Tucet omylov o sociálnom štáte

Všimnime si aspoň niektoré z nich, ktoré sa objavujú zvlášť často.

Obľúbená grécka lož

K vyloženým nepravdám patrí tvrdenie, že sociálny štát je hlavnou príčinou zadlženia celých krajín. Je to vraj práve táto inštitúcia, ktorá nesie vinu za to, že si žijeme trestuhodne nad pomery.

Empirické fakty tomuto čisto ideologickému tvrdeniu odporujú. K najzadlženejším krajinám nepatria krajiny s najrozvinutejším sociálnym štátom, ako je Švédsko či Dánsko, ale krajiny, ktoré patria do skupiny – z hľadiska sociálneho zabezpečenia populácie – najúspornejších, teda v Európe napríklad Portugalsko, Španielsko či Grécko.

To, že zadlženosť štátov rastie z iných dôvodov než kvôli prílišnej sociálnej rozhadzovačnosti, je zrejmé aj na príklade Českej republiky. Zadlženie Česka skokovo vzrástlo najmä od roku 2008, teda presne v rovnakom čase, keď dochádza k okresávaniu sociálnych dávok.

S uvedeným úzko súvisí tvrdenie, že sociálny štát neúmerne zaťažuje štátny rozpočet. V Českej republike (a vývoj na Slovensku je podobný) ide na všetky výdavky sociálneho zabezpečenia menej než 18 percent hrubého domáceho produktu. V porovnaní s európskym priemerom (27 percent) je to nízky podiel, napriek tomu je to pre odporcov sociálneho štátu stále priveľa, takže volajú po ďalšej redukcii.

Podobne problematické je tvrdenie, podľa ktorého vraj úspory v sociálnej oblasti sú hlavnou cestou, ako znížiť zadlženosť štátov. Miera zadlženia jednotlivých krajín nielenže nekoreluje s veľkorysosťou ich sociálneho systému. Koreluje celkom tesne s daňovými úľavami pre firmy a najvyššie príjmové skupiny.

Dobre to ilustruje obľúbená grécka lož. Grécko vydáva na sociálne účely menej, než predstavuje priemer Európskej únie. Bohatí ľudia, firmy ani cirkev však prakticky v Grécku neplatia dane. Často sa poukazuje na skutočnosť, že grécky dôchodca poberá v prepočte trojnásobne vyšší dôchodok oproti českému dôchodcovi. Bohužiaľ sa pritom zamlčiavajú ďalšie dve podstatné veci. V Grécku je veľmi málo rozvinutý systém podpory v nezamestnanosti, je tu veľmi nízka nemocenská, nízke dávky idú i rodinám s malými deťmi. Vďaka tomu, že rodiny sú tu stále ešte relatívne súdržné, pomáha patriarcha rodiny zo svojho dôchodku i tým členom, ktorí sa dostanú do problémov. Zamlčiava sa i druhá podstatná okolnosť. V Grécku poberá dôchodok len o trochu viac ako 50 percent seniorov v dôchodkovom veku (v Česku je to 97 percent). Spravidla to sú muži, ktorí zo svojej penzie živia i manželku. Práve vysoké starobné dôchodky pre časť populácie teda kompenzujú nízke zabezpečenie celých ďalších početných kategórií obyvateľov tejto krajiny.

Príliš drahé úspory

Prejdime k ďalšiemu tvrdeniu odporcov sociálneho štátu. Obsluha celého systému sociálneho zabezpečenia je podľa nich príliš drahá, úradníci zhltnú veľkú časť toho, čo je určené sociálne odkázaným. V niektorých krajinách to tak môže byť. Ale konkrétne Česko patrí v Európe v tomto ohľade k tým najsporivejším.

Pokiaľ sa počty úradníkov okrešú, na ich platoch sa skutočne ušetrí. Potom sa však nemôže naplniť hlavná zásada starostlivosti o sociálne odkázaných – individuálny prístup. V dôsledku toho sa sociálna pomoc stáva neúčinnou, čo sa, samozrejme, zasa spätne predraží. Niektoré úspory proste bývajú veľmi drahé.

Do inej kategórie patrí tvrdenie, že klienti zneužívajú sociálne dávky. Niektorí klienti skutočne dávky trestuhodne zneužívajú.

Pokiaľ by však kritikom sociálneho štátu išlo práve o to, nepochybne by iniciovali vznik štúdií, ktoré by vyčíslili, v akej miere sú ktoré typy dávok zneužívané.

Vo Francúzsku také štúdie existujú. Dokladajú, že miera zneužitia sociálnych dávok sa pohybuje medzi piatimi až desiatimi percentami. Ani v prípade podpory v nezamestnanosti, ktorú možno zneužiť relatívne najľahšie, neprekračuje tento odhad 10 percent.

Možno predpokladať, že v krajinách, ako sú Česko či Slovensko, budú dávky zneužívané vo väčšej miere. Riešením však nie je krátenie dávok pre všetkých. Tým sú, pochopiteľne, postihnutí najviac tí, ktorí ich nezneužívajú.

V súvislosti so zneužívaním dávok sa hovorí o potrebe aktivizovať tých, ktorí dávky poberajú. Predovšetkým ide o podporu v nezamestnanosti. Tí, ktorí to požadujú, nevedia nič o štruktúre nezamestnaných. Z pol milióna nezamestnaných pred dvoma rokmi bolo v Česku 70-tisíc ľudí s rôznymi formami zdravotného postihnutia, vyše 60-tisíc tvorili matky s malým deťmi, takmer 90-tisíc boli ľudia vo veku nad 55 rokov. Ani medzi zostávajúcimi nezamestnanými neprevažujú flákači. Veľká časť žije v oblastiach s minimom pracovných príležitostí, narastajú počty tých, ktorí prišli o prácu v dôsledku hospodárskej krízy, ktorú nezavinili.

Rodinná solidarita zvyšuje nerovnosť

Celkom z oblasti ideológie je tvrdenie, podľa ktorého je vraj sociálny štát nástrojom kolektivizmu.

S týmto tvrdením polemizuje napríklad nemecký sociológ Ulrich Beck. Poukazuje na to, že okolo 90 percent dávok smeruje k jednotlivcom. To zvyšuje mieru ich individualizmu a pocit nezávislosti od rodiny a, paradoxne, i od štátu. Sociálny štát tak v skutočnosti vychoval generácie vyhranených individualistov, ktorí potom odmietajú na fungovanie sociálneho štátu prispievať.

Rovnakého druhu je tvrdenie, podľa ktorého vraj sociálny štát obmedzuje, ba znemožňuje ľuďom slobodnú voľbu. Práve naopak. Sociálny štát výrazne podporil individualizmus a slobodu voľby. Z nemalej časti ľuďom hradil náklady ich nesprávnych rozhodnutí, napríklad keď nemali prácu, pretože vyštudovali neperspektívny odbor, keď si rozbili ľahkomyseľne rodinu, keď ochoreli vinou svojho spôsobu života. Pokiaľ by náklady týchto zlých volieb mali dotyční hradiť sami, ekonomicky by ich to ruinovalo. Pomoc zo strany sociálneho štátu mnohým uľahčila nový štart. Pokiaľ by bol sociálny štát výrazne oslabený či zrušený, sloboda voľby by sa pre mnohých redukovala.

Veľmi rozšírené je tvrdenie, podľa ktorého sociálny štát vraj môže byť nahradený rodinnou solidaritou. Problém je v tom, že rodinná solidarita zvyšuje nerovnosť medzi rodinami. Pomáha sa viac v rámci bohatších rodín, chudobnejšie rodiny majú na pomoc menej zdrojov. Rodinná solidarita tak funguje nie v závislosti od závažnosti problémov, ktorým je nevyhnutné čeliť, ale v závislosti od veľkosti majetku rodiny, ktorá sa do problémov dostane. Navyše rodinná solidarita stigmatizuje, vytvára pocit závislosti a dlhu, na rozdiel od anonymnejšej pomoci zo strany štátu.

Obľúbeným tvrdením odporcov sociálneho štátu je, že táto inštitúcia vraj znižuje konkurencieschop­nosť ekonomiky. Úplne pritom prehliadajú, že sociálny štát mnohými rôznymi spôsobmi posilňuje sociálny zmier, čo predstavuje nielen hodnotu samu osebe, ale tiež mohutné lákadlo pre cudzích investorov, ktorí nie sú ochotní riskovať v krajinách zmietaných nepokojmi. Okrem toho patrí k banálnym pravdám, že sociálny štát svojimi preventívnymi opatreniami dokáže zvyšovať kvalifikovanosť pracovnej sily a zlepšovať jej zdravotný stav. Oboje konkurencieschop­nosť krajiny umocňuje.

Keď sa väzenie stane sociálnym bývaním

Už štyridsať rokov sa tvrdí, že sociálny štát svojou starostlivosťou o odkázaných vrhá ľudí do pasce chudoby. Zaistení sociálnymi dávkami odvyknú si pracovať a stávajú sa trvalo závislými od pomoci štátu. Toto tvrdenie môže platiť v jednotlivých prípadoch, ako všeobecné konštatovanie je však neudržateľné.

Stačilo by pritom porovnať podiel ľudí žijúcich pod hranicou biedy podľa stupňa rozvinutosti sociálneho štátu. Zistilo by sa potom, že v ekonomicky porovnateľne vyspelých krajinách žije v slabých sociálnych štátoch viac ľudí v chudobe a biede než v krajinách s rozvinutým sociálnym štátom. Napokon v 19. storočí, keď sociálny štát neexistoval, a ak, tak veľmi krátko, chudoba bola oveľa rozšírenejšia než dnes. Ako to, že sa vtedy ľudia ocitali v pasci biedy, keď ich tam dokázateľne nemohla zaviesť nadmerná sociálna starostlivosť?

Podľa niektorých krajných odporcov sociálneho štátu možno vraj túto inštitúciu nahradiť štátom punitívnym, trestajúcim. Sprísnenie opatrení a kriminalizácia chudoby majú ľudí odradiť od toho, aby sa stávali klientmi sociálneho štátu.

Francúzsky sociológ Loic Wacquant v niekoľkých štúdiách ukázal, že v Spojených štátoch sa väzenie stalo hlavnou formou sociálneho bývania. Zároveň preukázal, že náklady na stavbu a prevádzku väzníc sú vyššie než náklady na zriadenie a prevádzku sociálneho bývania. Je pravda, že kriminalizácia chudoby môže znížiť oficiálnu mieru nezamestnanosti v krajine. Je však otázkou, či je práve toto tým správnym spôsobom boja s nezamestnanosťou.

A asymetria stále narastá

Vráťme sa teraz k zásadnému mylnému tvrdeniu, podľa ktorého je vraj príliš sociálny štát hlavnou príčinou toho, že si žijeme nad pomery.

Skutočnosťou je, že štáty i domácnosti sa zadlžujú najprv nevýrazne a potom stále rýchlejšie počnúc 70. rokmi 20. storočia. Práve od tohto momentu sa tí najbohatší prestávajú deliť o príjmy so zvyškom spoločnosti.

Povojnový príjmový zmier trval tridsať rokov. Ale posledných približne 30 rokov narastá vážna asymetria: na jednej strane sa kopia majetky astronomickej výšky, na strane druhej sa kopia obrovské dlhy.

Domácnosti sa z veľkej časti zadlžujú preto, aby si zachovali životnú úroveň. Príjmy domácností totiž v mnohých krajinách už vyše tridsať rokov stagnujú, ba klesajú. Sčasti je to spôsobené deindustriali­záciou. V čase, keď muži strácajú dobre platenú prácu v továrňach, získavajú ženy spravidla omnoho horšie platenú prácu v sektore služieb. Veľmi často potom dochádza k tomu, že domácnosť, v ktorej pracujú obaja manželia, má príjmy nižšie, než mala ešte pomerne nedávno, keď do práce chodil iba muž.

Druhý typ zadlženia má podobu deficitov štátnych rozpočtov. Aj tie narastajú počínajúc 70. rokmi. Má to niekoľko príčin. Tou hlavnou nie je údajná rozbujnenosť sociálneho štátu. K najrýchlejšie rastúcim patrí deficit financií USA. Štedrosť ich sociálneho zabezpečenia pritom rozhodne nie je nijako prehnaná.

Za hlavného vinníka rastúceho zadlžovania možno považovať proces deregulácie. Týka sa predovšetkým dvoch oblastí: trhu práce a finančných trhov. Trh práce je upravovaný tak, aby to vyhovovalo predovšetkým veľkým firmám. Finančné trhy sú zase modifikované tým smerom, aby to vyhovovalo veľkým špekulantom.

Deregulácia pracovnej sily vedie k stagnácii, ba poklesu príjmov veľkej časti pracujúcich. Deregulácia finančníctva vedie k zázračnému bohatnutiu majiteľov tých najbizarnejších finančných produktov. Umožnila požičiavať ľuďom, o ktorých sa vedelo, že pôžičky nikdy nesplatia. Tým obrovsky zvýšila zadlženosť domácností. Stačilo povzbudiť ľudí so stagnujúcimi príjmami, aby si požičiavali vo finančných ústavoch, ktoré nevedeli, čo s peniazmi.

Život nad pomery je produktom doby, keď sa bohatí prestali „deliť“ s ostatnými o výsledky ich práce a ponúkli im miesto toho prísľub udržania životnej úrovne za cenu zadlženia.

Veľký paradox

Čo je na celej veci najabsurdnejšie. Tento vývoj sa odohral práve v čase, keď na scénu nastúpili masy vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Išli študovať v domnení, že tým zvýšia svoj príjem a stanú sa viac-menej imúnnymi voči hrozbe nezamestnanosti a zadlženosti. V 60. a 70. rokoch to takto skutočne fungovalo. S nárastom počtov vysokoškolákov sa však situácia začala rýchlo meniť. Sme svedkami veľkého paradoxu. V dekádach po druhej svetovej vojne relatívne málo vzdelaná spoločnosť dokázala prudko zbohatnúť a vytvorila masívne vzdelané vrstvy. Dnes dochádza k tomu, že vysoko vzdelaná spoločnosť sa zadlžuje a nedostávajú sa jej prostriedky na také odmeňovanie príslušníkov vzdelaných vrstiev, na aké boli zvyknutí.

Existujú len dva spôsoby, ako sa stať platným členom spoločnosti i napriek tomu, že človek vyštudoval. Prvá možnosť je dávať k dispozícii lacnejšie než druhí svoje vedomosti tým, ktorí ich dokážu predať čo najvýhodnejšie. Druhou – a pre mnohých absolventov vysokých škôl jedine prístupnou možnosťou – je zadlžiť sa, a tak prispieť k zhodnocovaniu prostriedkov tých, ktorí podnikajú v peňažníctve a súkromných fondoch. Sú vítanými klientmi, pretože ich v škole naučili plniť všetky svoje záväzky svedomito, bez reptania a v stanovenej lehote.

V dôsledku zníženia prietoku peňazí od veľkých firiem k zamestnancom budú dostávať za prácu aj vysokoškoláci v súhrne čím ďalej menej peňazí. V dôsledku zníženia toku daní od najbohatších príjmových skupín do štátnej pokladnice sa však budú musieť stále viac podieľať na financovaní vzdelávania, budú musieť za vzdelanie viac platiť. Oboje povedie k tomu, že sa budú viac zadlžovať, a teda si budú stále viac žiť nad pomery.

Vysokoškoláci, ktorým sa sľubovalo, že investícia do vzdelania je tou najbezpečnejšou zo všetkých investícií, sú rozčarovaní. Majú úplne iné starosti než vysokoškoláci, ktorí opúšťali školy koncom 60. rokov. Práve oni vtedy nastoľovali naliehavé otázky o rizikách žitia nad pomery prírody a planéty. Vyslúžili si ako prví obvinenie, že volaním po uskromnení chcú obmedzovať ľudskú slobodu. Tí, ktorí ich po celý ten čas okrikovali, kážu dnes o tom, že sa musíme výrazne uskromniť a svoj život na dlh rozhodne ukončiť. Ako to vlastne chcú urobiť bez obmedzenia ľudskej slobody?

PREDNÁŠKA JANA KELLERA Z MEDZINÁRODNEJ KONFERENCIE EURÓPSKY SOCIÁLNY MODEL: ČO ĎALEJ? (BRATISLAVA, 8. – 9. 10. 2013)