O čom mlčí hymna

Hymna je ďalekohľad zo slov, ktorým dovidieť do kultúry, do duchovných procesov obrovských rozmerov. Hymna je spojenec, dohovorené znamenie, identikit tváre. Je moták správy o slovenskom pohybe a je aj katarzia hrdosti, dovoľujúca plakať. Hovoriť o hymne sa nedá bez Ľudovíta Štúra a štúrovcov vrátane Janka Matúšku.

23.03.2014 07:00
debata (9)
Janko Matúška, romantický spisovateľ, básnik a... Foto: Wikipedia
Janko Matúška, Slovenská hymna, hymna, štúrovci Janko Matúška, romantický spisovateľ, básnik a dramatik.

Štúr bol magnet, okolo ktorého sa sústreďovali udalosti prepisujúce našu históriu. Okolo jeho osoby sa krúti nielen uzákonenie spisovného jazyka, Slovenskje národňje novini a Žiadosti slovenského národa, ale aj slovenská hymna. Poľský básnik a esejista, nobelovec Czesław Miłosz v jednej zo svojich esejí napísal: „Ako je vôbec možné, že literatúra dokáže tak zriedka zachytiť intelektuálny magnetizmus, spájanie monád, ich boj o prevahu v priateľstve, ak je práve toto zakaždým také dôležité?“

Štúr mal auru autenticity, ktorá vytvárala slovenskú spiritualitu i politiku na princípe družnosti. Bol nezameniteľný. Tragický muž, pre ktorého nielen literatúra, ale aj štát boli zo slov.

Prešporská družina

Na chrámových obrazoch dvadsaťštyri mužov predstavuje ľud. Symbolicky je v tom obsiahnutá „družina“ dvoch tuctov, ktorá je duchovným predvojom zmeny. Prvá pomyselná Štúrova družina vznikla v Rábe (dnešný Győr) roku 1828, keď mal 13 rokov. Stal sa svedkom nešťastnej udalosti. Sedem gymnazistov sa v letné ráno vybralo člnkovať po rieke Rábci. Piati sa utopili. Ležali na brehu ako prsty jednej ruky. Ľudovíta to zasiahlo ako blesk. Tri noci nespal. Boli to prví členovia jeho družiny, piati mŕtvi, jeden živý.

Keď sa z nich stali štúrovci, bolo ich dvanásť: Ján Kalinčiak, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Botto, Janko Matúška, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, August Horislav Škultéty, Samo Tomášik, Viliam Pauliny-Tóth a Ľudovít Štúr. V evanjelickom kostole na Panenskej ulici v Bratislave primaľúvajú na oltárny obraz ďalších. Spolu tvoríme ľud – Slovákov.

Hrom z jasného neba

V boji za národné práva Slovákov hľadal Štúr spojencov aj na maďarskej strane. Začiatkom roka 1843 uverejnil maďarský kritik Móritz Lukász v augsburských novinách Allgemeine Zeitung článok Der Sprachenkampf in Ungarn (Jazykový boj v Uhorsku). Tvrdil v ňom, že napriek výzve maďarského historika, grófa Jánosa Majlátha, aby nemaďarské národnosti predložili konkrétne požiadavky, o ktorých by mohol rokovať snem, Slováci žiadne nepredložili. Štúr sa chopil príležitosti. Napísal odpoveď, ale cenzúra ju zakázala publikovať v maďarských novinách. Krátko nato vydal brožúru Ponosy a žaloby Slovákov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov. Prednesené istým uhorským Slovanom. Maďarská loby označila Ponosy a žaloby za vlastizradu. Štúr sa stal terčom stíhania najprv v novinách a potom aj na lyceálnej pôde. Lajos Kossuth napísal: „Veru, veru, vravím vám, že slovenský národ dosiaľ ani len vo sne neexistoval.“

Nad Tatrou sa blýska zaznelo prvýkrát pred 170 rokmi.

Dňa 26. júna 1843 ako hrom z jasného neba vpadol do Evanjelického lýcea na Konventnej ulici v Bratislave sedemnásťčlenný inkvizičný zbor pod vedením baróna Gabriela Prónayho. Predvolali Štúra, Francisciho a Kalinčiaka.

Štúr na otázku Pulszkého, čo žalovali Slováci vo Viedni na Maďarov, povedal: „Čo sa pýtate mňa, najmenšieho, spýtajte sa nekonečne vyšších odo mňa, a keď vám títo neodpovedia, ja vám iste neodpoviem, pretože neuznávam za sudcu tú stranu, proti ktorej sa žalujeme, a potom že vec je predložená spoločnému pánovi nás všetkých.“

Jeho osud sa spečatil, keď mu v posledný deň roku 1843 zakázali prednášať. Definitívne rozhodnutie postúpili profesorskému zboru, ktorý sa 25. februára 1844 vyslovil proti Štúrovi. Po vypočutí ortieľa týždeň nevyšiel z izby. Do roka a do dňa sa slovenská karta dostala do hry európskeho osudu.

Ako vznikla Matúškova pieseň

Prešporská družina ostala verná svojmu učiteľovi a dodržala svoje predsavzatie: na protest proti suspendovaniu Štúra z funkcie námestníka lýcea 22 študentov v mrazivej noci opustilo Bratislavu a väčšina z nich odišla do Levoče. Boli to: Ľudovít Babylon, Pavol Bottka, Karol Černo, Mikuláš Dohnány, Ľudovít Gáber, Ľudovít Gál, Drahotín Hájiček, Samoslav Hanzlíček, Karol Hrenčík, Peter Jamriška, Peter Kellner, Andrej Klimo, Michal Kolpaský, Gustáv Koričanský, Janko Kráľ, Ján Kučera, Janko Matúška, Daniel Minich, Ľudovít Reuss, Eduard Škultéty, Samo Štefanovič a Samo Štúr.

Janko Matúška do zápisníka Viliama Paulinyho-Tótha zapísal najstarší zápis piesne Prešporskí Slováci, budúci Levočania. Mala šesť strof a známa je aj pod názvom Ponad Tatrou blýska. Vtedy, 5. marca pred 170 rokmi, vznikla hymna, spievaná na Štúrovu počesť. Od 13. decembra 1918 sa stala súčasťou československej hymny a od 1. januára 1993 sa jej prvé dve slohy po úprave hudobným skladateľom Ladislavom Burlasom stali štátnou hymnou Slovenskej republiky.

Nad Tatrou sa blýska – unikát medzi hymnami

Na "Zastavme ich, bratia, veď sa ony stratia, Slováci ožijú,“ panna vykope slovenskú studienku: „Aká je hlboká, taká je široká, / skočila by do nej.“

Palimpsest sa prehlbuje: „To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo. Ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo,“ ale zároveň na studienke napája páva: „A na tej studienke napájala páva. Milý sa spytuje, milý sa spytuje, čieho je pána.“ A ďalej: Zatiaľ čo „Slovensko vstáva, putá si strháva“, panna sa pýta matky, „kto je náš pán“. Zatiaľ čo „v rodine milej odbila hodina, aby žila matka Sláva“, panna volá na milého, aby „na vranom koníčkovi prišiel k nám“. Zatiaľ čo „jedle rastú na krivánskej strane“, „milý si koníčka o jedličku viaže“. Zatiaľ „čo sa Slovák šable chytá a medzi nás si stane“, „tá naša jedlička, pekne vyrastená, či v lete, či v zime, stále je zelená“. Je to neuveriteľné prekríženie histórie a kultúry, ľudovej piesne a umelej kultúry, výšky a hlbiny mlčiacej v skrytosti.

Blesky a hromy predstavujú duchovný boj. Pripomeňme si príslovie zo Zátureckého: „Kto s dobrým svedomím chodí, ani hrom mu neuškodí.“ O hromoch a bleskoch hovorí Kniha Jób: (Jób 36: 33) „Hovorí o ňom jeho hrmenie, ktoré vzbudzuje hnev proti neprávosti.“ Kde sa toto hrmenie odohráva? Nad Slovákmi a ich osudom. Po bleskoch a hromoch prichádza zúrodňujúci dážď. Keď zapršalo, starí Slováci vravievali: „Ale nám zasvätilo!“ Je to aj spomienka na „zlatý dážď písmen“, ktorý napršal už v 9. storočí, po príchode Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu a priniesol úrodu v podobe hlaholiky a prekladu Písma do liturgickej staroslovienčiny.

Prijatie kresťanstva predstavuje panna, ktorá kope studienku. Studienka má podobu kvadratického kríža; je rovnako široká, ako je hlboká. Panna kope Jákobovu studňu, aby sa pri nej stretla s tým, ktorý jej dá vodu, od ktorej nikdy nebude smädná. Je to studňa, ktorá je aj staroslovanským vchodom do nadpozemskej vlasti starých Slovákov, odkiaľ prichádzalo všetko – dieťa, sestra, brat, priateľ, nevesta aj ženích – a tam sa aj odchádzalo z pozemského sveta. Skok do studne je skok do Ducha. Páv, napájaný pri studienke, je atribútom sv. Barbory, uctievanej ako ochrankyňa proti smrti bleskom. Otec ju uväznil vo veži, aby ju chránil pred kresťanstvom. Na dôkaz viery nechala do veže vybúrať tretie okno, bola pokrstená, utiekla a ukryla sa v skalách. Keď sa otec dozvedel o jej úkryte, našiel ju, bola mučená a vlastnoručne jej sťal hlavu. Pohanského otca nahradil nebeský Otec, jediný Pán. „Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás si stane“, je hľadaním rovnováhy medzi mečom a duchom.

V Jánovej Apokalypse vychádza meč z Kristových úst, lebo pravda – ako blesk, pochádza z neba. Kôň je „dopravný prostriedok“ v čase. Je aj psychopompos, sprievodca duše, aby ju priviedol k svojej milej na miesto, ktoré je predurčené: k jedličke, symbolu vernosti, lebo ihličie z nej po celý rok neopadáva.

O čom mlčí hymna

Za čias rímskeho impéria a šialeného vyčíňania rímskych cisárov Nero osvetľoval svoje orgie živými pochodňami kresťanov, ktorých obliali smolou a zapálili. Pochodne starých Slovákov boli mlčiace. Ako to uverejnili Štúrove Slovenskje národňje novini z roku 1846 (č. 355), kto v škole hovoril po slovensky, musel nosiť potupné znamenie „signum linguae“.

V tridsiatych rokoch 19. storočia prebiehala na Slovensku krutá maďarizácia. Od júla 1839 do mája 1840 maďarská liberálna šľachta presadila v sneme prijatie zákona o ďalšom rozšírení používania maďarského jazyka nielen v štátnych inštitúciách, ale aj v cirkvi. Maďarčina sa stala všeobecným vyučovacím jazykom vo všetkých predmetoch. Vznikali hanlivé príslovia a porekadlá o Slovákoch: Za svoje meno sa hanbí šuster, Slovák a kat (Szégyenlik nevöket varga, tót és hóher), Slovák nie je človek (Tót nem ember) a ďalšie.

Hymna mlčí o slovenskom pohybe. Mlčí o tom, že Slovák je človek, má svoj jazyk, krajinu a je si vlastným pánom. Mlčí o sakrálnom i profánnom, aj o národných záujmoch, ktoré boli „svätá vec naša“. Mlčí o tom, že dobrá studňa v suchu vodu dáva a dobrý priateľ v núdzi sa spoznáva. Mlčí o Štúrovom testamente, ktorý sa zmestí do dvoch slov: Pro Patria.

Dana Podracká
Narodila sa v roku 1954 v Banskej Štiavnici. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala psychológiu. Knižne debutovala v roku 1981 titulom Mesačná milenka. Je autorkou dvanástich básnických zbierok – o. i. Kazematy (2004), Persona & Morfeus (2007), Kupola (2008), Slovenské elégie (2011). V roku 1998 vydala knihu rozhovorov s Vladimírom Mináčom – Paradiso, neskôr rad esejistických kníh – o. i. Bytostné stretnutie (2000), Jazyky z draka. Mytológia slovenských rozprávok (2002), Pani Cogito. Mýtus o celistvosti (2005), Zielpunkt. Mýtus o vernosti (2005), Hystéria siberiana (2009). Je spoluautorkou kníh Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (2011) a Proglas. Preklady a básnické interpretácie (2012). Pracuje v Literárnom informačnom centre.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #Ľudovít Štúr #slovenská hymna #Janko Matúška