Jan Palach mal rád slobodu, nie násilie

Ich spoločným menovateľom bol obrovský občiansky pohyb a s ním súvisiace možnosti, no i obmedzenia spoločenských zmien. Pre celé toto obdobie je určujúca okupácia Československa vojskami piatich členských štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 a jej dlhoročné dôsledky. Palach, tak ako mnohí ďalší občania, niesol situáciu po okupácii veľmi ťažko. Mal rád slobodu, a nie násilie. O to viac, že traumatický vpád vojsk hrubo porušil suverenitu štátu, v ktorom žil, a medzinárodné prá­vo.

Symbolom a vyjadrením týchto občianskych postojov sa pre celý svet stala občianska jednota českej a slovenskej spoločnosti, jej „gándhiovský“ odpor proti okupácii a zápas za slobodu a pokračovanie demokratizačných reforiem. Moskovský protokol alebo skôr diktát z konca augusta 1968 však zaviazal vedenie Komunistickej strany Československa k politickému ovládaniu masovokomunikačných prostriedkov a obnoveniu cenzúry.

Koniec reforiem, strata dôvery

Národné zhromaždenie prijalo v septembri 1968 opatrenia na upevnenie verejného poriadku a zaviedlo predbežnú cenzúru. Médiá podľa uznesenia vlády nesmeli používať termín „okupant“ a „okupácia“ ani publikovať „útočné“ formulácie proti vedúcej úlohe KSČ či proti štátom a armádam Varšavskej zmluvy.

Nátlaková politika sovietskych predstaviteľov sa stupňovala, pričom zneužívala traumu občanov Československa z poaugustového vývoja. Dňa 16. októbra bola v Prahe podpísaná potupná medzivládna zmluva „o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území“ Československa. Zmluva stanovila, že časť sovietskych vojsk zostane – vraj „dočasne“ – na československom území. V konečnom dôsledku si Sovietsky zväz cez túto zmluvu Československo ešte viac podriadil.

Vnútropolitické pomery v štáte sa výrazne zmenili po zasadaní Ústredného výboru KSČ v novembri 1968, ktoré sa pri spojení tzv. realistov a konzervatívcov nieslo v normalizačnom duchu. Proreformní komunisti strácali pozíciu za pozíciou, čo mnohí občania citlivo vnímali. Zväz vysokoškolského študentstva vyhlásil trojdňový štrajk (18. – 20. novembra) na podporu požiadaviek, ktoré študenti predložili ministerstvu školstva. Na protestoch študentov proti situácii v štáte a postupnému obmedzovaniu slobôd československej jari sa zúčastnil i študent Palach.

Štátne a politické orgány však sledovali len svoj „proces konsolidácie“. Vyzvali verejnosť, aby sa nezúčastnila na žiadnych podobných krokoch študentov. Pritom práve v deň významný pre študentov – 17. november, výročie brutálneho zákroku nacistov proti študentom v roku 1939 – sa mali konať v krajine všeobecné voľby s demokratizačnými prvkami.

No v tom čase už česká a slovenská spoločnosť poznačená vnútornou diferenciáciou pociťovala útlak a bezmocnosť (20 percent opýtaných v českých krajinách a 25 percent na Slovensku), sklamanie a zradu (15 a 9 percent), stiesnenosť a strach (10 a 17 percent), a pocity dôvery a nádeje malo len 4 a 7 percent opýtaných. Čoraz viac občanov prestávalo dôverovať proreformným komunistom, ktorí stále menili postoje, a prechádzalo do pasivity, keď vnímali postupné potlačovanie spoločenských reforiem. Na druhej strane občanov poburovali kroky Moskvy a časti vedenia KSČ, ktoré mali zabrániť tomu, aby sa reformista Josef Smrkovský stal predsedom budúceho Federálneho zhromaždenia.

Štyri listy Jana Palacha a list Kosygina

Takto to posudzoval i študent Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej Jan Palach, ktorý napísal štyri listy k svojmu radikálnemu činu a 16. januára 1969 sa na protest proti potlačovaniu slobôd, proti pookupačným pomerom a nastupujúcej normalizácii upálil v hornej časti pražského Václavského námestia.

Chcel vyburcovať ľudí k občianskemu odporu, otriasť svedomím národa a požadoval generálny štrajk. Nesúhlasil s vydávaním okupačného časopisu Správy a odmietal cenzúru masovokomunikačných prostriedkov. V Prahe a Bratislave sa po jeho čine konali protestné hladovky študentov. Na Palachovom pohrebe 25. januára sa zúčastnilo 100-tisíc ľudí. Z najvyšších predstaviteľov prišiel len Josef Smrkovský.

Československé orgány sa síce zaoberali Palachovou smrťou, ale hlavnú pozornosť venovali, a to dosť zvrátene, vnútropolitickej situácii v zmysle novembrového zasadania ÚV KSČ. Ba dokonca najvyšší sovietski predstavitelia Leonid Brežnev a Alexej Kosygin poslali 23. januára prvému tajomníkovi ÚV KSČ Alexandrovi Dubčekovi a predsedovi federálnej vlády Otovi Černíkovi stupídny list, v ktorom uviedli, že „udalosti v Československu nadobúdajú nebezpečný politický charakter“. Médiá vo vleku „pravicových protisocialis­tických kruhov“ ku koncu roku 1968 vraj umožnili zverejniť požiadavky na okamžité usporiadanie volieb a pokračovanie medzičasom už odsúdeného XIV. zjazdu KSČ.

Ďalšie horiace pochodne

Sovietsky list sa stal varovaním pre československých predstaviteľov, aby neodbočili od vynútených dohôd, ktoré padli na decembrovom rokovaní sovietskych a československých predstaviteľov v Kyjeve o normalizácii pomerov v Československu, o zložení budúcich federálnych orgánov, o eliminácii proreformnej tlače a samotného Josefa Smrkovského.

Ten sa na zasadaní ÚV KSČ 17. januára 1969 vyjadril o „zhubnosti“ názoru o zbavovaní sa aktivity ľudí. Bol si vedomý toho, že sa mladej generácie zmocnila beznádej. Na zasadaní sa však hovorilo o vyvolaní vnútropolitickej krízy, ktorú vraj stupňoval Palachov čin, a vraj hrozilo jeho zneužitie antisocialistickými silami! Prezident Ludvík Svoboda, ktorý ocenil Palachovu statočnosť a sebazaprenie, vyzýval v televíznom a rozhlasovom prejave občanov na zachovanie „rozvahy".

Politické a štátne orgány, ktoré prijali opatrenia na obmedzenie správ o Palachovom upálení sa v médiách, sa v podstate zľakli, že pri mobilizácii odborov a Zväzu vysokoškolského študentstva hrozí aj v prípade eliminácie Smrkovského generálny štrajk, ktorý by mohol rozhodnúť o ďalšom vývoji. Časť reformátorov sa však zriekla podpory demokratickej verejnosti a len „registrovala“ ďalšie obete upálenia sa na protest.

Rok 1969 bol v znamení nástupu normalizačnej politiky KSČ a ďalších zásahov Moskvy do vnútropolitických pomerov vo federatívnom Československu. Demonštrácie pri príležitosti prvého výročia okupácie boli brutálne potlačené. Zasiahla domáca armáda a o život prišlo niekoľko ľudí. Proti prejavom posledného občianskeho odporu na dlhé roky bol vydaný tzv. obuškový zákon a začali sa masové politické čistky. Jan Palach, napriek krokom komunistického režimu, ostal v mysliach ľudí.

Palachiáda a November 1989

Medzi výrazné udalosti, ktoré otriasli pozíciou režimu v roku 1989, patril i tzv. Palachov týždeň – Palachiáda (15. – 21. január 1989), keď československé nezávislé iniciatívy, medzi nimi i Charta 77, vyzvali občanov na účasť na pietnom akte k 20. výročiu Palachovho sebaupálenia. Štátne úrady pietne zhromaždenie nepovolili. Napriek tomu sa na Václavskom námestí zhromaždili 15. januára tisíce ľudí, aby „prejavili precitnutie z otupenosti a letargie“ v zmysle Palachovho odkazu a zároveň občiansky odpor proti politike režimu. Odpor trval aj v nasledujúcich dňoch. Štátna moc zabránila aj prejaveniu úcty Palachovi pri jeho hrobe vo Všetatoch.

Proti demonštrujúcim brutálne zakročili stovky príslušníkov Verejnej bezpečnosti a Ľudových (?) milícií. Použili obušky, psov, slzotvorný plyn, vodné delá a obrnené transportéry. Bili i ženy a časť účastníkov vyviezli za Prahu. Celkovo bolo zadržaných a zatknutých 1 400 osôb, medzi nimi i predstavitelia nezávislých iniciatív vrátane Václava Havla (odsúdeného už vo februári na osem mesiacov väzenia).

Proti brutalite ozbrojenej moci a zatýkaniu protestovali stovky predstaviteľov českej a slovenskej oficiálnej a neoficiálnej kultúry, médiá vo svete a významné zahraničné osobnosti. Protesty zazneli z vnútra sovietskeho bloku, najmä z demokratizujúceho sa Poľska a Maďarska. Vyše 3 300 občanov sa podpísalo pod protestnú Petíciu československých občanov k udalostiam z 15. – 21. januára.

Kardinál František Tomášek sa znovu vyjadril k dodržiavaniu ľudských práv, veď hovoril o kríze vzťahov medzi katolíckou cirkvou a štátom už po brutálnom potlačení sviečkovej manifestácie veriacich za náboženské a občianske slobody na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí v marci 1988. Napokon aj symbol československej jari roku 1968 Alexander Dubček prehovoril v maďarskej televízii a vyzýval na jej rehabilitáciu.

Predstavitelia komunistického režimu si síce uvedomovali závažnosť udalostí v januári 1989, ale nie to, že im zvoní hemingwayovská hrana a „železná opona“ mocensky rozdeleného sveta slabne. Mnohí občania sa zbavovali strachu a očakávali výrazné politické zmeny, nie len určitú liberalizáciu či demokratizáciu pod vplyvom nástupu Michaila Gorbačova do najvyššej funkcie v Sovietskom zväze a pod tlakom helsinského ľudskoprávneho procesu. Práve v polovici januára 1989 sa skončila Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) vo Viedni, kde si československá delegácia vypočula oprávnené obvinenia z porušovania ľudských práv.

„Triedny boj“

Predsedníctvo ÚV KSČ 2. a 6. februára reagovalo pripomenutím možnosti použitia „represívnych opatrení“. Dokonca vtedy, na konci 80. rokov, sa hovorilo o „triednom boji“! Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia na čele s normalizátorom Aloisom Indrom schválilo 14. februára zákonné opatrenia, ktoré umožňovali trestne stíhať účasť na „nepovolenom verejnom zhromaždení“ (samozrejme, demokratický zákon o práve na zhromažďovanie neexistoval), ďalej za vydávanie ilegálnych tlačovín (samizdatov), za poburovanie a výtržníctvo. Aj akýkoľvek pokus pripomenúť si Palachovu pamiatku sa považoval za protizákonný.

Paradoxne, toto opatrenie, ktoré 17. februára schválil aj obe Národné rady, bolo analogické s opatrením z augusta 1969, s tzv. obuškovým zákonom. No tresty sa zvýšili.

Opatrenia sa však minuli účinkom, lebo „prebúdzanie” českej a slovenskej spoločnosti sa v roku 1989 urýchlilo. A navyše podľa neuverejnených výsledkov prieskumu verejnej mienky váha režimu výrazne klesala. Až 15 percent respondentov rozhodne odmietlo správnosť vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti, 34 percent odpovedalo skôr nie, skôr áno 28 a rozhodne áno len 6 percent.

Odpoveďou na právny stav a dodržiavanie ľudských práv v Československu bola výzva Několik vět z júna 1989. Jej signatári sa postavili za uplatnenie petičného a zhromažďovacieho práva, prepustenie politických väzňov a žiadali verejnú diskusiu nielen k 50. rokom, ale aj k roku 1968 a normalizácii. Upozornili na hrozbu spoločenskej krízy, z ktorej politická moc nemôže vyjsť bez skladania účtov za porušovanie ľudských práv a slobôd, za pokrivenie pohľadu na reformný proces roku 1968. Výzvu podpísalo asi 40-tisíc občanov.

Pomery v Československu sa znovu dostali na medzinárodné fórum v Paríži v júni 1989 (stretnutie KBSE k výročiu Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789). Ministri zahraničných vecí Veľkej Británie, USA, Rakúska, Talianska a Švédska kritizovali vládu ČSSR za nedodržiavanie medzinárodných záväzkov v oblasti ľudských práv a občianskych slobôd – za postup pri Palachovom týždni a za prijatie zákonných opatrení.

Ker, ktorý horí

Január a august 1969 sa stali mesiacmi ústupu občianskeho odporu proti politike režimu. O dvadsať rokov neskôr už január (Palachov týždeň) a august predznačovali spoločenské zmeny. Medzníkom sa stal 17. november 1989. Nežná revolúcia priniesla demokratickú zmenu spoločenského systému. Občanom už v tom čase nestačili pokusy o reformy ako v roku 1968. Akoby v pozadí týchto prelomových rokov pretrvával odkaz Jana Palacha o občianskej angažovanosti.

Dnes ho nesie Spoločnosť Jana Palacha vo Všetatoch. Po Palachovi sú pomenované námestia v Prahe či Ríme, ulice po celej Európe, napísané sú o ňom publikácie, znejú piesne Karla Kryla či Deža Ursínyho a premieta sa o ňom film Hořící keř. V októbri 1991 bol Janovi Palachovi in memoriam udelený Rad Tomáša G. Masaryka I. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva.