Krvavý kúpeľ vo Rwande – odstup jednej generácie

Násilnou cestou pri nich zomrelo v priebehu 100 dní asi 800-tisíc ľudí. Rozsah masového vraždenia v závratne krátkom čase robí z tejto desivej skutočnosti najväčší masaker od čias druhej svetovej vojny.

Takéto, pre nás Stredoeurópanov už takmer nepredstaviteľné, hrôzy majú svoje dôsledky, ktoré bezpochyby zasiahnu ešte nejednu generáciu Rwanďanov. A dodnes im spôsobujú – na pozadí aktuálnej stodňovej tryzny – napätie aj v medzinárodných vzťahoch. Svoju účasť totiž odvolal prezident Francúzska, teda krajiny, ktorej rwandské elity stále dôrazne pripomínajú, s akou laxnosťou alebo dokonca vypočítavosťou pristupovala k ničivému etnickému konfliktu medzi väčšinovými Hutuami a menšinovými Tutsiami. Dôsledkom tejto nie neoprávnenej kritiky sa stalo okrem iného preorientovanie postkonfliktnej republiky na anglofónny Commonwealth, pričom nedobré vzťahy medzi Parížom a Kigali zjavne pretrvávajú bez pozitívnych zmien…

Genocída vyšla z dračej sejby minulosti

Maličká, v 90. rokoch značne preľudnená (!) africká Rwanda prináležala pôvodne nemeckým a neskôr belgickým kolonialistom. Z týchto starších čias si aj do éry nezávislosti odniesla záťaž, spoločnosť plnú napätia medzi belochmi preferovanými Tutsiami a dlho ovládanými a diskriminovanými Hutuami (malý segment v populácii tvorili aj Pygmejovia z kmeňa Twa). Snahu koloniálnych úradníkov zdôrazňovať vzhľadovú odlišnosť medzi oboma hlavnými skupinami však sprevádzal rad problémov, a tak si neskôr „vypomáhali“ pri členení spoločnosti dôrazom na majetkové rozdiely medzi obyvateľmi. Tutsiom sa tak mohol stať majiteľ desiatich a viac kráv, bez ohľadu na výšku postavy, odtieň pleti či tvar nosa. Je tak očividné, že redukovať celý mnohoročný konflikt na čisto etnický je veľmi zjednodušujúce.

Napriek tomu, alebo práve preto, sa zdá príznačné nájdenie výtlačkov Hitlerovej knihy Mein Kampf v domoch niektorých organizátorov masakru, ktorí sa zrejme zhliadli v desivých nacistických „riešeniach“ najväčšieho globálneho konfliktu, druhej svetovej vojny. Napokon práve po jej skončení nastala hlavná vlna dekolonizácie, ktorá bola v mnohých prípadoch uskutočnená tak, že ešte desiatky rokov po vyhlásení samostatnosti prináša „dračiu sejbu“ v podobe smrtonosných konfliktov.

Neblahý vývoj počiatku 90. rokov v Republike Rwanda nebol prvým hromadným zabíjaním príslušníkov menšiny, ale najväčším z nich. Sprvu sa mu dostávalo pomerne málo pozornosti (časovo sa tiež do určitej miery kryl s počiatkom mandátu prvého čierneho prezidenta, nedávno zosnulého Nelsona Mandelu. Navyše dlhší čas bolo toto hromadné, dlhodobo a systematicky pripravované vraždenie veľmi nejasne právne definované. A pre zaujímavosť – bol to český predstaviteľ, diplomatický zástupca v Bezpečnostnej rade OSN Karel Kovanda, ktorý pre tamojšie udalosti ako prvý použil neskôr všeobecne uznávaný pojem – „genocída“.

Snaha potrestať čo najviac pôvodcov a vinníkov násilia narazila na množstvo ťažkostí vrátane technických. Kým v roku masakry (1994) bolo zavretých v miestnych väzeniach asi 10-tisíc obžalovaných, o štyri roky neskôr ich počet vzrástol 13-krát. Počas týchto štyroch rokov si však vynesenie rozsudku vypočulo iba tristo internovaných osôb. Svoje príčiny to má okrem iného v tom, že miestnych vzdelaných pracovníkov justície dramaticky ubudlo, a tak samo zázemie pre výkon spravodlivosti utrpelo vážne straty. To zas podnietilo znovuzavedenie tradičných ľudových tribunálov gacaca.

Pomalým postupom práce sa „vyznamenal“ aj súdny dvor zriadený OSN – časovo limitovaný Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu (ICTR), sídliaci na území susednej Tanzánie, v Aruši. Podliehal širokej kritike, že je málo funkčný a navyše príliš nákladný. Tieto nesporne neutešené skúsenosti (podobné poznáme napríklad aj zo zdĺhavého a napokon kontroverzného potrestania bosnianskych vojnových zločinov) však neznamenajú, že by nadnárodné inštitúcie tohto typu nemali zmysel. Ale rozhodne by si zaslúžili hlboké reformy, ktoré by napokon určite prospeli najmä zastrešujúcim organizáciám ako OSN. Inštitúcii, ktorej zlyhanie práve vo Rwande patrí medzi tie najzahanbujúcejšie.

Africká bartolomejská noc

Čo sa však vlastne v roku 1994 stalo v preľudnenej krajine, nazývanej vtedy „africké Švajčiarsko“? Aby sme si pokiaľ možno čo najpresnejšie odpovedali, vrátime sa k už letmo naznačenému obdobiu kolonializmu. Do čias, keď sa v Európe pokusy krajín uchvátiť nové a nové cudzokrajné oblasti veľmi oslavovali, keď vznikol aj známy pojem „bitva o Afriku“.

Územie dnešnej Rwandy, ako som už spomenul, spočiatku ovládalo Nemecké cisárstvo (tento africký región mu pririekla Berlínska konferencia z roku 1885). No po porážke v prvej svetovej vojne nahradilo Nemecko víťazné Belgicko. Obidva podmaniteľské štáty postupovali v zásade rovnako. Pri správe územia uprednostňovali z dvoch hlavných etník výrazne minoritných Tutsiov, ktorí pre svoje telesné charakteristiky lepšie „vyhovovali“ rasistickým predstavám kolonizátorov.

Objavili sa polopravdy a mýty o ich pôvode, pričom kľúčom k získaniu výhodného sociálneho postavenia sa stala kmeňová príslušnosť, ktorá bola v minulosti pre súžitie oboch skupín málo podstatná. Tak sa, prirodzene, kumulovalo spoločenské napätie, presne v intenciách starej známej politiky „rozdeľuj a panuj“.

Keď sa potom karta obrátila, majorita, ktorá bola predchádzajúcou situáciou frustrovaná, usilovala sa odplatiť menšine krivdy a kolaboráciu s bývalými pánmi. História sa opakovala s obrátenými znamienkami a krajina sa osamostatňovala v atmosfére pogromov. Nie je preto čudné, že diskriminovaní príslušníci kmeňa Tutsi začali utekať za hranice. V cudzine mnohí z nich vstúpili do partizánskych jednotiek, ktoré na samom začiatku 90. rokov minulého storočia vpadli do vlasti, aby si vydobyli stratené postavenie.

Meranie síl viedlo k vystupňovaniu propagandy zo strany vlády prezidenta Juvénala Habyarimanu, ktorý sa sám chopil moci so zbraňou v ruke. Ten vždy silne presadzoval „hutuizáciu“, vďaka ktorej potom odvádzal pozornosť od ťažkostí mladého zriadenia. V až „klasickom“ chápaní tejto útočnej propagandy stratili nepriatelia svoju ľudskú podobu a získali prezývku Švábi. Stali sa „odporným hmyzom, ktorý treba zašliapať“.

Samozrejme, existovali pokusy o zmierlivé riešenie vlečúceho sa zápasu. Uskutočnili sa konkrétne kroky k sformovaniu širokej prechodnej vlády, ale, bohužiaľ, ukázalo sa, že pre mnohé vplyvné fanatické skupiny znamenala myšlienka urovnania sporov iba zásterku pre neobyčajne „rázne“ kroky. Pre okamžitý úder, akúsi novú ,bartolomejskú noc. Pri návrate prezidenta Rwandy z rokovaní v Tanzánii jeho lietadlo neďaleko letiska v Kigali zlikvidovali protilietadlové rakety. Dodnes nie je spoľahlivo dokázané, kto stál za zákerným útokom.

Napriek tomu vzápätí začatý masový, podľa zoznamov osôb vedený útok na všetkých, aj tých najpokojnejších Tutsiov jasne naznačuje, komu atak, pri ktorom zahynuli dvaja prezidenti, jeden náčelník generálneho štábu a francúzski piloti, prospel.

Na čelo krajiny, povestnej svojou spoločenskou konformitou, sa dostala celkom nevýrazná postava, politická bábka, a hekatomba sa mohla začať. Reálne panovala (svoj)vôľa armády, polície, zlopovestných milícií Interahamwe (financovaných a cvičených Francúzmi) a ďalších, neorganizovaných „dobrých ľudí“.

Dôsledky obozretnej váhavosti

S tým všetkým, samozrejme, súviselo vybavovanie si starých účtov, osobná nevraživosť, ale aj bezútešná bieda chudobnej časti obyvateľstva, či skôr dokonca lumpenproletariátu, ktorý dostal príležitosť beztrestne sa obohatiť pri zabíjaní spravidla zámožnejších tutsijských susedov. No široká účasť občanov jedného kmeňa na vraždení mala aj iné príčiny, a to je potrebné v záujme objektivity zdôrazniť. Skutočne totiž platilo, že „kto neočistí vlasť od vredu, akoby bol nákazou sám“. Čierno-biele hodnotenie genocídy preto komplikuje fakt, prečo zabíjali aj zmierlivejší Hutuovia – najmä v ranej fáze procesu genocídy. V chápaní šovinistických extrémistov sa totiž javili nevlastenecky, čiže zradcovsky, ako zástancovia tých, ktorí už stratili „človečenstvo“.

Len malá časť zo státisícov obetí mala „šťastie“, že zahynula guľkou (to vraj nešťastnú obeť niečo stálo), lebo málo aktérov zabíjania držalo v rukách strelnú zbraň. Väčšina obetí odišla zo sveta ostrím mačety či podobným v podstate pracovným nástrojom. Likvidácia často výhradne pomyselných nepriateľov sa stala čímsi veľmi blízkym nádenníčeniu. Znie to hrozivo, napriek tomu je overenou skutočnosťou, že vtedajší organizátori a štváči každodenne rozsievali cez rozhlasové vlny nevídanú nenávisť. Svoje vysielanie údajne začínali zvolaním: „Ahoj, dobré ráno, už si začal pracovať?“

Strojcovia ukrutného dejstva, ktoré sa dočkalo niekoľkých silných umeleckých stvárnení (pripomeňme najmä filmy Hotel Rwanda, Streľba na psy či Podať ruku diablovi), mali relatívne voľné pole pôsobnosti. Organizátori masových vrážd totiž pamätali na všetko. Presne pochopili, akú nevôľu vzbudzujú vo vyspelých krajinách, kde sa priemerní politici postupne zmenili na účtovníkov svojich voličských preferencií. Keď sa vojenské angažovanie v ďalekej cudzine nedarí, alebo dokonca spôsobuje straty v radoch vojenských profesionálov (!).

Predchádzajúce udalosti, keď USA stiahli svoje bojové jednotky zo Somálska, boli dokonale príznačné. A tak zákerná a krutá likvidácia desiatich belgických príslušníkov „modrých prilieb“, ktoré dohliadali na dodržiavanie dohodnutého mieru, zaistila „obozretnú váhavosť“ mnohých relevantných medzinárodných aktérov. Úplnú nemohúcnosť či priam neschopnosť prejavilo aj vedenie OSN, keď (neúspešne) tlačilo na veliteľa svojich málopočetných, a najmä zle vybavených vojsk, kanadského generála Dallaira, aby všetkých podriadených z krajiny rýchlo odviedol. Skrátka, nechal veciam voľný priechod…

Zázrak čierneho kontinentu…

Masaker vo Rwande len po mnohých týždňoch postupne zastavila pokračujúca invázia tutsijských jednotiek, vedených obratným veliteľom a dnešným prezidentom Paulom Kagamem. Presné údaje o počte obetí nie sú pochopiteľne k dispozícii a mnohé obvinenia koniec koncov zazneli i na adresu víťazov. Odhady, ktoré počítajú obete priamych bojov i genocídy, sa približujú najčastejšie k 800 tisícom mŕtvych. Z nich asi pol milióna patrilo do minoritnej skupiny. Logickým dôsledkom úbytku obyvateľstva sprevádzaného „biblickým“ exodom (najmä do Zairu, Ugandy a Tanzánie) sa stali trvalé straty, vnútorné aj zahraničné, ku ktorým patrí predovšetkým podiel na vzniku tzv. africkej svetovej vojny.

V samotnej Republike Rwanda stratili Hutuovia natrvalo svoje výsadné postavenie a nebude preto asi veľkým prekvapením, že postgenocídny štát zakazuje uvádzať kmeňovú príslušnosť svojich občanov. Popritom sa usiluje o čo najväčší národohospodársky vzostup (kvôli otupeniu ekonomicky ladených rozbrojov), úzko spolupracuje s cirkvou a opakovane prejavuje záujem o angažmán v prospech mieru pre nestabilné oblasti.

A hoci sa ozývajú hlasy, že cestu k lepšej budúcnosti kliesnia tvrdé metódy, hoci panujú najrôznejšie pochybnosti o spôsoboch vlády, nesporné výsledky a s tým súvisiacu prestíž Paulovi Kagamemu uprieť nemožno. Počas jeho vlády sa Rwanda premenila z cintorína a zbúraniska na spoločenstvo so snahou o trvalý zmier, ktorého viac než polovicu poslaneckých lavíc obsadilo – z pochopiteľných príčin – jemnejšie pohlavie. Pomerne slušne, navzdory radu ťažkostí, rastie aj miestna ekonomika (ktorá sa inšpiruje napríklad Južnou Kóreou) a pozitívne je vnímaný aj odhodlaný postup v boji s korupciou. Napriek tomu je krajina ešte stále veľmi závislá od zahraničnej pomoci.

Hovorieva sa o zázraku čierneho kontinentu. Samozrejme, nemožno úplne vylúčiť návrat prízrakov nedávnych krajných animozít, čo podobne sužovali aj susedné Burundi. Ale celkovo väčšina nastolených trendov nasvedčuje, že aj geopoliticky novo orientovaná Rwanda, stále viac anglofónna, má vysoké šance vyhnúť sa budúcemu opakovaniu krvavej minulosti.