Na hrane absurdna a jasu

10.11.2013 07:00
32 Camus 2X
Albert Camus Autor:

Najnadanejší spisovateľ zo všetkých existencialistov, úchvatne prostý a neľútostne presný, fyzický i metafyzický, charizmatický Albert Camus! Syn slnka a mora, miláčik aj vyznávač antických bohov, ktorí zaľudňujú svojím úsmevom brehy Stredozemného mora, oživovateľ aj stelesňovateľ jeho „slnečnej tragiky“.

Nad storočnicou Alberta Camusa (7. novembra 1913 – 4. januára 1960)

Filozof, hoci prozaik, a či viac prozaik ako filozof? Podľa mňa predovšetkým básnik, hoci písal romány, eseje, divadelné hry – básnik v tom prastarom, prapôvodnom zmysle, čiže ten, kto je činný, činorodý, kto aktívne pomenúva nepomenovateľné, ako hovorí grécky termín poiesis.

A tvorivým, bytostným ustrojením klasik, pozorný a presný vo voľbe výrazu, v úspornom narábaní so slovom a s rytmom vety, v usporiadaní a súvzťažnosti detailov a celku, v harmonizácii zmyslových vnemov i v zmysle pre harmóniu, vo viere v krásu, cez ktorú sa podľa neho starí Gréci „dotýkali zúfalstva“ a pre ktorú na rozdiel od nás vedeli „pozdvihnúť zbraň“.

Básnik a klasik, a pritom hlboko ponorený do svojho dvadsiateho storočia. Storočia dvoch svetových vojen a dvoch totalít, storočia pádu, ako to vyjadruje v rovnomennom románe (Pád, 1956, slov. 1995), keď padajú masky z tváre, osobné i spoločenské ilúzie. „Naše časy živia svoju beznádej škaredosťou a kŕčmi. Preto by aj Európa bola ohavná, keby mohla byť ohavná bolesť,“ hovorí v eseji Vyhnaná Helena (1948) zo súboru Leto (1954).

Byť šťastný je ťažšie

Narodí sa v chudobných pomeroch ako syn Francúza a Španielky v alžírskom Mondovi. Otec, ktorý musel narukovať, padne hneď začiatkom jesene 1914 v bitke pri Marne, a tak sa s matkou odsťahuje do hlavného mesta. V Alžíri zmaturuje, ako dvadsaťročný sa prvý raz ožení a o dva roky rozvedie, vstúpi do komunistickej strany a po roku z nej vystúpi.

Štúdium filozofie uzavrie dizertačnou prácou O vzťahoch helenizmu a kresťanstva v dielach Plotina a svätého Augustína. Pre vážne zdravotné problémy (začínajúca tuberkulóza) sa musí vzdať ďalšej vedeckej a pedagogickej kariéry. Novinárči v Alger républicain a píše – v roku 1937 a 1938 mu vyjdú v Alžíri prvé eseje a úvahy pod názvom Rub a líce a Svadba.

Popritom hrá divadlo, najprv v ochotníckom súbore pri rozhlase, potom v súbore L'Equipe, ktorý sám založil. V roku 1940 sa ožení druhý raz a chvíľu pôsobí v Paríži ako redakčný tajomník novín Paris-Presse. V roku 1942 je znova v Paríži, kde mu u Gallimarda vychádza próza (récit) Cudzinec (slov. 1992) a esej Mýtus o Sizyfovi (slov. 1993). Zapája sa do Hnutia odporu, píše úvodníky do ilegálneho denníka Combat a prvé Listy nemeckému priateľovi (1948). V jednom z nich sa zverí: „Byť hrdinom nie je bohviečo, byť šťastný je ťažšie.“

Po skončení vojny a odchode z redakcie Combat prežíva obdobie tvorivého rozmachu a umeleckých triumfov, ale aj nedorozumení a kolízií s dlhoročnými spolupracovníkmi a kolegami. V rokoch 1945 –1950 mu v Paríži inscenujú so striedavým úspechom tri zo štyroch divadelných hier, čo napísal: Caligulu, Stav obliehania aj Spravodlivých. Za román Mor (1947, slov. 1965) dostáva Cenu kritikov, za eseje Vzbúrený človek (1951, slov. 2004) zaplatí rozchodom so Sartrom. Za neutrálny postoj v alžírsko-francúzskej vojne, v ktorej trvá na svojej pozícii zmierovateľa, ho odsúdia a opustia ďalší druhovia z mladosti. S anglickým spisovateľom maďarského pôvodu Arthurom Koestlerom, autorom otriasajúceho svedectva o stalinizme a moskovských procesoch Tma na poludnie (1941), napíše Úvahy o treste smrti, v ktorých sa spoločne a napokon úspešne zasadia o jeho zrušenie.

V ten istý rok – 1957 – mu udelia Nobelovu cenu za literatúru. Má štyridsaťštyri ro­kov.

Ale bohovia, ktorí dali synovi poľnohospodárskeho robotníka do vienka nevídanú hojnosť darov, si ho rýchlo privolajú späť. Za nevyjasnených okolností zahynie pri autohavárii v zime na pustej ceste pri mestečku Sens.

Má štyridsaťsedem rokov.

V aute sa nájde nedokončený rukopis jeho autobiografického románu Prvý človek (1994, slov. 1995). Jedenásť rokov po Camusovej smrti vyjde jeho neautorizovaný románový debut Šťastná smrť (slov. 1997), ktorý písal ako dvadsaťtri- až dvadsaťpäťročný, čosi ako zárodok Cudzinca, takisto príbeh drobného francúzskeho úradníka v Alžíri s takmer rovnakým priezviskom Mersault, ktorý sa od Meursaulta v Cudzincovi líši jedným -u-, ako aj iným životným pocitom a osudom.

Keď Boh zomrel

„Keď Boh zomrel, ostali už len dejiny a moc,“ napíše Camus v roku 1948. Boh zomrel, ako vieme z Dostojevského a iných, už v devätnástom storočí, a odvtedy máme my ľudia dve možnosti – využiť (zneužiť) to, že nám je všetko dovolené, a nebrať za svoje činy zodpovednosť, alebo, naopak, z faktu, že existencia nám bola daná iba raz, vyvodiť, že nám nie je dovolené nič, rozumej nič také, čo by sme mohli potom oľutovať, ale nemohli odčiniť. Je na nás, ako a čím si naplníme, „opodstatníme“ existenciu – existencia totiž predchádza esenciu, rozumej podstatu, ako znie známa filozofická premisa.

Vzťah slobody a zodpovednosti Camus podáva cez prizmu nezmyselnosti ľudského údelu, bezdôvodnosti žitia, absurdity existencie, proti ktorým sa vždy znova a znova vzpína ľudská túžba po šťastí, po komunikácii s tým druhým, po ľudskej spolupatričnosti, po pominuteľných okamihoch zmyslového vytrženia či citového vzplanutia. Vedomie absurdna však nevyplýva z iracionality sveta a zo zúfalého prahnutia človeka po jej objasnení, ale z toho, že koexistujú. Mladý úradník Meursault z Cudzinca spácha bezdôvodný čin, gidovský „acte gratuit“, keď na pláži zabije neznámeho Araba, iba ak by sme za dôvod uznali horúčavu pri mori a oslepujúci slnečný záblesk na čepeli Arabovho noža, a možno aj nepriznanú vykoľajenosť z matkinej smrti.

Situácia cudzinca vo svete, do ktorého bol vrhnutý, cudzinca aj vo vlastnom vnútri, život ako s nadhľadom a odstupom registrované čakanie na smrť má zrazu formu a perspektívu – je ňou väzenská cela a gilotína. Naproti tomu doktor Rieux z alegorického Moru v Orane zachvátenom epidémiou bojuje s ľahostajnosťou a egoizmom, aj vlastným, a riskuje všetko v prospech trpiacich blížnych. Absurdnosť základnej ľudskej situácie je tu konfrontovaná s ľudskou bolesťou a utrpením a s možným zápasom s nimi – možným vykročením na cestu od samoty k solidarite.

Existencializmus, ktorý sa u nás niekedy zjednodušene chápe ako literárny smer či hnutie, sa zrodil ako filozofia človeka vo Francúzsku v predvečer druhej svetovej vojny, ale visel vo vzduchu všade v Európe aj u nás, pozri texty Tatarku či Alfonza Bednára, neskôr Johanidesa. Vyvrel z hraničnej ľudskej skúsenosti – zo životnej úzkosti v zovretí smrti, uprostred vojny, zabíjania a teroru, teroru čierneho i červeného.

Camus a Sartre, predstavitelia jeho ateistickej vetvy, sú plne zaujatí „modernými časmi“, ako znie názov Sartrovej revue Les Temps Modernes (1946), ktorá je ohniskom myšlienok a udáva tón v povojnovom Paríži a okolo ktorej sa grupujú poprední myslitelia a umelci, filozofi, vedci i básnici z radov nekomunistickej ľavice, kým ich neodpudia Sartrove pragmaticko-politické a prokomunisticky angažované vývrtky. To všetko sa deje na povestnom parížskom „ľavom brehu“, Rive Gauche, v bohémsko-intelektuálskej štvrti Saint-Germain-des-Près s vychytenými kaviarňami, bistrami a pivnicami.

Práve sem sa chodí nielen vysedávať, ale predovšetkým debatovať, debatovať vášnivo a do zúfania, a doobeda aj písať pri kaviarenskom stolíku. A večer aj počúvať pri poháriku v podzemnom klube, napríklad Juliette Gréco s prezývkou Havinko – celú v čiernom vrátane dlhých čiernych vlasov a čiernej nálady. Alebo aj ako stena bieleho trubkára Borisa Viana s chorým srdcom, ktorý neopakovateľnú atmosféru a pestrú faunu vo Flóre či u Dvoch magotov zachytí vo „vreckovej encyklopédii“.

Sartre a Camus

Ale je tu aj iný pozorovateľ, Sartrov tajomník, začínajúci novinár a spisovateľ Jean Cau. Oplatí sa zalistovať v jeho Skicári pamäti z roku 1985:

„Prijal ma postojačky v pracovni, ktorá žiarila poriadkom a čistotou, čo ma zarazilo. Na písacom stole neležal nijaký papier. Šokovalo ma to, bol som zvyknutý na sartrovský bordel, na kopy zošuchujúcich sa rukopisov, na pekelný smog fajčiarskeho brlohu. Camus ,sa usalašil'. Cudzinec si našiel pohodlné hniezdočko. Vzbúrený človek miloval, keď bolo všetko vyleštené a naporiadku, bez jedinej smietky. Bogartovský trenčkot bez jediného fliačika. Trocha ma to popudilo, akoby moja sympatia narazila na prekážku, akoby mu chýbal vzlet.

Čelo mal však vysoké, skôr vypuklé ako široké, a dolná polovica tváre s odutými lícami, veľmi južanská, veľmi španielska, veľmi pikadorská, ibaže patriaca pikadorovi s ploským bruchom, sa mi páčila, bola mi povedomá, blízka, mojej krvnej skupiny… Stál a rečnil, čistý ako celá jeho osoba, ale počúval som len na pol ucha, cez moju priehľadnú osobu sa obracal na Sartra. Vedel som, že Sartre ma za ním poslal, aby som vymámil podpis, a bolo mu celkom fuk, z akých dôvodov Camus petíciu podpíše, alebo nie.
– Podpísal?
– Nie.
– Povedal vám prečo?
– Áno, zarečnil si.
– Aha. Chápem.
– Má tam strašne čisto.
– Čo si myslíte, Cau? Camus je predsa nesmierne čistý človek! V slove ,čistý' zaburácala irónia. Nato Sartre zavrel sklené dvere medzi svojou pracovňou a izbou, kde som úradoval, a v župane ako boxer vchádzajúci do ringu sa prepadol v papierovom bordeli.“ Pointa: „Raz ráno vyjde Sartre z pracovne, ako vždy má na sebe rozgajdaný župan a pod ním pyžamo, a ako vždy sa ako boxer náhli do kúpeľne, keď vtom na dve sekundy zastane: – Ahoj, Cau, máš sa? Niečo nové? – Nie… – Lenže listujem v novinách, a tak poviem: – Camus dostal Nobelovu cenu… – Celkom ľahostajne, lebo sa mi to nezdá dôležité. Sartre je už v kúpeľni a jeho chrbát mi odpovedá: – No, veď mu ju nedali pre nič za nič!“

Medzi vzburou a nádejou

Po Mýte o Sizyfovi napíše Camus Vzbúreného človeka, kde skúma rôzne podoby metafyzickej a historickej revolty, čiže od absurdity ľudského údelu ako sizyfovskej námahy s balvanom tlačeným do kopca, ktorý sa zakaždým skotúľa, prechádza k absurdite ľudských dejín, predovšetkým dejín revolúcií, ktoré sa zakaždým zvrhnú v svoj protiklad a z revolucionárov sa stávajú tyrani a ako tyrani sa likvidujú medzi sebou, ako nám hovorí najmä poučenie z Francúzskej revolúcie 1789.

Sartre reaguje verejným Listom Albertovi Camusovi a od Camusa sa odvracajú aj ďalší, zatiaľ čo on sa približuje k personalistickému poňatiu angažovanosti, ako ju definoval švajčiarsky frankofónny filozof Denis de Rougemont už v roku 1934, pre ktorého angažovať sa neznamená „prepožičiavať svoje meno či autoritu, podpisovať sa skôr za ľavicu ako za pravicu, písať manifesty za obete jedného režimu a v mene druhého, ktorý by postupoval ešte horšie, keby mohol, dať sa zotročiť politickou stranou a byť otrokom nejakej doktríny“. Naopak – angažovať sa znamená „oslobodiť sa a akceptovať riziká slobody“.

Camusov francúzsky monografista Joseph Majault o spisovateľovi hovorí, že bol síce niekedy drsný a precitlivený na kritiku, ale napriek útokom a sarkazmu bol vždy odhodlaný obhajovať hodnoty, ktoré sám objavil reflexiou alebo akciou. Už v Mýte o Sizyfovi Camus upozorňuje, že zmysel svojho osudu človek objavuje vlastným váhaním a pochybnosťami, úporným úsilím ich vyriešiť. Túžba po absolútne však naráža na naše vlastné protirečenia a protirečenia sveta a z týchto jatrivých momentov prebleskuje pravda – bohovia totiž nedávajú človeku jednoznačnú odpoveď. Napokon Camusov rovesník, náš Jozef Felix (1913 – 1977), ktorý preložil jeho hru Caligula (1965), nazval Camusa „prísnym spisovateľom“, ktorý sa z pôvodného spisovateľa zúfalstva a beznádeje stal spisovateľom nádeje.

Čo však s Albertom Camusom dnes? Dá sa reaktualizovať? Treba ho vôbec reaktualizovať? Nech zaňho hovoria napríklad „vybrané kúsky“ z eseje Vyhnaná Helena spred šesťdesiatich piatich rokov, keď ešte dejiny existovali: „A my, čo sme zapríčinili, že vesmír i duch vybočili z vytýčenej dráhy, sa z tejto hrozby smejeme. Na omámenom nebi zažíhame slnká, ako sa nám zachce. A jednako, medze existujú, a my to vieme. Aj vo chvíľach krajnej nepríčetnosti snívame o rovnováhe, ktorá je už dávno za nami… Uprednostnili sme moc, ktorá je len napodobeninou veľkosti… Aj my sme dobývali, posúvali medze, ovládli nebo i zem. Náš rozum všade zanechal prázdnotu. Konečne sme sami a výsledkom nášho panovania je púšť… (…) Obraciame sa chrbtom k prírode a hanbíme sa za krásu. Naše úbohé tragédie razia kancelárskou zatuchlinou a krv, čo z nich tečie, pripomína atramentovú brečku. (…) Kým v Platónovi bolo všetko, nezmyselnosť, rozum aj mýtus, v našich filozofoch je iba nezmyselnosť, alebo iba rozum, lebo nad ostatným zavreli oči. Uvažujúci krti. (…) Rozjímanie nad svetom začalo kresťanstvo nahrádzať tragédiou duše. Odvolávalo sa však aspoň na duchovnú podstatu a vďaka nej si udržiavalo istú nemennosť. Keď Boh zomrel, zostali už len dejiny a moc…“ A ešte: „V istom ohľade je zmysel zajtrajších dejín iný, než sa nazdávame. Spočíva v zápase medzi tvorivosťou a inkvizíciou.“ Dodám iba toľko: ten zápas treba podstupovať, aby v časopriestore „bez dejín“ nezostala iba inkvizičná moc.

Michaela Jurovská

Venuje sa literárnej kritike a esejistike a prekladá francúzskych a talianskych autorov. Spoluzakladala Slovenskú spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry (1990), pôsobila v diplomatických službách v Paríži (1991 – 1996).

Je nositeľkou Ceny Jána Hollého (1986, 2001) a Ceny ministra kultúry SR (2003), francúzskou Rytierkou umenia a literatúry (1992) a Rytierkou Rádu hviezdy spolupatričnosti s Talianskom (2004), ako aj Ceny Elsy Morante (2012).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Albert Camus #esej
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku