnosť – s najbolestnejšou traumou dejín 20. storočia vyrovnalo. Po štyroch desaťročiach je však čilská rana stále rovnako hlboká. Ak násilný dejinný zvrat nedovolil Allendemu naplniť svoj sen o novom Čile, ani Pinochetovým zbraniam sa nepodarilo nadobro presadiť neoliberálne neokoloniálne a rasistické túžby severoamerických a britských záujmov.
Otvorené žily
Zostupujúc z bolívijského altiplána do najsevernejšej čilskej provincie Antofagasta človek chtiac-nechtiac na vlastnej koži precíti podstatu bolestného rozporu, ktorým tzv. Nový svet trpí, odkedy ho kolonizovala Európa. Nie sú to žiadne zahojené rany koloniálnej minulosti. Žily Latinskej Ameriky sú otvorené – presne tak, ako to napísal Eduardo Galeano vo svojej legendárnej knihe z roku 1971. A málokde sa to dá uvedomiť bytostnejšie ako na miestach, kde prežívajúci nepokorený svet pokoreného kontinentu prechádza do „najeurópskejšej spomedzi juhoamerických krajín“. Minulosť je rovnako živá ako všetko, čo ešte príde.
Okolo prezidentského paláca La Moneda v Santiagu de Chile prebiehali v prvých mesiacoch tohto roka čulé rekonštrukčné práce. Od pomerne novo osadenej sochy Salvadora Allendeho ma policajt odháňal, vraj pre bezpečnosť. Dostať sa nedalo ani do blízkosti sochy Artura Alessandriho Palmu, prezidenta Čile v rokoch 1920 až 1924. Prezidenta, ktorý ako prvý politik zo strany radikálov nabúral storočnú vládu konzervatívcov a kým ho nezvrhli pučom, stihol oddeliť cirkev od štátu, po prvý raz v histórii Čile zriadil povinnosť dane z príjmu, napísal zákonník práce a pustil sa do mnohých hlbokosiahlych sociálnych reforiem. Volali ho Lev z Tarapacá, pretože pochádzal z tej provincie – bývalej peruánskej provincie, ktorú Čile ukoristilo po víťazstve v tichomorskej vojne (1879 – 1883) rovnako ako bolívijskú Antofagastu.
V princípe to bola vojna o medené bane, ktoré sa na novom čilskom území čoskoro stali britskou doménou a z bezplatne si prisvojovaných prírodných zdrojov bohatli najmä Veľká Británia a USA. Aj skladba obyvateľstva sa zmenila – najmä zásluhou nových vĺn prisťahovalcov z anglosaskej a severnej Európy a Čile, jedna z najstarších španielskych kolónií na kontinente, o sebe začalo hovoriť ako o „najeurópskejšej“ krajine Južnej Ameriky.
Na „anglosaský duch poriadku“ bol patrične hrdý aj Augusto Pinochet, ktorý v rozhovore zo septembra 1998 uviedol, že „Čilania vám vždy hrdo povedia, že sa považujú za Angličanov Južnej Ameriky“. Neklamal – obyvatelia chudobných štvrtí sa rovnako ako mestská buržoázia prichádzajúcich amerických misionárov oddávna často pýtali tú istú otázku: „Myslia si o nás ľudia v USA, že sme hádam Indiáni?“ Čile dodnes samo pre seba, ale aj navonok vytvára dojem „európskej“ krajiny aj preto, že sa dlhodobo a systematicky usilovalo dôsledne zlikvidovať predkoloniálnu realitu spôsobom, ktorý historik Juan van Kessel nazval „holokaustom v procese“.
Lakmusový papierik spoločnosti
Neďaleko prezidentského paláca, na Plaza de Armas, hrala skupina hudobníkov za nadšenej asistencie okolostojacich divákov z radov miestnych i turistov piesne, ktoré dnes v takej alebo onakej forme pozná hádam každý – veselé piesne, na ktoré sa nikto aspoň trochu znalý neopováži tancovať, no ktorých slová sa počúvajú s možno trochu pateticky pôsobiacou vážnosťou ako angažovaná politická poézia.
Piesne Violety Parra, básne Pabla Nerudu, protestsongy Víctora Jaru, legendárneho barda, ktorého spolu s piatimi tisíckami študentov, umelcov a intelektuálov 11. septembra 1973 odvliekli na futbalový štadión v Santiagu de Chile, kde mu ruky, ktoré tak dlho bojovali gitarou, rozdrvili pažbou pušiek. Jeho telo sa našlo o tri dni neskôr a podľa vyhlásenia Rady pre pravdu a zmierenie (Comisión de Verdad y Reconciliación) z roku 1990 zomrel 16. septembra 1973 prestrelený 44 guľkami.
Hudobníci sú celkom očividne Indiáni Mapuche, potomkovia národa, ktorého príslušníci vošli do dejín ako najvytrvalejší bojovníci proti cudzej moci v Južnej Amerike. Počas celej Pinochetovej diktatúry oficiálne neexistovali a ich terajší i budúci osud si dodnes politici z pravého i ľavého krídla pohadzujú ako nepríjemný horúci zemiak: Áno, dnes sa im už neupiera existencia ani právo na ňu, môžu používať svoj jazyk a existuje mnoho programov na podporu „tradičnej kultúry“. V tom bývalá vláda Michelle Bacheletovej a koalícia stredo-ľavých strán Concertación istým spôsobom napĺňala jeden zo snov Salvadora Allendeho.
Lenže hlavný dôvod, prečo čomu mali byť vyhladení z dejín a kvôli čomu si Čile tak veľmi budovalo imidž „civilizovanej“ krajiny, je rovnako nepríjemný ako pred päťsto rokmi: na územie, ktoré im bolo odobraté a ktoré sa radikálne zmenšilo, má stále chuť niekto iný. Paradigma hospodárskeho rastu ich totiž stadiaľ stále ženie preč a z najpôvodnejších obyvateľov Araukánie robí vyhnancov vo vlastnej krajine a vyvrheľov mimo zákona.
Mapuchovia sa stali lakmusovým papierikom bezvýchodiskovej situácie čilskej parlamentnej demokracie. Štyridsať rokov po Allendeho smrti v Čile neexistuje alternatíva doterajšej ľavicovej politike, ktorá sa v technokratickom zameraní sústreďuje na priemyselný rast podobne, ako to uskutočňuje neoliberálny kapitalizmus. Ľavici, ktorá pre paradigmu silnej centralizácie neumožňuje vznik autonómnych samospráv. Napríklad tak, ako je to možné v iných latinskoamerických krajinách, kde je výrazne zastúpené domorodé obyvateľstvo a kde sa aj v ich záujme a z ich podnetov presadzujú nové formy ľavicového myslenia. Pinochetom prijaté reštrikčné a rasistické zákony, vzťahujúce sa na Mapuchov a iné skupiny pôvodného obyvateľstva, sú stále platné a ich početné vzbury a úsilie obrániť svoju pôdu veľmi často krvavo potláča polícia.
Bezmocná parlamentná demokracia
Polícia zasiahla aj v prípade vystupujúcich hudobníkov na Plaza de Armas a z koní rozohnala aj veľkú skupinu ich nadšených poslucháčov. Vraj nemajú platné povolenie na vystupovanie a politické piesne navyše zbytočne „narúšajú“ atmosféru zmierenia v krajine. Tak mi to aspoň dovysvetľoval istý pán, ktorému sa zdali moje otázky „zbytočne hlboké a nepríjemné“.
V nadchádzajúcich voľbách vraj bude opäť voliť svoju obľúbenú Michelle Bacheletovú, naposledy volil Sebastiana Piñeru. Takáto diskrepancia samozrejme zaráža, no v podstate je len najvernejším zrkadlom bezvýchodiskovej situácie systému, v ktorom už nezáleží na tom, či sa parlamentné strany prikláňajú k ľavicovej alebo pravicovej politike. Aj v tomto je Čile istotne „najeurópskejšou“ spomedzi juhoamerických krajín.
Zdalo by sa, že nič z toho nemá byť pre súčasnosť dôležité. Lenže minulosť nezomrela a mŕtvy človek je v Čile často živší ako za života.
Jedenásteho septembra kráčali ulicami Santiaga de Chile a viacerých väčších miest tisícky ľudí, ktorí si pripomínali okrúhle výročie štátneho prevratu. Nebolo to inak ani medzi Čilanmi žijúcimi v diaspóre – najmä vo Francúzsku a vo Švédsku. V prípade tých, ktorí žijú v Európe, ide takmer vždy o politických exulantov po roku 1973 alebo ich potomkov, v Čile sú to najmä tí, ktorí sa nezmierili s nedoriešenými prípadmi svojich príbuzných, po ktorých sa pred štyridsiatimi rokmi zľahla zem.
Ale nielen tí: Allendeho legenda sa z povedomia sociálnych zápasov posledných desaťročí nikdy nevytratila. Najmä v súvislosti s prehlbujúcimi sa hospodárskymi problémami krajiny a vynárajúcimi sa „duchmi minulosti“ je živšia ako v minulých desaťročiach a Allendeho odkaz si začína intenzívnejšie pripomínať aj mladá generácia, pre ktorú bolo donedávna jeho meno spojené s čímsi dávno minulým. Najmä teraz, keď sa neriešené problémy na uliciach čoraz častejšie zvyknú riešiť tak, ako hudobné vystúpenia Mapuchov: rozohnaním nespokojných a exemplárnym násilím.
Živý mŕtvy Allende
Ani tohtoročná pripomienka štátneho prevratu, ktorým sa priemerný generál čilskej armády Pinochet, ktorému Allende a jeho Ľudová jednota až do poslednej chvíle dôverovali, stal jedným z najbrutálnejších diktátorov subkontinentu, sa nevyhla silným emóciám. Tie z roka na rok narastajú a agentúrne správy tento rok hovoria o radikálnych útokoch demonštrantov na políciu, ktorej členovia vrátane jedného z najvyšších policajných dôstojníkov utrpeli vážne zranenia spôsobené kameňmi a zápalnými fľašami. Zadržaných bolo v súvislosti s tým takmer tristo osôb. Sebastián Piñera opätovne vyzdvihol význam vojenských a policajných síl a celosvetová verejnosť sa pýta, prečo sú ľavicoví demonštranti v Čile z roka na rok čoraz nespokojnejší, keď prieskumy verejnej mienky ukazujú výrazne klesajúce percento tých, ktorí Pinochetov teror považujú za nevyhnutnú súčasť režimu, čo vraj zabránil hospodárskemu kolapsu krajiny vedenej „komunistami“.
Čile je rozdvojená krajina – a nikde to nie je vidieť lepšie ako na cintoríne, kde sa prívrženci Pinocheta pretekajú s prívržencami Allendeho v tom, komu bude na hrobe ležať viac kvetov. Relativizácia Pinochetových zločinov sa však stáva čoraz väčším anachronizmom. Už len málokto si dovolí spochybniť zločiny páchané v rámci Operácie Condor, ktorej vykonávateľom v Čile sa stal Augusto Pinochet, a relativizovať zatknutia, mučenia, únosy a vraždy ním založenou štátnou tajnou službou DINA ako záchranu pred komunizmom. To bola obľúbená floskula studenej vojny a zrejme len neznalosť oprávňuje súčasných Pinochetových obhajcov ospravedlňovať fašizmus „úspešnými reformami“, ktorými sa Čile z globálneho hľadiska stalo najúspešnejšou ekonomikou Latinskej Ameriky.
Z obchodu, založenom na ťažbe medi v baniach, ktoré kedysi Čile vojensky získalo od Peru a Bolívie, samotná krajina nikdy neprofitovala a ich zisk prúdil prostredníctvom súkromných spoločností zväčša do Veľkej Británie. Akýkoľvek pokus o zvrátenie tejto situácie sa vnímal ako útok na britské (či iné) záujmy a v duchu obľúbenej rétoriky sa propaganda oháňala hrozbou komunizmu sovietskeho typu.
Súčasné čilské rozdvojenie tkvie práve v tomto: Či sa bude čilský hospodársky a kultúrny rast i naďalej merať hodnotami „európskej krajiny“ uväznenými v parlamentnej demokracii, ignorujúc potreby svojho rôznorodého obyvateľstva? Alebo sa v duchu Allendeho socializmu krajina pokúsi nájsť cestu k sebe samotnej. A to tak, že svoju dlho potláčanú latinskoamerickú realitu prestane rozháňať obuškami a viac ako k zámoriu sa konečne obráti k svojim ľuďom a k svojim susedom.
Silvia Ruppeldtová (1977)
Prekladateľka a publicistka, vyštudovala Filmovú fakultu VŠMU a FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, v Moskve, Madride a Havane. Pracovala ako novinárka a redaktorka týždenníka Slovo so zameraním na kultúru Slovenska a Latinskú Ameriku. Je členkou o. z. Utopia, ktoré sa orientuje na otázky participatívnej demokracie či participatívneho rozpočtu.