Veterán, ktorý prešiel Veľkú vlasteneckú vojnu od prvého do posledného dňa, prijal pozvanie nemeckého Spolkového snemu, aby v deň 70. výročia oslobodenia severnej metropoly Ruska zo smrtiaceho nacistického zovretia podal svedectvo o jeho 900-dňovom hrdinskom vzdorovaní. Granin vojnovú drámu Leningradu zažil na vlastnej koži, neskôr s Alesom Adamovičom, spoluautorom Knihy blokády, vyspovedal stovky pamätníkov. Celý príhovor, ktorý si s poslancami v nemom úžase vypočuli aj kancelárka a spolkový prezident, predniesol deväťdesiatpäťročný spisovateľ postojačky – ponúkané kreslo odmietol.
Na tomto mieste nebudem hovoriť ako spisovateľ alebo historik, ale iba ako vojak, účastník udalostí druhej svetovej vojny.
Vojna sa pre mňa začala 22. júna 1941, keď Nemecko vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu a ja som narukoval ako dobrovoľník do Ľudovej domobrany. Prvé mesiace vojny sme ustupovali, utekali, inokedy sa nám ledva darilo udržať pozície, ako to bolo v auguste 1941 pod mestom Luga. Ale čoskoro sme sa aj tu museli dať na ústup, keď náš pluk zbombardovali. 17. septembra sme opustili poslednú líniu v meste Puškin. Obrana Leningradu sa zrútila.
Nemecké vojsko obkľúčilo mesto zo všetkých strán. Blokáda sa začala náhle. Mesto na to nebolo pripravené, nemalo žiadne zásoby – ani potraviny, ani kurivo. Okamžite sa zaviedli potravinové lístky, v septembri už dostávali robotníci iba pol kila chleba a zamestnanci – 300 gramov. Od 1. októbra: 400 g robotníci a 200 g zamestnanci. 20. novembra sa normy katastrofálne znížili na 250 g pre robotníkov a 125 g pre zamestnancov a rovnako pre deti. 125 gramov – to bol tenučký kúsok chleba upečený s celulózou a inými prímesami.
Dodávky sa úplne zastavili. Potom postupne prestal fungovať vodovod, kanalizácia, zastavila sa doprava, električky, zhaslo svetlo, vyplo sa kúrenie. Línia frontu sa priblížila tesne k mestu. Do našich zákopov viedla mestská električková trať, z prednej línie do štábu armády sme chodili pešo. Blížila sa zima. Ako na zlosť, krutá, mínus 30, 35 stupňov. Obrovské mesto ostalo bez akéhokoľvek zabezpečenia. Každý deň bolo nemilosrdne bombardované, od rána ostreľované. Strely lietali nad hlavami ľudí. Na našej línii sme počuli výbuchy v meste a cítili otrasy pôdy.
Domy horeli, nebolo čím hasiť, vodovod nefungoval, a tak horeli niekoľko dní. K decembru ulice a námestia zasypal sneh, len kde-tu ostávali prejazdy pre vojenské autá. Pomníky boli obložené vrecami s pieskom. Výklady boli zatlčené doskami. Už od noci stáli pred pekárňami a obchodmi obrovské rady ľudí. Fungovali iba vojenské fabriky a pekárne. Boli dni, keď aj tie zastavovali výrobu. V noci nebolo osvetlenie. Hliadky aj chodci sa pohybovali so „svetluškami“. Ľudia od hladu strácali sily, ale ďalej pracovali, ďalej vyrábali náboje, míny, opravovali tanky.
Nemci mali dobrý prehľad o tom, čo sa deje v meste, o hrôzach hladu vedeli od špehov a prebehlíkov. Protivník mohol vstúpiť do mesta, ale chápal, že mesto aj vojaci sa budú brániť do posledného dychu. Hitler opakoval – do mesta nevstupovať, straty v pouličných bojoch by boli priveľké. Nemecké velenie usúdilo, že pri takom „stravovaní“ Leningradčania dlho nevydržia a čoskoro sa vzdajú. Ak ich neprinúti hlad, tým lepšie – obyvateľstvo vydochne, nebude ho treba kŕmiť.
Osemnásta armáda generála von Leeba odrážala všetky pokusy pretrhnúť blokádu. Nemecké vojská v podstate komfortne, bez prílišnej námahy očakávali, kedy hlad zahrdúsi obyvateľov Leningradu. V zovretí blokádou sa ocitli takmer tri milióny obyvateľov mesta. Nemci zbombardovali hlavné Badajevské potravinové sklady a z menších zásob nič nezostalo. Wehrmacht, ktorý poprel všetky pravidlá vojny a vojenskej cti, začal škrtiť veľkomesto hladom. Na leningradskom fronte Nemci fakticky začali vojnu s civilným obyvateľstvom, keď naň namiesto vojska vyslali hladomor.
Už v októbri začala stúpať úmrtnosť na dystrofiu. Zomrelo šesťtisíc ľudí, v novembri desaťtisíc, za dvadsaťpäť dní decembra štyridsaťtisíc. Vo februári denne umieralo od hladu okolo tri a pol tisíca ľudí. V denníkoch tých čias si ľudia písali: „Panebože, len sa dožiť trávy!“ Podľa skromných sčítaní počas blokády zomrelo viac ako milión obyvateľov mesta.
Maršal Žukov uvádza číslo milión dvestotisíc úmrtí od hladu. Smrť kosila potichu, bez slova, deň čo deň, mesiac čo mesiac, všetkých 900 dní. Ako sa skryť pred hladom? Dostihol ľudí medzi múrmi vlastného domu, v práci, vo vlastnom byte medzi hrncami, panvicami, kredencmi. Jedlo sa robilo z nemysliteľných vecí – oškrabávalo sa lepidlo z tapiet, varili sa kožené remene. Chemici vo výskumných ústavoch destilovali fermež. Ľudia jedli mačky a psy. V istej chvíli došlo aj na kanibalizmus.
Tridsaťpäť rokov po vojne sme sa s bieloruským spisovateľom Adamovičom podujali napísať knihu, v ktorej sme zozbierali rozprávanie tých, čo prežili blokádu. Boli tam hrozné príbehy.
Matke zomrelo dieťa, trojročné. Mŕtvolu položila medzi okná a každý deň z nej odkrojila kúsok, aby nakŕmila dcéru. Tak ju zachránila. Hovoril som s tou matkou i s tou dcérou. Dcéra o tom nevedela. Matka si všetko uvedomovala, nedovolila si zomrieť, nedovolila si prísť o rozum, lebo musela zachrániť dcéru. Aj ju zachránila.
Čo to bol za život počas blokády?
Voda – kde ju vziať? Ľudia chodili k rieke Neva, k jej kanálom, sekali diery do hrubého ľadu, naberali si vedrami. Kde nebola blízko rieka ani kanály, naberali sneh a roztápali ho. Na čom? Na železných pieckach „buržujkách“. Kupovali ich na trhu za nehorázne peniaze, ale potom prišiel ďalší problém – čo do nich. Vylamovali parkety, rúbali nábytok…
Nenávisť je emócia slepej uličky, bez budúcnosti. Treba vedieť odpúšťať, ale treba si vedieť aj pamätať.
V domoch sa žilo potme. Na oknách boli navešané látky, aby sa uchovalo teplo. Svietil maličký plamienok lampky, bola to nádobka s knôtom, naplnená olejom, strojovým či transformátorovým. Petrolej nebol. Ten drobučký plamienok bol jediný zdroj svetla.
Zjavili sa „čierne“ trhy, dalo sa tam vyhandlovať kúsok cukru, konzervu, vrecko krúp. Výmenou za kožuch, plstené čižmy, strieborné lyžice, nosilo sa tam všetko cenné, čo bolo doma.
Na uliciach a pod bránami ležali mŕtvoly zakrútené do plachiet, nebolo síl ich pochovať, nosili ich dolu schodmi alebo ich na sánkach odvážali na cintorín, no tam ich nikto nepochovával, len ich tam nechávali.
Keď bol ľad na Ladožskom jazere dosť pevný, viedla po ňom „Cesta života“. Pustili po nej autá, začala sa evakuácia, evakuovali ženy, deti, ranených. Nemci ju nemilosrdne ostreľovali, granáty lámali ľad. Autá s ľuďmi sa topili vo vode. Autá šli vo dne, v noci, iná možnosť evakuácie nebola.
V meste ľudia všetko robili sami. Niekto mal dosť síl a vysekal do ľadu schody, aby sa dalo zísť k vode. Po obvodoch sa organizoval výdaj horúcej vody, šálka horúcej vody často zachránila život; mládežnícke brigády pomáhali dotiahnuť bezvládnych do nemocníc, tam dostali čo-to zjesť.
Ľudia si zvykli pomáhať si navzájom. Stávalo sa, že človek na ulici zastal a bez síl sa zviezol popri stene na zem, ale niekedy sa našiel okoloidúci, čo ho zdvihol a doviedol k výdaju horúcej vody.
Kým sa na Ladožskom jazere neroztopil ľad, podarilo sa evakuovať tristosedemdesiatšesťtisíc ľudí.
Niekoľkokrát ma posielali na štáb, videl som také scény a pochopil som, že jeden z hrdinov je ten KTOSI, NEZNÁMY OKOLOIDÚCI, ktorý zachránil toho, čo ležal na zemi a zamŕzal. V ľuďoch nezmizol, ale zosilnel súcit s trpiacimi. Jediné, čím sa dalo vzdorovať hladu a neľudskosti fašizmu, bol duchovný odpor ľudí jediného mesta v druhej svetovej vojne, ktoré dokázalo nepadnúť.
Raz v máji roku 1942 nás poslali pomáhať pri prevoze mŕtvol do jám vykopaných na cintorínoch. Pri cintorínoch sa nahromadili kopy mŕtvol naznášaných za celú zimu. Pamätám sa, ako sme ich nakladali do áut – hádzali sme ich ako drevo, také boli ľahké a vysušené. Voľakto, tuším náš plukový lekár, povedal: „Tí stravovali sami seba.“ Nakladali sme ich auto za autom. Bola to najstrašnejšia robota v mojom živote.
S evakuáciou boli problémy. Jedna žena rozprávala, ako išla s deťmi na Fínsku stanicu, odtiaľ sa chcela dostať k „Ceste života“. Dcérku posadila na sánky a trinásťročný syn šiel za nimi. Dcérku doviezla, ale syn nevládal, zostal niekde na ulici, určite zahynul.
Tridsaťpäť rokov po vojne sme sa zhovárali s 200 ľuďmi, ktorí prežili blokádu. Každého som sa pýtal: Ako ste dokázali prežiť? Často sa ukázalo, že prežili tí, čo zachraňovali iných – čo stáli v radoch na chlieb, zháňali drevo na kúrenie, opatrovali iných, obetovali vlastnú kôrku, kúsok cukru… Iste, zomierali aj záchrancovia, ale fascinovalo ma, ako im ich duša pomáhala neprestať byť ľuďmi. Blokádna smrť dobiehala vyčerpané organizmy ľudí aj v lete, aj v evakuácii.
Jediné, čo sa dalo postaviť proti neľudskosti fašizmu, bol duchovný vzdor. V meste viseli typické oznámenia: „Robím pohreby“, „Kopem hroby“, „Odvážam nebožtíkov na cintorín“. Všetko za kúsok chleba, za jedinú konzervu…
Na jar po Neve začali plávať mŕtvoly červenoarmejcov. Ale vodu z rieky ľudia piť neprestali, odrážali plávajúce mŕtve telá a naberali vodu do vedier, čo sa dalo robiť?
V júli 1942 sme sa na fronte pokúsili pretrhnúť smrteľnú slučku blokády. Útoky boli neúspešné. Siňavinská operácia pokračovala do konca októbra. Nič sa nepodarilo, naše vojská stratili 130-tisíc ľudí.
Raz sa mi dostal do rúk denník malého blokádnika. Jura mal 14 rokov, žil s matkou a sestrou. Denník nás hlboko zasiahol. Bola to história svedomia chlapca. V pekárňach vážili porcie prideleného chleba na gram presne, preto občas krájali aj dodatočné kúsky, aby to sedelo: 150 alebo 300 gramov. Jurovou povinnosťou v rodine bolo vystáť frontu na chlieb a doniesť ho domov. V denníku sa priznáva, aké muky to preňho boli – neodtrhnúť si z neho ani kúsok, najmä ak mu v pekárni nadelili aj odkrojené malé kusy, neudržateľne sa mu chcelo zjesť práve tie. Ani mama, ani jeho sestrička by si nič nevšimli. Niekedy to naozaj nevydržal a kúsok chleba zjedol. Opisoval to v denníku, ako veľmi sa hanbil, priznával sa k pahltnosti, a potom – nehanebnosti: zlodej, ukradol vlastným, matke, sestre – chlieb životodarný. Nikto o tom nevedel, ale on sa zhrýzal. V jeho denníku fascinuje ustavičný súboj hladu a svedomia. Nevieme, či sa dožil konca blokády. (…)
Po vojne sme leningradskú blokádu vnímali ako jednu z najtragickejších stránok v histórii druhej svetovej vojny s Nemcami. Hanebnú pre Nemecko a hrdinskú pre Rusko. No nie je ani taká heroická, ako pozoruhodná vo svojej duchovnej sile.
V prednej línii som bol od roku 1941 a časť roku 1942. Čestne sa priznám – znenávidel som vtedy Nemcov. Nielen ako protivníkov, vojakov Wehrmachtu, ale aj ako tých, čo napriek všetkým zákonom vojenskej a dôstojníckej cti likvidovali ľudí, civilných obyvateľov mesta tým najkrutejším, neľudským spôsobom. Nebojovali zbraňami, ale pomocou hladu, delostrelectva a bombardovania. Koho zabíjali? Bezbranných civilistov, ktorí s nimi nemohli vstúpiť do rovnocenného súboja. Bol to nacizmus v najodpudzujúcejšej podobe. Okupanti si to dovolili robiť preto, že považovali Rusov za poloľudí, barbarov a primitívov, s ktorými môžu zaobchádzať, ako si len zmyslia.
Dnes sa už, samozrejme, tento pocit utíšil, ostal iba v pamäti. Prvýkrát som pricestoval do Nemecka v roku 1956 na pozvanie vydavateľstva, ktoré vydalo môj román. V podstate som cestoval na návštevu k svojmu nedávnemu smrteľnému nepriateľovi. Na tlačovej konferencii sa ma vtedy opýtali – čo cítim, keď som sa teraz ocitol v Nemecku? Povedal som, že keď stretávam svojich nemeckých rovesníkov, pre mňa je to stretnutie s tými, čo ma netrafili. Toľkokrát do mňa strieľali a minuli sa. Aj ja som strieľal a netrafil som.
Na stenách Reichstagu vtedy ešte bolo vidno nápisy našich vojakov, medzi inými som si zapamätal jeden pozoruhodný: „Nemecko, prišli sme k tebe, aby ty si nechodilo k nám!“ Za tie roky som sa zmenil, stal som sa iným. Našiel som v Nemecku priateľov. Prekladali tu a vydávali veľa mojich kníh. Proces zmierenia nebol jednoduchý. Ale nenávisť je slepá koľaj, je to cit bez budúcnosti.
Treba vedieť odpúšťať, ale aj pamätať si. Nezabudnúť. Spomenúť si na roky vojny je ťažké, každá vojna – to je krv a bahno. No musíme pamätať na milióny sovietskych vojakov, ktorí padli v tejto vojne. Len nedávno som sa podujal napísať o „svojej“ vojne. Načo? Preto, že vo vojne zahynuli takmer všetci moji spolubojovníci z pluku a priatelia, odchádzali zo života, nevediac, či dokážeme ubrániť našu vlasť, či ustojí Leningrad, a mnohí odchádzali s pocitom prehry. A ja akoby som im chcel odkázať, že predsa len sme zvíťazili a že oni nezahynuli zbytočne. V konečnom dôsledku vždy zvíťazí spravodlivosť a pravda, nie sila.
Daniil Granin
Ruský spisovateľ, narodil sa v roku 1919, jeho pôvodné priezvisko je German. Veterán druhej svetovej vojny, bojoval aj pri obrane Leningradu. Publikovať začal v roku 1949, medzi najznámejšie diela patria romány Hľadači, Idem do búrky, Voľba cieľa (o fyzikovi Kurčatovovi), Zubor (o biológovi Nikolajovi Ressovskom). Spolu s bieloruským spisovateľom Alesom Adamovičom vydal dokumentárnu Knihu blokády – podľa svedectiev ľudí, ktorí to prežili. V roku 2012 získal v Rusku prestížnu literárnu cenu Veľká kniha za prózu Môj lejtenant.
Text prejavu Daniila Granina v Bundestagu je redakčne krátený. (tin, ik)